Záborská: Ženu nemôžeme nútiť k ničomu. Ani k potratu

Poslankyňa Národnej rady a bývalá poslankyňa europarlamentu hovorí aj o politike štátu voči rodine, diskriminácii mám, sexuálnej výchove, ale aj o tom, či poslanci Kresťanskej únie prejdú do hnutia Sme rodina.

Pred niekoľkými dňami ste zorganizovali Konzervatívny summit v Bratislave. Otváral ho Boris Kollár, predseda hnutia Sme rodina. Javí sa vám toto rozhodnutie správne?

Na to, aby sme mohli hodnotiť, kto otváral alebo neotváral summit, si treba najskôr pozrieť program summitu. Prvý bod bolo otvorenie predsedami konzervatívnych strán vládnej koalície. Všetci predsedovia mohli prísť a podujať sa na túto úlohu. Bol pozvaný aj pán Matovič, ktorý sa začiatku summitu aj zúčastnil, pani Remišová, pán Kollár, ktorý prejav predniesol. Nepovažujem to za nič výnimočné. Neviem, prečo by som mala hodnotiť, či ho môže alebo nemôže prezentovať, keď má veľkú časť poslancov, ktorí sa hlásia ku konzervatívnej politike.

Hovoríme však o Borisovi Kollárovi. Má 11 detí s viacerými ženami. Je to v poriadku?

To je život Borisa Kollára. Ja však vnímam politickú stranu, ktorá bola zvolená do parlamentu. Hodnotím, ako hlasujú a aké postoje v Národnej rade prezentujú jej poslanci. Vôbec nemám dôvod pochybovať o tom, či pán Kollár mal alebo nemal miesto v úvodnom bloku Konzervatívneho summitu.

Čiže máte niečo spoločné pri politických cieľoch?

To by sme si mohli povedať, či máme niečo spoločné s OĽaNO. Tam je časť poslancov, ktorí sa hlásia skôr k liberálnym hodnotám. Určite nemáme vo všetkom a na všetko rovnaký názor. Potom by som sa mohla pýtať, či som mala na summit volať pána Matoviča alebo pani Remišovú. Spektrum poslancov ako aj voličov majú také, že majú čo hovoriť do konzervatívnej politiky.

Ak by bol predsedom Národnej rady niekto iný, tiež by ste ho pozvali? Napríklad minulého šéfa Andreja Danka zo SNS?

Ak by sa pán Danko alebo hociktorý iný predseda hlásil ku konzervatívnej politike, tak by som ho zavolala.

Boris Kollár vyhlásil, že vie rozšíriť svoj klub o piatich ďalších poslancov. Je možné, že by to bolo päť poslancov z OĽaNO, respektíve z Kresťanskej únie?

O jeho vyhlásení som počula len sprostredkovane. To, či by to boli poslanci z OĽaNO alebo iní kolegovia, sú len špekulácie. Nás neoslovil.

Počítate s hlasmi hnutia Sme rodina pri hlasovaní o zákone o podpore tehotným ženám?

Ich postoj k pomoci tehotným ženám sa od minulého roku nezmenil. Predpokladám, že za tento zákon zahlasujú.

Čakali ste po predložení tohto zákona takú pomerne búrlivú reakciu niektorých strán?

Zažívam búrlivú diskusiu o otázkach umelého ukončenia tehotenstva dlhé roky, možno desaťročia. Pre mňa by bolo skôr prekvapením, keby tentoraz bola na pôde Národnej rady vecná diskusia, ktorá by sa týkala obsahu zákona. Osobne som nebola prekvapená. Musím povedať, že nie všetci poslanci takto diskutovali. Boli aj príspevky hodnotné a vecné. Keď otvárame témy, ktoré sú citlivé, týkajúce sa najmä bioetiky a hodnôt, tak názor spoločnosti je rôzny. Tu už ide o to, kto ich komunikuje a akým spôsobom – racionálne alebo emotívne.

Má vôbec zákon o umelom ukončení života zmysel, keď počty interrupcií klesajú?

Som rada, že klesajú. Zažila som, keď boli násobne vyššie. Debata, ktorá sa začala v roku 1990, významne pomohla tomu, že počty začali klesať. Mnohí ľudia po demagógii o zhluku buniek, ktorá tu bola za komunizmu, odrazu precitli a zistili, že to nie je také, ako to bolo prezentované. Uvediem príklad. Všetci na Slovensku chceme, aby mládež športovala. Robia sa preto rôzne podporné aktivity s cieľom „rozhýbať“ ju. Zistíme, že z roka na rok mladí čoraz viac aktívne oddychujú. Ide teraz o to, či budeme pokračovať v podpore alebo si povieme, že keď už je tu trend – mladí nesedia iba doma za počítačom, tak to necháme tak. Možno o päť, desať či pätnásť rokov budú športovať všetci a my ušetríme financie. To je presne to isté. Počet interrupcií klesá a o to viac musíme pomáhať tomu, aby to bolo tak i naďalej a hlavne – aby sme naším zákonom poskytli pomoc ženám, ktoré ju potrebujú a stoja o ňu.

Nebolo by ale rozumnejšie podporovať matky? Aby žena vedela, že tu je niekto, napríklad štát, kto jej pomôže a kto jej bude pomáhať, kým dieťa odrastie, resp. dospeje?

Veľa interrupcií sa deje vinou nestabilných vzťahov, rodiny. Mnohé ženy sa pre interrupciu rozhodnú preto, lebo nemajú rodinné zázemie. Urobili sme jednu chybu v myslení – predpokladali sme, že pomôže štát. Táto úloha by mala byť v prvom rade na blízkej rodine, čiže na prvej sociálnej sieti, ktorá sa tehotnej ženy ujme, postará sa o ňu. Samozrejme, že štát nemôže zostať k takýmto problémom ľahostajný a rovnako ani zákonodarcovia. Preto je naším cieľom upraviť čo najviac zákonov, ktoré v konečnom dôsledku tehotným matkám reálne a adresne pomôžu. Štatistiky ukazujú, že tehotenstvo ako také nie je ten najväčší problém, prečo ženy na interrupciu idú. Kameňom úrazu sú okolnosti, za ktorých žena otehotnie. Či je to chudoba, nestabilný vzťah, náhodné zlyhanie na diskotéke, alkoholizmus partnera či násilie. My sa musíme snažiť čo najviac eliminovať práve to, čo ženu nakoniec k potratu privedie.

Spomínate nestabilnosť vzťahov, no nie je to skôr istá obava z budúcnosti? Vynosiť dieťa je jedna vec, porodiť ho druhá. Kým sa však dieťa osamostatní, tak to trvá. Nebolo by skôr dôležité pomáhať mamám po pôrode? Nie je úlohou štátu pomáhať pri starostlivosti o dieťa?

Nemôžeme urobiť všetko, no niekde treba začať. Zopakujem, že ponúkame pomoc matkám, pre ktoré tehotenstvo nie je problém. Problémové sú okolnosti a žena sa potrebuje rozhodnúť. Teraz si sama nepomôže, ale ak vie, že dostane pomoc, istotu, teplo, pokoj, že bude môcť využiť napríklad núdzové bývanie, presne to môže ovplyvniť jej rozhodnutie. Náš zákon je pre tie ženy, ktoré dieťa chcú. Pokiaľ by vedeli o možnosti, že môžu v bezpečí porodiť, nepôjdu na ulicu, nebudú sa presúvať po útulkoch a nebudú niekomu na oštaru, aj samy sa môžu rozhodnúť, že sa budú o dieťa starať. Práve pre tieto mamy je pomoc určená.

K tomu mierim. Vieme, v čom vidia ženy väčší problém – v pôrode či v tom, ako sa potom o dieťa postarajú?

Bolo by nezodpovedné doviesť ženu k rozhodnutiu, že dieťa porodí, a potom sa tváriť, že ju nepoznáme. Pätnásť rokov funguje program Zachráňme životy, ktorého som garantkou. Prvé narodené deti majú dnes aj vďaka nemu 15 rokov. Presne vieme, ako sa majú a vieme, čo za ten čas, čo rástli, ich mama potrebovala. Či už psychickú podporu alebo robotu. Intenzívne pomáhame do roku dieťaťa a mamu potom sledujeme ďalej.

Ale tento problém sa rieši tridsať rokov a nikam sme sa nepohli.

Práve preto sme našli cestu, ako sa pohnúť dopredu. Na jednej strane chceme, aby sa každé počaté dieťa mohlo narodiť. Keď sa budeme dohadovať o tom, či má žena väčšie právo na súkromie alebo počaté dieťa na život, tak to budú dve rovnobežky, idúce vedľa seba a budeme sa dohadovať ďalej. Preto sme zvolili túto cestu a mottom je vypracovať súbor zákonov, aby žena mala reálnu možnosť nejsť na potrat tak, ako je možnosť ísť na potrat. Neovplyvňujeme rozhodnutie ženy, chceme jej dať iba informácie. Zodpovednosť v konečnom dôsledku je len a len na nej a nemôže povedať, že ju niekto k niečomu nútil.

Štát by mal podporovať či dohliadať na mimovládne organizácie, ktoré sa tomu venujú?

Myslíme si, že by mal byť vytvorený fond, aby nebola takáto organizácia iba v Bratislave. Ženy by ju mali mať na dosah ruky kdekoľvek na Slovensku, aby sa mohli poradiť. Tie, ktoré sú rozhodnuté a odmietajú diskutovať o možnosti, že nepôjdu na potrat – je to ich rozhodnutie, ich slobodná vôľa. Nám to môže byť nanajvýš ľúto. Ale sú ženy, ktoré váhajú a zvažujú svoje možnosti. Takých, ktoré priznávajú, že ak by mali viac informácií, pre potrat by sa nerozhodli, je naozaj veľa. Poznám konkrétnu maminu. Vytočila číslo, ktoré videla na bilboarde, že jej poradia v prípade neplánovaného tehotenstva. Urobila to preto, lebo chcela dokázať, že tento kontakt je falošný a nefunguje. Zavolala. Dnes je mamou už sedemročného dievčatka. Bola bezdomovkyňa, našla si byt a jej život sa celkom zmenil. To nie je teória, to je realita, ktorú – ak máme otvorené oči – tak okolo seba vidíme.

Nie je to aj problém chýbajúcej sexuálnej výchovy v školách?

To je veľmi široký pojem. Základy sexuálnej výchovy by mali dostať deti v rodine a už od útleho detstva. Sexuálnu výchovu v tom širšom slova zmysle by mali „odkukať“ od svojich rodičov. To, ako sa majú radi, to, že deti vidia, že vernosť je viac ako nevera, že príjemné, láskavé správanie sa je viac ako hrubosť, že slušné vyjadrovanie, pobozkanie je viac ako bitka… Keď s týmto vyrastajú, vedie ich to k istej zodpovednosti za to, ako sa budú správať k svojmu partnerovi, rodine. Ak toto deti nevidia, tak potrebujú napríklad inštruktáž o prezervatívoch, aby neurobili svoje sexuálne partnerky nešťastnými alebo aby nespôsobili x ukončení nenarodených životov. Toto mi na sexuálnej výchove prekáža. Príkladom cesty, ktorú nepovažujem za tú správnu, sú dve knižky jedného českého psychiatra – Šťastné manželstvo a Dokonalé manželstvo. Okrem prezervatívov a rôznych polôh tam nič o šťastnom a dokonalom manželstve nebolo, nič o budovaní vzťahu, o vzájomnej komunikácii, hodnotách. Bola to príručka sexuálneho správania. Nie som proti sexuálnej výchove, ale poďme si sadnúť a poďme sa porozprávať, aká by sexuálna výchova mala byť. Keď hovoríme, že zodpovednosť majú aj rodičia, tak je to práve v tom, ako svoje deti vedú.

Dávam vám za pravdu v tom, že deti naozaj veľa odkukajú od rodičov. Ale musia chodiť do práce, niektorí aj do viacerých, aby prežili.

Ak sa mama a otec rozhodnú pre život, ktorý je naplnený len prácou, musia si uvedomiť, že deti budú v istom slova zmysle trpieť a budú im chýbať. Ak si rodičia alebo nejaké mimovládky myslia, že toto nahradí sexuálna výchova v škole, a ešte k tomu mnoho ráz taká, ako sa robí, sú na veľkom omyle. Potom hovoríme o tehotenstvách mladistvých, o rozvodoch, drogových závislostiach a podobne. Som veľmi rada, že teraz, po konzultácii s ministerstvom práce, sa umožní, aby rodičovský príspevok mohli brať aj starí rodičia. Dieťa nemusí ísť hneď do kolektívu a ten najdôležitejší citový život do troch rokov môžu nahradiť starkí. Je predsa úplne iné mať rodinný vzťah, ako byť s úplne cudzou tetou, akokoľvek milou a láskavou, no so starosťou o ďalších dvadsať detí. Nikdy sa tam nevytvorí taký vzťah, ako v rodine.

Štátu by však malo záležať na tom, aby rodičia vychovali zdravých, sebavedomých a vnútorne vyrovnaných ľudí.

Ak má rodina vytvorené dobré legislatívne podmienky, tak si dokáže pomôcť sama. Štát ju tak nemusí vodiť za ruku, robiť jej ochranného tútora. Je vekmi dokázané, že aj rodiny, ktoré žili v ťažkostiach, keď získali istú slobodu, tak si dokázali pomôcť. Nie je možné, aby v štáte platili zákony, že jedna mama, ktorá ide do práce, dostane ešte aj príspevok na jasle, pričom druhá matka, ktorá sa slobodne rozhodne, že sa bude o svoje deti v predškolskom veku starať doma a odloží kariéru, žije so svojou rodinou v chudobe a berie na seba bremeno, že budú žiť skromnejšie. A toto považujem za diskrimináciu. Alebo si zoberme: keď sa o príbuzného starajú dospelé deti, takisto sú diskriminované. Neráta sa im to dôchodku, stratia robotu, keď v 55 rokoch ide dcéra alebo nevesta opatrovať svojho rodiča či svokra. Ak zomrie a ona nemá ešte 62 rokov, už si robotu nenájde. V európskom parlamente som o tejto diskriminácii hovorila celé roky. Keď sú póly ľudského života najohrozenejšie – t. z. dieťa a starý človek, tak sa rodinám nepomáha.

Ako si to predstavujete?

Rodina potrebuje legislatívne prostredie, v ktorom sa bude môcť realizovať. To znamená, že keď je mama na materskej, otec tej rodiny bude mať pracovnú príležitosť. Nebude dostávať almužnu, ale spravodlivú odmenu. Pamätám si jedno volebné heslo: Začína to prácou. Na istom predvolebnom mítingu mi nejaký pán povedal, že to snáď nemyslíme vážne. Vysvetlil mi, že je prvý rok na dôchodku, majú štyri deti, ani jeden deň nebol nezamestnaný a celý život žili v chudobe. Preto hovorím, že začína sa to spravodlivo odmenenou prácou. Nie je prežitok, aby mamy mohli byť dlhšie doma, možno aj menej vzdelané a otec by zarobil toľko, aby rodinu uživil. Aby štát zariadil, že služby budú dostupné a nebudú stáť majetok a mama si ich bude môcť dovoliť. Jednoducho – aby štát materstvo ocenil. Vo všeobecnosti je žena, ktorá zostane pri deťoch, vnímaná tak, že nerobí. Chceme preto zmeniť názov materská dovolenka na materská starostlivosť. Materstvo totiž nie je karafiát na Deň matiek. Mali by sme ohodnotiť neviditeľnú prácu, ktorú matka robí v domácnosti. Prečo nemôže žena, mama, ktorá sa stará o deti, brať od štátu minimálnu mzdu? Keby ju dostávala, zaplatí si poistenia, ráta sa jej to do dôchodku. V Európskej únii existuje jedna výskumná správa, do ktorej bolo zaradené aj ohodnotenie práce matiek v domácnosti. Istá írska poisťovacia spoločnosť chcela, aby sa rodiny dali poistiť pre prípad, že sa matke niečo stane, aby si otec mohol zaplatiť tie práce v domácnosti, ktoré dovtedy robila žena. Vyšlo im, že hodnota takejto práce je 1 800 eur mesačne. Toto je to, v čom môže štát pomôcť. Ohodnotiť prácu matiek. A to my sme na tom ešte dobre, naši ministri sociálnych vecí boli bití na každej európskej rade za to, že máme takú dlhú materskú dovolenku, pričom na nás neustále tlačili, aby sme ju skrátili. To je zásluha bývalého štátneho tajomníka Ondruša, ktorý sa zaťal a povedal, že materská dovolenka sa neskráti. No teraz sa už vymýšľa, aby si polovicu materskej zobral otec a polovicu mama – a ak si ju otec nevezme, tak prepadne. Za ministra Kažimíra im vyšlo, že sa to vyplatí štátu, lebo väčšina otcov si dovolenku nevyberie. Teda nie rodinám sa to vyplatí, ale štát na tom ušetrí. A dôsledkom môže byť iba kriminalita mladistvých, závislosti a neviem čo ešte.

Ale to sme opäť pri štáte a jeho politike – čo môže alebo má urobiť spoločnosť.

Zoberte si daňovú politiku. Prečo rodiny s deťmi majú také daňové zaťaženie ako rodiny, ktoré sú bezdetné? Prečo nemôže byť rodinné volebné právo? Prečo je odvoz smetí násobkom počtu ľudí v domácnosti? Pýtate sa, prečo štát nepomôže. Ale teraz je taká atmosféra, že keď sa povie, že treba pomôcť rodine, tak to nie je in, to sa nenosí. Nanajvýš o čom sa rozpráva, je zvýšenie počtu jaslí a škôlok. Som za slobodnú voľbu, ale tak, aby sa mama mohla sama rozhodnúť. To nie je slobodná voľba, keď vie, že keď bude doma s deťmi, tak riskuje, že rodina zostane v núdzi.

V čom sa mení vzťah k rodine?

Akoby rodina strácala na dôležitosti. Nechcem hovoriť, či je to tendenčné alebo cielené. Žiaden vládny program doteraz nemal toľko prorodinných opatrení, ako má práve táto vláda a myslím si, že veľa z nich už bolo realizovaných. Nakoniec aj náš zákon je taký, že chceme rodine pomôcť.

No ak bude žena vedieť, že jej naozaj niekto pomôže, a pomôže jej rýchlo, že sa bude rozhodovať sama, tak by sa predsa mohla téma interrupcií jednoducho aj stratiť.

Nemyslím si, že je to jediné riešenie. Pretože dôvodov na interrupciu je toľko… Vo Francúzsku uvádzajú na prvom mieste sociálne a finančné dôvody, no na druhom mieste je tlak príbuzných, na treťom sú študentky, ktoré chcú dokončiť štúdium. Je to aj taký ľahkomyseľný prístup. Najmenej interrupcií na Slovensku je na Orave, kde sú ľudia chudobnejší a majú i viac detí. Mnoho ich je v Bratislave, kde je životná úroveň najvyššia. Veľké množstvo interrupcií je vo Švajčiarsku, v krajine s naozaj vysokou životnou úrovňou. Je to aj o postoji k ľudskému životu. Myslím si, že štát, spoločnosť, ktorá nemá vzťah k nenarodenému životu, nebude mať vzťah ani k tehotným ženám, ktoré sú v núdzi.

Prečo?

Lebo to nespája s nenarodeným životom. Táto diskusia je dôležitá, vidím to aj na tendencii, koľko potratov bolo za komunizmu a koľko teraz. Nemyslím si, že to robí antikoncepcia. Vo Francúzsku 75 percent žien, ktoré idú na potrat, bralo antikoncepciu. A majú aj sexuálnu výchovu.

A čo sa podpisuje pod to, že to u nás tak klesá?

Možno aj to, že nie všetky interrupcie sa priznávajú. Dajte si do vyhľadávača jednodňovú chirurgiu a zistíte, koľko zariadení ponúka zákrok bez „nepríjemných otázok“.

Čo ak je dieťa počaté pri znásilnení?

Ak hovoríme o samotnom znásilnení, som na strane ženy. Ak o počatom živote, som na jeho strane.

Rozprávate sa o návrhu zákona o pomoci a podpore tehotným ženám aj s jednotlivými politickými klubmi? Konkrétne s klubom SaS?

Samozrejme, som prístupná debate a myslím si, že bude dôležitá medzi prvým a druhým čítaním. Pred rokom som o rozhovor požiadala i klub SaS. Povedali mi, že nemajú záujem a na starosti to má pani Bittó-Cigániková.

A tento rok?

Ani som sa nepokúšala.

Akú si dávate šancu: prejde tento zákon?

Verím, že prejde. Verím, že bude dostatočný počet poslancov, ktorí chcú pomôcť tehotným ženám. Nejde nám o žiadne moralizovanie, žiadne zakazovanie, ale o pomoc tam, kde sa pomôcť dá.

Ste presvedčivá. No čo ak to bude v parlamente nie?

Tá debata sa neskončí. V úvodnom prejave som povedala, že som prišla po roku. A ak by zákon neprešiel, vrátim sa po roku znova. Ak nie ja, tak prídu iní. Pomoc matkám a nenarodeným deťom nie je len téma, je to realita života, o ktorej nemôžeme len tak z jedného dňa na druhý povedať, že neexistuje. Boli by sme falošní.