Odpadkoví hrdinovia pomáhajú metropole východu. Na vlastnú päsť a zadarmo
Foto: Jana Vargová
Košickí odpadkoví hrdinovia je preklad názvu skupiny dobrovoľníkov, ktorí si hovoria Trash Heroes Košice. Niekedy sa ľudia v skupine rátajú na desiatky, inokedy ju tvorí iba jeden človek. Vždy je v nej Jaroslav Stančák (31).
„Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete,“ povedal Mahátma Gándhí. Jeho výrokom sa riadil aj jeden z najsilnejších mužov sveta – prezident USA Barack Obama – a doslova ho berie Jaro. Hovorí, že je okolo neho partia mladých ľudí, ktorá chce začať so zmenou od seba a vyzýva ostatných, aby sa k zmene pripojili. „Snažíme sa pomôcť prírode, aby sa dokázala lepšie nadýchnuť a zároveň sa lepšie nadýchneme aj my,“ vysvetľuje.
Jaro sa pred 31 rokmi narodil na Ukrajine. „Ale to nie je podstatné, keďže na Slovensko sme prišli, keď som mal dva či tri roky. Časť života som prežil v Čižaticiach, časť v Košiciach. Okrem toho som niekoľko rokov žil v Anglicku aj v Česku. Vždy som sa vracal domov. Mestský aj dedinský život mám takpovediac v krvi. Posledný návrat spôsobila korona. Žijem teraz s babkou na košickom sídlisku. Snažím sa jej čo najviac pomáhať. I keď musím priznať, že ona mi pomáha viac. Žiadnej roboty sa nebojím. Vždy som pracoval, teraz sa starám ľuďom o záhrady. Som slobodný, keďže som ešte nenašiel matku svojich detí. Som viac ,srdciar’ ako krásavec, ale verím, že sa mi to raz podarí.“
Jedna prechádzka
Ťažko si vie niekto predstaviť, že sa jeho život bude spájať s odpadkami. Všetci chodíme peši, vieme sa dokonca aj nahnevať, ak vidíme vo svojom okolí neporiadok. Málokto z nás sa však zohne a zdvihne niečo, čo tam zanechal niekto iný.
„Začalo sa to úplne prozaicky. Raz sme išli s kamarátom so psom von k Hornádu. Zrazu som zistil, že som zakopol o plechovku. O pár metrov ďalej bola ďalšia a ďalšia… Tak som sa hneď skraja vrátil do auta. Mal som tam pár mechov, a vtedy sa to rozbehlo. Keď som sa s plným vrecom vrátil k autu, mal som veľmi dobrý pocit. A keďže dnes pomaly všetci žijeme aj na sociálnych sieťach, odfotil som pár fotiek a pridal na profil. Bordel som fotiť nechcel. Tak som odfotil poriadok a plné vrece. Ľuďom sa to zapáčilo, dali mi pár lajkov i komentárov. Bolo to niečo, čo v mojom okolí nikto nerobil a mne z toho vyplynulo, že by som to mohol robiť ja. Dnes mám takmer sedemtisíc fanúšikov.“
Fotky pribúdali a začali sa pridávať aj ľudia. Boli to väčšinou kamaráti z Čižatíc. „Po práci sme sa vždy niekam vybrali a poupratovali. Už však nie kvôli lajkom, ale kvôli tomu dobrému pocitu. Myslím si, že pozitívna reklama začala robiť svoje. Tak máme svoje meno, svojho maskota – medvedíka čistotného – a ľudí, ktorí, ak majú čas a my urobíme výzvu na internete, sa k nám pridajú. Moji kamaráti sú z rôznych častí mesta či okolia a chodia s otvorenými očami. Lokalít na čistenie je ešte stále veľmi veľa. Začali si nás všímať nielen médiá, ale aj mestské časti, ktoré chcú s nami spolupracovať. Niektorí sa, žiaľ, chceli aj cez nás zviditeľniť. Učím sa teda za pochodu, za ten čas už viem, kto je kto v meste a v okolí… Viacerí veľa nasľubovali, ale nakoniec sme z toho nič nemali. S čistým srdcom a svedomím sa určite dostanem ďalej.“
Ak si niekto povie, že upratovať je jednoduché, Jaro krúti hlavou. Zohnúť sa a hodiť niečo do vreca problém určite nie je. Ale aj tie vrecia treba zaplatiť a aj na miesto zbieranie sa treba nejako dostať a odpad odtiaľ aj odviezť. „Po čase som teda hodil na sociálnu sieť výzvu s prosbou o pomoc a číslo účtu. A zas ľudia nezostali ľahostajní. Peniaze využívam fakt na kúpu vriec a nafty. Chcem podotknúť, že vrecia nekupujem vo veľkoobchode, ale v maličkých predajniach. Podporujem tak drobných podnikateľov v mojom okolí. A hoci nemajú veľké tržby, vždy nás podporia.“
Čítajte aj Holíčan dva roky čistil cestu. Bol to môj Everest, tvrdí
Vlk samotár aj vodca
Jaro hovorí, že za každého človeka, ktorý sa k nemu pridá hoci len raz, je vďačný. Ale čím viac ľudí treba dať dokopy, tým ťažšie sa spolu organizujú. Aj preto z 80 percent chodí sám.
„Odpadky treba vedieť zberať. Musím najprv ľudí upozorniť, že ich netreba len tak capnúť celou rukou, ale iba dvíhať prstami. Nikdy človek nevie, čo tam môže byť. Hrozbou sú hlavne injekčné striekačky. Tie zbieram samostatne a odnášam ich do lekárne. U nás na východe sa tomu nikto nevenuje, kým na západe Slovenska je viac ľudí, ktorí sa tomu venujú. Ale nič vzácne alebo raritné som nikde nenašiel. Môžem spomenúť jedine maličkú kôpku ukrajinských kopejok vo vrecúšku. Boli tam necelé štyri hrivny. Najviac ma však mrzia kopy pneumatík, ktoré tam niekto bez hanby vo veľkom množstve vynesie. A toto upratať je výzva. Chodím tam na viackrát, keďže do auta ich veľa naraz nevojde. Aj tak ich je na viacerých miestach veľa. Nosím ich napríklad tam, kde jazdia motokáry. Hovorím tomu recyklácia po novom.“
Najviac špiny sa ukáže hlavne v zime. Zeleň zakryje veľa, aj vyhodenú chladničku. Ale najhoršie podľa Jara je rozdeľovanie pozemkov. Ani odpad nemôžete zbierať tam, kde chcete, respektíve tam, kde je to potrebné.
„Ľudia jednoducho odkopnú bordel o pár metrov a už to nie je jeho, ale susedov. Pýtali sa ma, či čistím aj súkromné pozemky, samozrejme, zadarmo. Veľa pozemkov má zahraničných vlastníkov, ktorí s nimi nič nerobia. Viackrát sa mi stalo, že sme odpadky pozbierali, povrecovali a chcel som po vrecia prísť na druhý deň. Hneď nás nejakí dobráci nahlasovali. Kým boli smeti rozhádzané v okolí, nikomu neprekážali… A čo už povedať na to, že niekomu napadne odpad zo záhrady vyniesť do lesa v plastovom vreci. Je to niekedy ťažké, až mi rozum zastane.“
Každý deň
Odpad Jaro nosí väčšinou na zberné dvory. Zatiaľ. Raz by chcel mať svoj vlastný. „Bohužiaľ, všetko je o peniazoch. Na to by som potreboval minimálne 200-tisíc a tie zatiaľ nemám. Chcel by som sa zamerať na plast, ktorý má veľké využitie po recyklácii. Verím tomu, že to raz vyjde. Mám v hlave viacero vecí. Inšpirujem sa aj ‚konkurenciou’ nielen u nás, ale aj v zahraničí. Hoci hovoriť v tejto oblasti o konkurencii je hlúposť. Pritom viacerí si myslia, že aj v tejto oblasti si vzájomne lezieme do kapusty. Chcem vplývať na deti, lebo v tom vidím budúcnosť. Možno pre ne vymyslím nejaký zaujímavý program,“ smeje sa.
Viac ako dva roky takmer dennodenne je Jaro v teréne. Od začiatku má za cieľ, aby mesačne nazbieral minimálne 30 vriec. Vždy je ich viac. Je vďačný za každú podporu. Žiada aj o rôzne granty či dotácie, no zatiaľ sa mu nedarí. Ale ako hovorí, raz to určite vyjde. Mrzí ho napríklad, že nie v každej dedine je zberný dvor. Ak by bol, špiny by bolo menej. Mrzí ho, že aj polícia má zviazané ruky. Pokiaľ na mieste nie je tabuľka „Zákaz sypať smeti“, policajti sú v podstate bezmocní. Na druhej strane je rád, že jeho tvár už pozná stále viac ľudí. Aj prednedávnom pristihol jedného automobilistu, ktorý chcel vyhodiť pri priekope matrac a nejaké dosky. Prihovoril sa mu, porozprával, vysvetlil. Verí, že odpad skončil v zbernom dvore.
Toto nikto nečakal
Nedeľná debata s „odpadkovým hrdinom“ sa končila s úsmevom a krásnymi predstavami, aký môže byť svet čistejší. Na druhý deň po rozhovore však Jaro dostal super poleno pod nohy. Pri košickom obchodnom centre mu vykradli dodávku. Zmizol krovinorez a elektrická strunová kosačka. Mechy a rukavice mu, chvalabohu, nechali. Pod statusom sa hneď rozbehla debata o tom, ako mu pomôcť zbierkou.
„Je to smutné, ale takto to bude stále. Sú ľudia, ktorí kradli, kradnú a budú kradnúť. Dajte nám vedieť, akým spôsobom by sme sa vám mohli zložiť na nový krovinorez. Máte veľa priaznivcov, myslím, že pár eur nikoho nezabije,“ píše jeden z priaznivcov. „Ja už nenachádzam slov, nech ho dobehne zlo, čo on spôsobil tebe. Keď bude zbierka na nové náradie rada prispejem,“ uvádza ďalší.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ