Slušnosť sa Miškovi Hamrákovi nevyplatila. Zastrelili ho pred 54 rokmi, keď mal šestnásť
Foto: archív Kataríny Rubinovej
V tom čase mala jeho sestra Katarína Rubinová 10 rokov. Tieto udalosti poznačili celý jej ďalší život.
„Pamätám si to, akoby to bolo dnes. Miško chodil do učilišťa Východoslovenských železiarní. Ja som bola na Terase u svojej tety. Moja mama, ktorá vtedy pracovala v Poľnohospodárskom projektovom ústave, mi tam zavolala, aby som hneď prišla k nej do práce. Šla som električkou. Zháňala aj brata Miška v škole, ale tam jej povedali, že všetkých učňov poslali domov. Z roboty sme spolu šli na Lomenú ulicu, kde sme bývali. Mama obvolala všetkých Miškových kamarátov, našich susedov a známych. Nik ho však nevidel. Potom sa už nedalo nikam dovolať. Vybrali sme sa ho teda hľadať,“ spomína Katarína. Až neskôr sa dozvedeli, že 21. augusta 1968 sa na Hlavnej ulici strhla streľba.
Miško prišiel z učilišťa na Námestie osloboditeľov pravdepodobne električkou. Tam mal prestúpiť na autobus a zamieriť domov. Električky však boli blokované ruskou armádou a ľudia z nich masovo vystupovali a väčšinou zo zvedavosti už na námestí ostali.
Hľadali ho v nemocniciach
Katka s mamou išli najprv do železničnej nemocnice. „Tam nám niekto povedal, že ak sa niečo stalo, nech ideme do vojenskej nemocnice. Bol večer a vyhlásili zákaz vychádzania. Báli sme sa a doslova sme sa k budove nemocnice od strachu takmer plazili.“
„Mamka čupela pod okienkom nemocnice, ktoré sa otvorilo. Povedala, že je Hamráková a pýtala sa, či u nich nie je jej syn. Bránu nám otvorili a vošli sme dovnútra. Keď sa brána zatvárala, niekto povedal: ‚Áno, je tu, ale je mŕtvy.‘ Zrútil sa nám celý svet. Pamätám si, ako mamka kričala, že ho chce vidieť. Nechceli ju pustiť, ale pichli jej injekciu na upokojenie. Ani neviem, ako sme prišli domov. Čakala nás už rodina, ktorá sa dozvedela, čo sa stalo.“
Mama sa z toho nikdy nespamätala a Katka vlastne v tej chvíli prišla o celú svoju rodinu. S otcom veľmi v kontakte nebola, keďže sa s mamou v roku 1967 rozviedol. V roku 1969 emigroval s novou ženou do Kanady. Miško mal vtedy 15 rokov a poznačil ho odchod otca z rodiny. „Vždy hovoril mamke, že sa o ňu a o mňa postará. Hľadal si brigády, aby zarobil peniaze pre rodinu."
Razie na dennom poriadku
„Celý môj ďalší život poznačil vtedajší režim. Hoci sme sa snažili žiť tak, ako sa patrí, nedalo sa. Mamu vypočúvali na polícii, a keď sa odtiaľ vrátila, hospitalizovali ju na psychiatrii. Vraj jej dávali aj elektrické šoky. To sa opakovalo každý mesiac. Začali k nám chodiť aj policajné razie. Pamätám sa, ako sme spolu sedeli pri stole, mama pila kávu a zrazu nám vykopli dvere. Dnu vbehli štyria chlapi a začali všetko prehľadávať a rozhadzovať. Veľa nehovorili, po tomto besnení sa jednoducho otočili a odišli. Všetko nechali tak. Opakovalo sa to veľmi veľakrát. Dokonca sme nemohli ísť ani k Miškovmu hrobu. Sviečky sme zapaľovali len pred bránou cintorína. Neskôr sa mama zoznámila s ďalším mužom. Síce sa vzali, ale on ju doviedol k pitiu. V decembri 1979 si sama siahla na život,“ spomína so smútkom v hlase Katarína. Rodina bola pre štát politicky nespoľahlivá, tak nemohla dokončiť ani štúdium na strednej zdravotníckej škole.
Čítajte aj Čo mali spoločné august 1968 a február 2022
Augustové udalosti Katku sprevádzali aj počas jej ďalšieho života. V železiarňach, kde pracovala, sa zoznámila so svojím manželom. Ten pochádza z Bosny a Hercegoviny, a tak z Košíc odišla do bývalej Juhoslávie, kde žije dodnes. S dvoma deťmi prežila v deväťdesiatych rokoch vojnu na Balkáne. Neskôr prekonala rakovinu. Na brata však vždy spomína s láskou. Keď príde do Košíc, ide na jeho hrob. Zastaví sa aj pri pamätnej tabuli na Hlavnej ulici.
Pravda prišla neskôr
Miško bol podľa Katky veľký fešák. Hral aj na gitare. Bol veľmi šikovný. Vyrábal obrazy z drôtu, ktorý ohýbal a letoval. Darilo sa mu ich predávať. Pre celú rodinu urobil svietniky. Bavilo ho to. Nikdy nezabudol pozdraviť a pomôcť, bol jednoducho slušne vychovaný, na čom si ich mamka Anna zakladala. Žiaľ, z Miškových vecí jej nič nezostalo. Po maminej smrti im byt so zariadením, ako aj chatu s veľkou záhradou na Pereši, zhabal vtedajší štát.
Pravdu o Miškovej smrti sa rodina dozvedela až po pár mesiacoch. „Jedného dňa u nás zazvonila taká babka. Povedala, že Miško zahynul kvôli nej a vraj preto, lebo bol dobre vychovaný. Mama nechápala. Až neskôr jej pani vysvetlila, že keď sa okolo obeda začalo na Hlavnej ulici neďaleko brány do dnes už bývalého Tuzexu strieľať, všetci sa tam rozbehli skryť. „Váš syn sa zastavil a dal mi prednosť, aby som vošla do dvora pred ním. A vtedy dostal ranu do chrbta. Keby ma nepustil dopredu, tak on žije a ja som mŕtva,“ povedala. Trafili ho priamo do srdca. Zomrel niečo pred 13. hodinou v sanitke.
Na jednu udalosť sú v Košiciach dve spomienkové tabule
Názory na august 1968 sa dodnes rôznia. Niektorí veria, že nám prišli pomôcť bratia, na viacerých miestach sa zas spontánne postavili ľudia do cesty tankom. Rozpor je aj na košických pamätných tabuliach. Sú dve na jednom mieste. Každá z jednej strany brány bývalého Tuzexu.
Pôvodnú tabuľu so šiestimi menami v októbri 1969 zvesili komunisti, lebo podľa nich vstup vojsk Varšavskej zmluvy bol bratskou pomocou. Na ďalšej, z roku 1991, osadenej na ľavej strane brány, je deväť mien. Na najnovšej z roku 2020, osadenej na pravej strane, je pre zmenu sedem mien. Pribudol tam 21-ročný Bartolomej Horváth, ktorý podľahol zraneniam po troch týždňoch. Osadil ju výtvarník a aktivista Peter Kalmus. Sám urobil návrh a sponzorsky ju vyrobila firma z Bytče, ktorá ju bola aj namontovať.
Dve mená navyše spôsobili rozpory pamätníkov. Zástancovia pôvodnej tabule tvrdia, že medzi obeťami 21. augusta '68 nemajú byť eštebáci alebo tí, ktorí neboli priamo obeťami 21. augusta. Jedno z tých dvoch mien „navyše“ na znak nesúhlasu pred štyrmi rokmi poškriabala sestra zavraždeného Michala Hamráka Katarína Rubinová. Tie škrabance sú tam dodnes.
Najrozporuplnejšie je práve meno Jána Bajtoša. Ten zomrel na chate v Kavečanoch v septembri 1968, kde ho zastrelil sovietsky dezertér, ktorý sa tam skrýval. Bajtoš bol povolaním kapitán komunistickej Štátnej bezpečnosti. Podľa výtvarníka nie je priamou obeťou okupácie a medzi ľudí, ktorí zahynuli v košických uliciach pri prechode vojsk, nepatrí. Štrnásťročný Ignác Šablatúra zas tragicky zomrel v októbri 1968 v Košickej Novej Vsi. Kalašnikovom ho nechtiac zastrelil jeho maloletý bratranec.
Košičania spomínajú
- Mená na pôvodnej tabuli: Michal Hamrák, Ján Hatala, Jozef Kolesár, Ján László, Ladislav Martoník, Ivan Schmiedt.
- Na mestskú tabuľu, okrem pôvodných, pridali mená: Ján Bajtoš, Bartolomej Horváth a Ignác Šablatúra.
- Na tabuli od Petra Kalmusa sú mená z pôvodnej tabule. Pridal k ním ešte meno Bartolomeja Horvátha.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ