Psychologička: Priznanie Kollára, že udrel ženu, môže byť dvojsečná zbraň
Foto: psychologianitra.sk
V rozhovore sa pýtame:
- či patria deti politikov do médií,
- ako prijíma verejnosť násilie politikov,
- či sa odlišne nazerá na emócie žien a mužov,
- ako vysvetliť deťom hádky,
- čo sa deje pri konfliktoch v hlave dieťaťa.
Patrí súkromie politikov do médií, ak sú do medializovaného konfliktu s partnerom zahrnuté aj deti?
Je v poriadku, ak sa budeme niektorými vecami verejne zaoberať. Nemalo by sa však verejne pretriasať, že sú do toho zatiahnuté deti. Pri párovej terapii je to základná premisa. Deti do toho nie sú zaťahované, rodičia si to riešia buď v procese terapie v uzavretom priestore, alebo sami medzi sebou.
Čítajte viac Kollár: Necítim žiadnu vinu, je to diskreditačná kampaň. Matovič: Chlapi by nemali biť ženy
Predseda parlamentu Boris Kollár povedal na verejnosti, že udrel expartnerku. Ako môže verejnosť vnímať, ak sa politik prizná k fyzickému násiliu?
Verejnosť to môže vnímať dvojako. Na jednej strane ocení úprimnosť, že si priznal chybu a vyšiel s tým najavo. Na druhej strane to môže vnímať z negatívneho uhla – čo to znamená, keď človek fyzicky ublíži tomu druhému. Je to prekročenie spoločenských aj morálnych noriem, niečo, čo sa nerobí. Môže to byť dvojsečná zbraň.
Kollár odchádzal v utorok z tlačovej konferencie, kde vysvetľoval konflikt s bývalou partnerkou Barborou Richterovou, so slzami. Myslíte si, že v kontexte blížiacich sa parlamentných volieb mohol zabrnkať na citlivú strunu voličov?
Áno, verejnosti to môže „zabrnkať na city“. Niekedy si radšej nasypeme vopred popol na hlavu, než by niečo mohlo byť použité proti nám. Môj osobný názor, nie profesionálny, je, že môže ísť aj o emočné vydieranie a manipulovanie. Otázne je, ako je to myslené z druhej strany – prečo matka jeho detí vytiahla práve v tejto chvíli tieto informácie.
Kollár odchádzal s emóciami, pritom ešte tento týždeň hovoril v súvislosti s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, že by lepšie zvládal útoky na svoju osobu ako ona. Vnímajú ľudia rozdielne, ak prejaví emócie verejne známa žena a verejne známy muž?
Keď sa na to pozrieme zo stereotypného hľadiska, tak pracujeme s tým, že ženy sú viac emočnejšie a dávajú emócie ľahšie najavo. So ženami je plač prirodzenejšie spojený. Na druhej strane, u mužov to vnímame tak, že neplačú. Od malička sa vtĺka chlapcom, že chlapi neplačú. Verejnosť by to mohla vnímať preto práveže ako pravdivejšie, keď sa rozplače muž. Emócie sú tam silnejšie.
Čítajte viac Kollár priznal, že vyfackal Richterovú. Ich syna mala prehodiť cez obývačku, expriateľka to odmieta
Ako dieťaťu vysvetliť, čo sa stalo, ak bolo svedkom hádok alebo fyzického útoku medzi rodičmi?
Záleží na vývinovom období. Ak je dieťa malé a nemá natoľko rozvinuté kognitívne schopnosti, vnímanie reality a širších súvislostí, treba to vysvetliť primerane veku. Popísať bazálne emócie, a keď bude staršie vrátiť sa k tomu. Vysvetľovať vtedy, keď sa dieťa pýta viac a trpezlivo na to odpovedať.
Ak je dieťa staršie, mali by sa do toho zapojiť obaja rodičia a vysvetliť primerane veku situáciu a dať dieťaťu toľko informácií, koľko potrebuje. Dieťa totiž nepotrebuje počuť detaily vzťahu, prečo sa fyzický atak udial… Potrebuje počuť základné informácie, ktoré dokáže spracovať. Ak by sme išli veľmi hlboko, môžeme v ňom vyvolávať emócie. Obaja rodičia majú k tomu čo povedať. Dôležité sú oba pohľady.
Čo sa pri konflikte rodičov odohráva v hlave dieťaťa?
Vo väčšine prípadov dieťa nerozumie, prečo sa rodičia hádajú a prečo je tam konflikt. V období puberty už lepšie rozumie súvislostiam, dôvodom hádok. Keď je dieťa mladšie a nemá tie mechanizmy, môže sa stať, že akýkoľvek konflikt medzi rodičmi bude vnímať egocentricky. Deti sú prirodzene egocentricky vzťahovačné. Ak sa udeje konflikt, dieťa môže vnímať, že dôvodom je ono. Rodičia sa hádajú a majú problém, lebo „ja“ som nejaký.
Nesie si tieto zážitky do budúcnosti? Ako sa to neskôr môže prejaviť na jeho správaní?
Môže to mať vplyv na sebahodnotu, sebavedomie, na vzťah samého k sebe. Môže to mať vplyv aj na emočnú úroveň, môžu sa prejaviť úzkostné a neisté nálady u detí. Môže sa prejaviť potláčanie emócií. Mohli by to byť aj agresívne tendencie. Môže sa udiať to, že že si prevezme vzorce správania a identifikuje sa s konkrétnym rodičom. Alebo môže byť na isté správanie precitlivený neskôr u druhého pohlavia. Záleží na tom či ide o jednorazový konflikt, alebo to pretrváva.
Ako komunikovať deťom, ak konflikt rodičov presiahne do médií a zaregistruje ich tváre v správach?
Nikdy sa neoplatí klamať a skresľovať realitu. Skôr či neskôr na to dieťa príde. Vždy je dobré pravdivo opísať situáciu a dať dieťaťu toľko informácií, koľko zvládne a potrebuje. Veľa sa o tom teoreticky hovorí, málo sa to prakticky robí.
Ako postupujú psychológovia, ak chcú zistiť, kto je obeť a kto útočník? Ako rozlúsknuť, ak strany rozdielne interpretujú to, čo sa stalo?
Väčšinou je to o tom, že sa odporúča pracovať individuálne. Každý rodič pracuje v terapii individuálne. Na druhej úrovni pracuje pár spoločne, psychológ pracuje ako mediátor stretnutia, vypočuje si obe strany a zhodnotí ich. Ak ide o náročnejší prípad, zapojené sú aj súdno-znalecké posudky, aby sme mali objektívny obraz o osobnosti rodiča. Je to veľmi ťažké, lebo každý vnáša svoj subjektívny pohľad a emócie. Prirodzene si ako ľudia nevieme priznať chybu.
Niekedy je napríklad užitočné vypočuť si pohľad dieťaťa. Dieťa vníma to, že ľúbi oboch rodičov. Párové terapie sú veľmi náročné, je ľahké sa v nich nechať zmiasť rodičom a jeho emóciami.
Dá sa podľa zverejnených informácií v prípade predsedu parlamentu povedať, kto je v prípade obeťou?
Neodvážim sa to konštatovať. Väčšinou sú na vine obaja partneri.
Je vzájomné sa obviňovanie rodičov častým prvkom prípadov z praxe?
Deje sa to často. Prax ukazuje, že ak máme nejaké zranenia, najlepšou obranou je útok, ktorým tie zranenia kompenzujeme.
Akými prejavmi sa začína domáce násilie? Kedy spozornieť?
Ak je vzťah o obmedzovaní základných potrieb jedného alebo druhého partnera, o obmedzovaní osobnej slobody, prílišnom zakazovaní, emočnom manipulovaní. Mali by sme spozornieť, ak ide o verbálnu agresiu – nadávky, výčitky, hádky. Hrotom je fyzické napadnutie.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ