'Za vašu a našu slobodu'. V SNP bojovali aj Poliaci. Hrdinovia zo Spiša a Oravy písali spoločný príbeh odboja

Účasť Poliakov bola rôznorodá – pôsobili v partizánskych jednotkách, v povstaleckej armáde, ale aj ako spojári, zdravotníci či sprievodcovia. Informuje o tom varšavský spravodajca TASR.

„Aj keď sa napriek viacerým snahám nepodarilo vytvoriť samostatnú poľskú bojovú jednotku, význam účasti Poliakov ocenilo aj velenie povstaleckej Československej armády v Banskej Bystrici,“ uviedla pre TASR veľvyslankyňa SR vo Varšave Andrea Elscheková-Matisová. V októbri 1944 velenie vydalo výzvu, v ktorej apelovalo na Poliakov žijúcich na území Československa. Uzatvárala sa slovami: „Za vašu a našu slobodu, či už nad Vislou, Rýnom alebo Váhom, stojíme všetci proti tomu istému nepriateľovi, ktorého porážka nám otvorí dvere späť do našej vlasti.“

Podľa historikov pôsobili Poliaci najmä v zmiešaných partizánskych oddieloch pod slovenským alebo sovietskym velením a ich prítomnosť posilňovala medzinárodný charakter povstania. Časť z nich pochádzala zo Spiša a Oravy, iní prešli z územia Poľska cez hraničné oblasti, ktoré slúžili ako zázemie a prechodové trasy.

Spolupráca poľského a slovenského odboja mala tradíciu už pred vypuknutím SNP. Existovali napríklad kuriérske trasy, ktoré spájali poľský Nowy Sacz cez Spiš a Gemer až do Budapešti a využívali ich aj osoby, ktoré sa následne zapojili do bojov.

Berlín slovenskej armáde nedôveroval

Slovenské národné povstanie (SNP) vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia domácich odbojových skupín na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie vtedajšej Slovenskej republiky. Slovensko ako spojenec nacistického Nemecka zohrávalo významnú úlohu pri zásobovaní jeho vojsk na východnom fronte. V Berlíne sa obávali vzniku odbojových a diverzných skupín a slovenskej armáde nedôverovali.

Čítajte aj 81 rokov od SNP: Omyly, zrada a prekvapivý odpor - slovenská vzbura, ktorá zaskočila aj Nemcov

Povstaniu a spoločnému postupu slovenských odbojových skupín predchádzala takzvaná Vianočná dohoda, ktorú uzavreli predstavitelia demokratického aj komunistického odboja a zaviazali sa v nej vytvoriť Slovenskú národnú radu (SNR). Najvplyvnejšia odbojová skupina, ktorá neskôr tvorila aj hlavnú povstaleckú silu, pôsobila v slovenskej armáde. Na čele tejto skupiny stál podplukovník Ján Golian. Kľúčovú úlohu v prípravách povstania hrala Východoslovenská armáda, ktorá mala zabezpečiť karpatské priesmyky.

Začnite s vysťahovaním!

Ozbrojený protifašistický odpor sa začal 29. augusta šifrovaným rozkazom „Začnite s vysťahovaním!“, ktorý vydal Golian. Na dohodnutý signál však nezareagovali západoslovenské posádky a Východoslovenskú armádu Nemci bez boja odzbrojili. Povstalci tým prišli o množstvo výzbroje aj vojenského materiálu. Organizátori Povstania sa napriek tomu nevzdali a v boji proti nemeckým jednotkám pokračovali ďalších osem týždňov.

Centrom povstania sa stala Banská Bystrica a jeho cieľom bolo odstránenie autoritatívnemu režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), prevzatie politickej moci v krajine a začlenenie Slovenska do povojnovej Československej republiky (ČSR).

Politickú moc na povstaleckom území prevzala Slovenská národná rada (SNR), ktorá sa konštituovala 1. septembra 1944. SNR zrušila diskriminačné protižidovské zákony a zakázala HSĽS aj nemecké a maďarské politické strany. Golian povýšený na plukovníka a neskôr na brigádneho generála velil armádnej časti povstaleckých síl až do 7. októbra 1944, keď ho vo vedení vystriedal divízny generál Rudolf Viest. Do bojov sa okrem regulárnej armády zapojili aj partizáni, príslušníci žandárstva a finančnej stráže. Z východného frontu sa na povstalecké územie presunul 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk a 2. čs. samostatná paradesantná brigáda.

Po ťažkých bojoch nedostatočne vyzbrojení povstalci postupne pred okupačnými jednotkami ustupovali a boli zatlačení do hôr. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými vojakmi vydal 27. októbra generál Viest povstaleckej armáde rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja.

Generáli Viest a Golian o niekoľko dní padli do zajatia a v Berlíne ich oboch odsúdili na trest smrti. Nacistické represálie a násilnosti po potlačení SNP kruto pocítilo aj civilné obyvateľstvo.

Bojové nasadenie židovských vojakov, či už v zahraničnej armáde, alebo neskôr počas bojov Slovenského národného povstania (SNP), jasne ukázalo, že boli rovnocennými bojovníkmi v československom odboji. Pre agentúru SITA to v minulosti povedal historik z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Martin Posch. Pripomenul pritom, že mnohí odbojári z radov menšinového obyvateľstva sa počas svojej odbojovej činnosti stretávali s početnými predsudkami od spolubojovníkov z radov majority. Tento fakt sa podľa neho týkal nielen domáceho, ale aj zahraničného odboja.

„Aj v radoch jednotiek, ktoré bojovali proti nacistickému Nemecku a za povojnovú obnovu Československa, sa prejavoval napríklad antisemitizmus a nevôľa spolupracovať s židovskými vojakmi,“ uviedol Posch. Doplnil však, že Židia boli často napríklad vzhľadom na ich jazykovú vybavenosť nedoceniteľnými pri kooperácii s ďalšími spojencami.

Historik tiež zdôraznil, že Židom, ale aj ďalším odbojárom z marginalizovaných skupín obyvateľstva hrozil v prípade zajatia horší osud ako ich spolubojovníkom. „V prípade skupín obyvateľstva, ktoré prenasledoval ľudácky režim, pre nich platili špecifické zákony, ktoré ich roky oberali o občianske a ľudské práva. Realita po nacistickej okupácii slovenského územia a ochotnej kolaborácii Jozefa Tisa a značnej časti ľudáckej reprezentácie bola taká, že de facto prestali platiť všetky predchádzajúce výnimky a brutalita nemeckých oddielov a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy nemala hraníc,“ dodal Posch.

Dnes, 29. augusta, si pripomíname 81. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Ozbrojené vystúpenie protifašistického odboja na Slovensku na konci druhej svetovej vojny malo zásadný význam pri obnove Československa a Slovensko sa vďaka SNP zaradilo k víťazným krajinám druhej svetovej vojny. Na jar v roku 1944 silnela na Slovensku činnosť partizánskych skupín a situácia sa vyostrila koncom augusta, po príchode nemeckej armády, s ktorým súhlasil Jozef Tiso.

Centrom povstania sa stalo mesto Banská Bystrica a pripravovalo ho odbojové Vojenské ústredie riadené exilovou vládou v Londýne, vytvárajúce povstaleckú armádu (pomenovanú na konci augusta 1944 ako 1. československá armáda na Slovensku) vedenú generálmi Jánom Golianom a Rudolfom Viestom, Slovenská národná rada (SNR) a partizánske jednotky. V SNP tiež bojovali ruskí, rumunskí, ukrajinskí, českí, poľskí, bulharskí, francúzski vojaci i partizáni a príslušníci mnohých ďalších národov. Po potlačení SNP na jeseň 1944 rozpútali nemeckí nacisti v spolupráci s domácimi kolaborantmi na Slovensku teror. Zabíjali nielen partizánov a vojakov, ale vraždili aj civilistov, ženy a deti a vypaľovali celé osady a dediny. Tieto zločiny sú jednou z najťažších kapitol dejín druhej svetovej vojny na Slovensku. Jána Goliana a Rudolfa Viesta zajali 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci. Oboch odvliekli do Nemecka, kde pravdepodobne v apríli 1945 zahynuli v koncentračnom tábore Flossenburg. V roku 1995 im prezident SR Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

V prípade Slovenského národného povstania sa často zabúda na to, že jeho vypuknutiu predchádzali niekoľkomesačné prípravy. Pre agentúru SITA to v minulosti uviedla historička Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Marína Zavacká s tým, že prípravy sa robili nielen v prostredí armády a ilegálnej politickej činnosti, ale aj medzi členmi združení a spolkov, ktoré postupne od roku 1938 vládnuci ľudácky režim na Slovensku zakázal alebo si ich mocensky podriadil. „K najvýznamnejším z nich patril Červený kríž,“ zdôraznila.

Pôvodne sa podľa Zavackej ľudáci snažili túto organizáciu úplne pohltiť a previesť jej činnosť aj s majetkom pod Hlinkovu gardu v podobe gardistickej zdravotníckej služby. „Prežiť ako formálne samostatnej organizácii Červenému krížu paradoxne pomohol vplyv nacistického Nemecka. Tamojší propagandisti si uvedomovali silu tejto značky a rozhodli sa ju zachovať a využívať pre svoje ciele, čo umožnilo argumentovať ‚nemeckým vzorom‘,“ uviedla. Ubrániť sa však nepodarilo organizáciu dorastu, keďže všetka mládež sa mala vychovávať jednotne v Hlinkovej mládeži. „A to rozhodne nie v univerzálnych humanistických ideáloch Červeného kríža. Aj jeho demokratické vnútorné mechanizmy boli zrušené a do výborov sa na všetkých úrovniach začali tlačiť politickí nominanti. Ústredie bolo pod nátlakom presídlené z Martina do Bratislavy a do vedenia bol dosadený vládny komisár,“ povedala Zavacká.

Kapacity Červeného kríža boli za vojny na Slovensku využívané pri prevádzkovaní „občerstvovacích staníc“ pre vojenské transporty, v ošetrovniach a lazaretoch, niekoľko slovenských sestier bolo vyslaných i do nemocníc na východnom fronte. Do pôsobnosti tejto organizácie tradične patrilo i medzinárodné pátranie po padlých a zajatých.

„Udržala sa aj činnosť poradní pre matky s deťmi, domácej ošetrovateľskej služby, staníc prvej pomoci i letných ozdravovní v prírode a postupne pribúdali kapacity pre repatriantov a evakuačné stanice a sklady pre frontových utečencov z východu. To všetko poskytovalo odbojárom možnosti, ako na budúce povstalecké územie už pred koncom leta 1944 nepozorovane koncentrovať zásoby liekov, zdravotníckeho materiálu a nemocničného vybavenia, civilného ošatenia i potravín vhodných pre núdzové hromadné stravovanie,“ uviedla Zavacká. Prezieravé sa podľa pamätníkov ukázalo nahromadenie vtedy zriedkavej potraviny – ryže, v porovnaní so zemiakmi veľmi praktickej na skladovanie, prípravu i prenášanie po horách, navyše bohatej na vitamín B. „Naporúdzi boli aj dlhoročné skúsenosti sestier z terénnej zdravotno-sociálnej práce, keďže bojaschopnosť povstalcov rovnako ako nepriateľská streľba dokázali ohroziť vši, dyzentéria či iné epidémie,“ zdôraznila historička.

Na odhodlaní sestier na povstaleckom území sa podľa Zavackej nepochybne odrážalo dvadsaťročné spoločenské pôsobenie martinského Ústavu M. R. Štefánika, kde sa od roku 1923 v dvojročných kurzoch vzdelávali diplomované sociálno-zdravotné sestry zo širokého okolia a po celý čas sa v ňom udržal humanistický étos jeho zakladateľky Alice Masarykovej, dcéry prezidenta Masaryka.

„Podľa pamätí sestry Anny Knapčokovej len v meste Tisovec nastúpilo do novozriadenej poľnej nemocnice sto sestier, diplomovaných i dobrovoľných. Táto zdravotníčka, ktorá ošetrovala zranených už v prvej svetovej vojne, sa po Božene Mandákovej stala v roku 1965 ako druhá sestra z Povstania nositeľkou najvyššieho medzinárodného sesterského ocenenia, medaily Florence Nightinghalovej. Slovenských sestier, ktoré získali toto ocenenie za svoju činnosť v období vojny, bolo celkovo viac než desať,“ dodala Zavacká.

Existencia vojnového slovenského štátu a Slovenské národné povstanie (SNP) názorovo rozdeľovali popri bežnom obyvateľstve napríklad aj komunitu spisovateľov. Ako v minulosti uviedol historik z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Filip Pavčík, už po októbri 1938, keď bola vyhlásená slovenská autonómia, začala vláda Jozefa Tisa obmedzovať slobodu tvorby i základné ľudské práva a slobody, čo neobišlo ani významných literátov, napríklad prozaika židovského pôvodu Gejzu Vámoša. Ten ešte v predvečer vzniku vojnového slovenského štátu po viacerých fyzických útokoch musel emigrovať a na Slovensko sa už nikdy nevrátil.

„Do otvoreného konfliktu s ľudáckou vládou sa hneď od počiatku dostali aj ďalší spisovatelia – autor Sváka Ragana spisovateľ Elo Šándor pôsobil počas celého obdobia tzv. slovenského štátu v ilegalite v občianskej skupine Flóra a v opozícii proti režimu boli tiež bývalí legionári a spisovatelia Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský,“ povedal Pavčík. Obaja spisovatelia spolu s ďalšími legionármi napísali podľa historika už v predvečer vzniku vojnového slovenského štátu slovenským poslancom list, v ktorom ich žiadali, aby nevyhlasovali samostatný štát. „Vedeli, že by sa takýto štát nevyhnutne stal iba bábkou v rukách nacistického Nemecka. Jesenský potom na protest odstúpil z funkcie predsedu Spolku slovenských spisovateľov a na čele ho nahradil režimový básnik Valentín Beniak. Do SNP sa však ani jeden z nich nezapojil. Jesenský zomrel v roku 1945, Tajovský už v roku 1940 a jeho manželka spisovateľka Hana Gregorová sa po jeho smrti odsťahovala do protektorátu Čechy a Morava,“ vysvetlil historik.

Do Slovenského národného povstania v roku 1944 sa zapojil jeden zo zakladateľov Slovenskej národnej rady (SNR), komunistický básnik Ladislav Novomeský. „Na povstaleckom území však dlho nepobudol. Prišiel až s trojtýždňovým oneskorením (z doposiaľ nie celkom vyjasnených príčin) a začiatkom októbra 1944 potom odišiel na čele delegácie SNR do Londýna na rokovania s československou vládou. Formálnym členom SNR ešte pred povstaním bol aj prozaik Ivan Horváth, ktorý mal v tejto organizácii pôvodne zastupovať sociálnych demokratov, hoci nikdy nebol príliš aktívnym členom. Horváth však na povstalecké územie nikdy neodišiel a počas horúcich mesiacov druhej polovice roka 1944 zostal v Senici, kde pracoval ako advokát.

Na povstaleckom území boli však publicisticky, politicky i vojensky činní iní známi autori. Najmä publicisticky pôsobil dramatik Július Barč-Ivan a literárni kritici Alexander Matuška, Jozef Felix či Michal Chorváth,“ povedal Pavčík. V štruktúrach miestnych národných výborov sa potom podľa historika angažovali prozaici Dominik Tatarka, František Švantner, Rudolf Jašík, autor známeho románu Námestie sv. Alžbety, alebo Vladimír Mináč. Posledne menovaný bol dokonca nacistami zajatý a transportovaný do koncentračného tábora v Mauthausene. „Netreba zabudnúť ani na účasť mnohých spisovateľov židovského pôvodu – Peter Karvaš pracoval počas SNP v redakcii Slobodného slovenského vysielača, začínajúci autori Leopold Lahola a Juraj Špitzer boli dokonca členmi partizánskych jednotiek a prispievali aj do povstaleckého časopisu Bojovník. Do bojov sa tiež zapojila a ako zdravotníčka v partizánskej brigáde pôsobila Hela Volanská, vlastným menom Chaja Wolfowitz,“ zdôraznil Pavčík.

Hoci takmer každý zo spisovateľov vydal v priebehu času vlastné memoáre, o povstaní podľa historika máme memoárovej literatúry skôr pomenej. „Súviselo to najmä s tým, že autentické spomienky z obdobia SNP boli po februári 1948 pre komunistický režim a jeho propagandu nežiaduce. Mnohé svedectvá literátov o SNP tak nikdy nemohli byť publikované. Z autobiografických kníh o povstaní treba spomenúť Špitzerovu knihu Nechcel som byť žid, kde sa venuje tragickým zážitkom z obdobia vojnového slovenského štátu a aj vlastnej účasti v povstaní. Od toho istého autora vyšiel aj autobiograficky ladený román Patrím k vám z roku 1964, ktorý je inšpirovaný príbehom jeho spolubojovníka z povstania Ernesta Otta.

Otto bol neskôr v stalinistických procesoch odsúdený na doživotie ako tzv. „juhoslovanský špión“. Umelecké spracovanie tragických zážitkov krátko po vojne predstavil aj Leopold Lahola v divadelnej hre Štyri strany sveta (1948) a Peter Karvaš v hre Meteor (1945). Obe hry boli komunistickým režimom zakázané,“ uviedol historik. Tematiku SNP podľa Pavčíka Peter Karvaš spracoval ešte v ďalších divadelných hrách: z najznámejších treba spomenúť hru Polnočná omša. „Románovou formou potom povstanie spracoval Vladimír Mináč v knihe Smrť chodí po horách (1948), Ján Bodenek v románe Z vlčích dní (1947) a Dominik Tatarka v románe Farská republika (1948), ten je už však poznačený socialisticko-realistickým schematizmom. Z memoárovej literatúry o povstaní sa ešte treba zmieniť o spomienkach komunistického výtvarníka a karikaturistu Štefana Bednára s názvom Dvojník Šimon ide do povstania, ktoré vyšli v 60. rokoch,“ povedal historik.

Na druhej strane však existovali spisovatelia, ktorí sa spoločensky angažovali v rámci vojnového režimu. „Mnohí z tých spisovateľov, ktorí sa politicky angažovali za slovenského štátu, neboli len umelcami druhej či tretej kategórie. Práve naopak, mnohí z nich patrili k uznávaným tvorcom medzi slovenskou literárnou komunitou. Básnik Valentín Beniak pôsobil od roku 1939 v prezidentskej kancelárii Jozefa Tisa a neskôr bol vedúcim na sekretariáte ministerstva vnútra u Alexandra Macha. Básnik Andrej Žarnov bol vymenovaný za člena Štátnej rady – poradného orgánu slovenského snemu. Emil Boleslav Lukáč, pred vojnou člen Československej strany národno-socialistickej, pôsobil po celé obdobie vojny ako poslanec jedinej štátostrany.

Prozaik Milo Urban bol šéfredaktorom týždenníka a neskôr denníka Gardista a známy predvojnový bohém Tido J. Gašpar sa ujal postu šéfa Úradu propagandy, útvaru, ktorý slovenský štát prebral po vzore nacistického Nemecka,“ vysvetlil Pavčík. Všetci spomenutí podľa historika aj po vstupe nemeckých vojsk na slovenské územie zostali na svojich pozíciách.

„Navyše Alexander Mach od spolku slovenských spisovateľov žiadal vydať vyhlásenie odsudzujúce povstanie ako „čechoslovakistický“ a „židoboľševický puč“. Zrejme zo strachu potom viacerí spisovatelia skoncipovali vlastné vyhlásenie (známe ako tzv. protipovstalecký manifest), v ktorom povstanie síce doslovne neodsúdili, no zreteľne sa od neho dištancovali, čo následne ľudácka propaganda náležite využila,“ povedal Pavčík s tým, že manifest okrem už uvedených podpísali napríklad aj Ján Smrek, Ján Kostra, Ľudo Zúbek, Dobroslav Chrobák, ale takisto komunistický básnik Ján Poničan. „A hoci podobné manifesty a vyhlásenia literátov nemali v slovenských dejinách nikdy dlhú životnosť, účasť slovenských spisovateľov vo vrcholnej politike mala pre nich samých, ako aj pre celú slovenskú spoločnosť, tragické následky,“ dodal historik.