Magistrát tvrdí, že musel zasiahnuť, keďže situácia už bola krízová. Podľa hovorkyne magistrátu Martiny Urik Viktorínovej tak mesto tak urobilo na základe stanovísk Oblastného riaditeľstva Železníc SR, podľa ktorého sa obyvatelia osady pravidelne zdržiavali na trati, čím ohrozovali bezpečnosť. Tepláreň Košice zase poukázala na to, že osadníci poškodzujú povrchové teplovodné potrubia, ktoré zásobujú teplom celé mesto. Keďže situácia mohla viesť až k výpadkom dodávok tepla pre Košice, ako aj následným výpadkom elektriny a vody, zasadal krízový štáb mesta a rozhodol o riešení v zmysle ochrany zdravého spôsobu života a životného prostredia.
Navyše obvodný úrad životného prostredia potvrdil, že nakladanie s odpadom v tejto lokalite je v rozpore so zákonom. Hygienici potvrdili, že hlavne pre deti je bývanie na tomto území nezlučiteľné so zdravým bývaním a vývojom. Napokon aj hasiči potvrdili, že z hľadiska požiarovosti je lokalita vysoko riziková a zásah hasičov je vzhľadom na ťažšiu dostupnosť komplikovaný. Napokon, pred niekoľkými rokmi tu uhoreli dve deti.
„Na tomto území sa zdržiavalo 156 ľudí, z toho 93 dospelých a 63 detí, po výzvach všetci lokalitu opustili. Podľa našich informácií odišli do miesta svojho trvalého bydliska, ktoré je vo väčšine prípadov mimo územia mesta Košice,“ spresnila hovorkyňa. Dodala, že pre štyroch ľudí z osady sprostredkovali na ich žiadosť núdzové ubytovanie v útulku Oáza – nádej pre nový život.
Faktom je, že podmienky v osade boli katastrofálne, medzi chatrčami boli odpadky, blato a túlavé psy. O príbytky napokon prišli desiatky Rómov, drvivá väčšina z nich má trvalý pobyt mimo Košíc, niektorí sú od Popradu, či Kežmarku. Majú sa vrátiť do miesta trvalého bydliska, čo potvrdili aj samotní obyvatelia osady. Niektorí spomínali cestu do Belgicka.
„Veci sme si teraz zbalili a odchádzame. Zatiaľ ešte nemáme predstavu, kam pôjdeme. Bývame tu dvanásť rokov a nikto neriešil, že tu bývame. Napadlo im to akurát teraz, čo nechápem,“ posťažoval sa jeden z osadníkov Roman Gažik. Priznal, že na búranie ich už vopred upozornila mestská polícia. „Je pravda, že termín, keď sme mali odísť, bol už včera. Niektorí aj odišli, iní nemajú kam,“ dodal Gažik. „Bývam tu od mala, prišli sme sem pred dvanástimi rokmi. Asi pôjdem tam, kam ma srdce povedie, k rodine do Popradu. Keď ma nevezmú, tak mi neostáva iné, len vycestovať do zahraničia,“ povedal. „Faktom je, že chatrče na ploche medzi železničnou traťou a teplárenským plotom lemovali haldy odpadkov, vďaka nepriaznivému počasiu bolo všade blato a po osade pobehovali aj psy,“ povedal ďalší z rodiny Gažikovcov.
Zdenka Gažíková, ktorá musí tiež odísť, tvrdí, že pozemok kúpila od jednej panej zo sídliska Nad jazerom. Tvrdí, že si riadne platila aj daň z nehnuteľnosti. „Je mi ľúto, že odtiaľ musím odísť. Zvykla som si tu, zostarla, aj deti tu vyrástli. Postupom času sa tu nasťahovali viacerí, robili tu bordel, kradli. Manžel pracoval v jednej z neďalekej firme, odtiaľ sme mali aj drevo,“ netajila ľútosť Gažíková. Vraj sa jej v príbytku za teplárenským plotom žilo dobre, no sama priznala, že iní osadníci im poškodzovali aj to málo, čo mali. „Robili neplechu a preto došlo na búranie,“ dodala. Spolu s rodinou jej ďalšie kroky povedú do Kežmarku k rodine, odkiaľ pochádza.
Mnohí osadníci tvrdili, že sa nemajú ako dostať domov pod Tatry. Keďže mesto potrebovalo búrať chatrče, dopravný podnik im poskytol autobus, ktorým ich odviezli do miesta trvalého bydliska. V roku 2009 došlo v teraz už bývalej osade k uhoreniu dvoch malých detí, ďalšie ohrýzli potkany a v poslednom prípade dieťa zomrelo na podchladenie.
