Jazzové dni mali rozpačitý priebeh

"Nechcem žiadnu pomoc," zahriakol Jimmy Smith publikum. Všetci sa tešili z poriadnej porcie muziky, ktorú konečne dostali. Lebo Jimmy Smith hral celkom inú ligu, ako ostatní. Hoci ledva chodil a keď mieril k svojmu hammond organu, vyzeral, že by pomoc neodmietol.

25.10.2004 00:10
debata

Dni džezového publika

Je krátko po zotmení. Návštevníci Bratislavských jazzových dní sa schádzajú na svoju každoročnú nádielku hudby. Na festival, ktorý svojím významom dávno získal postavenie spoločenskej udalosti. V posledných rokoch v niektoré dni iba spoločenskej udalosti.

Foyer bratislavského Parku kultúry a oddychu na brehu Dunaja sa hmýri známymi tvárami. Spoločenská sála, ktorá svojimi rozmermi dávno nestačí uspokojiť potreby Bratislavských jazzových dní, praská vo švíkoch. Vzduch je vlhký a ťažký. Všetky sedadlá sú dávno obsadené rozloženými novinami a pohodenými kusmi oblečenia. Dav poslucháčov sa tlačí v uličkách, v lóžach, na schodíkoch.

Prvé tri koncerty hlavného programu trvajú podozrivo krátko. V piatok sa skončia už pred desiatou, v sobotu okolo pol jedenástej. Publikum sa rozpačito pozerá na hodinky. V minulých rokoch sa program ťahal aj do tretej. Organizátori sľúbili, že tentoraz sa všetko skončí do jednej. Vtedy sa začína jam session v Divadle Aréna. A vtedy sa dajú stihnúť riedke bratislavské nočné spoje.

Dni džezovej hudby

Aj baroví muzikanti zo Spojených štátov hrajú hudbu, ktorá núti väčšinu našich hudobníkov sklopiť uši. Jimmy Smith nie je barový muzikant. Ale už nie je ani najmladší. Na jeho koncerte vládol neodbytný pocit, že tá hviezda, na ktorú všetci čakali, je vlastne gitarista. Najmä Mark Whitfield s rozopnutou košeľou pumpoval do publika energiu. Aj keď sa pri tom tváril, že má vážne problémy so žalúdkom.

Britská skupina Incognito, ktorá sa tiež môže pochváliť prevažne čiernou farbou, zase pumpovala publikum von zo sály. ,,Veď oni hrajú ako platňa," tešil sa tancujúci hlúčik. ,,Veď oni hrajú ako platňa," odchádzali do baru a do mesta a domov hlúčiky. Nie každý večer Bratislavských jazzových dní mal tento rok headlinera, akého by si zaslúžil.

V piatok znel najlepší jazz hneď na prvom koncerte. Slovenský bubeník Jozef Döme už žil v Nemecku a študoval na bostonskom Berklee College of Music. Vystúpil s úžasným klaviristom Ľubošom Šrámkom, s nastupujúcim saxofonistom Radovanom Tariškom a skúseným pražským kontrabasistom Tomášom Barošom. Ich koncert sa dal vnímať ako pokračovanie štvrtkového vydareného dňa, ako výzva pre ďalších hudobníkov, aj ako úvod, ktorý si žiada porovnateľný záver.

Laco Déczi neprekvapil, KGV Trio nesklamalo

Štvrtok na Bratislavských jazzových dňoch bol chutným predkrmom víkendovej spoločenskej udalosti Nikto neprekvapil, nikto nesklamal. Očakávania. Laco Déczi & Celula New York predviedli špičkovú džezovú búrku, KGV Trio potvrdilo tip lahôdkovej nádielky. Dixielanders Hall preniesli publikum o storočie dozadu, Adriena Bartošová znechutila množstvo poslucháčov. Štvrtková Prehliadka slovenského jazzu na Bratislavských jazzových dňoch sadla ako uliata.

Cesta na vrchol

Sedem polhodinových koncertov o siedmej otvorila Silvia Josifoska s hviezdnou sprievodnou kapelou. Hral v nej basgitarista Oskar Rózsa aj bubeník Martin Valihora, gitarista Juraj Burian a trubkár Martin Ďurdina. Josifoska spievala so svojím bluesovým cítením a hudbou vítala prichádzajúcich poslucháčov.

Dodo Šošoka potešil mnohých, čo sa báli, že na scénu príde so svojimi ,,cinkátkami". Prišiel s kapelou vychádzajúcich džezových talentov Slovak Young Jazz Generation. Zahrali dobrú hudbu so sólami bicích nástrojov. Šošoka pri nich ako vždy vyzeral, že od napätia skolabuje. Privítal aj druhého kontrabasistu. Jan Jankeje emigroval do Nemecka v roku 1968 a hral s mnohými hviezdami džezového neba.

Adriena Bartošová nesklamala. Znechutila časť publika a naplnila foyer PKO. Jej latinskoamerické štandardy a hudobné kúsky s presahom do vôd etna už dlho stoja v stojatých vodách. Tradicional Club síce tiež neponúka moderný džez, ale svoj – tradičný, hrá s radosťou pre seba aj poslucháčov. Bodoval, tak ako boduje na svojich pravidelných koncertoch v bratislavských kluboch. Už 40 rokov.

Prekrásny výhľad

Aj v zostave krídlo, kontrabas a bicie nástroje sa dá hrať nadupaná hudba. Ondrej Krajňák, Juraj Griglák a Martin Valihora stavili na neúprosný rytmus, be-bopovú inšpiráciu a hráčsku virtuozitu. KGV Trio bolo predzvesťou koncertu Laca Décziho. Občas pripomínalo Theolonia Monka, občas Oscara Petersona. Občas ich koncert prerušovali nadšené výbuchy potlesku.

Z úplne opačného konca džezovej krajiny prišla tirolská zostava Dixielanders Hall. Zahrali hudbu, pri akej tancovali otcovia dnešných starých otcov. Výborne. Žiadny iný štvrtkový koncert sa viac nehodil do Spoločenskej sály PKO – bratislavskej ,,dancing hall". Ostatné patrili skôr do klubov. S dôrazom na klarinet, trúbku a pozaunu pumpovali Dixielanders do publika energiu celkom odlišnú, než je v dnešnom džeze zvykom. Bez toho, aby pôsobili zatuchnuto, bez kopírovania histórie. Gitara bola elektrická a narážky na Rapsódiu v modrom Georgea Gershwina elektrizujúce.

Laco Déczi hral neskoro, Laco Déczi hral fantasticky. Celula New York je stávkou na istotu. Nekompromisne zmetie každého zo scény aj z publika. Décziovci zahrali svoj moderný be-bop. Šesťdesiatšesťročný frontman žiaril cooljazzovými sólami, Walter Fischbacher hral na klávesoch latino, čierny basgitarista Steve Clarke slapoval funky. Boli jednoznačnou hviezdou večera. ,,Prečo keď Slováci a cudzinci hrajú to isté, nie je to to isté?" pýtalo sa pol druha hodiny po polnoci odchádzajúce publikum.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy