1. Každodenné zápchy na vstupoch do Bratislavy
Doprava v celom regióne „veľkej“ Bratislavy je už roky smutným evergreenom. Vedeli by o tom hodiny rozprávať napríklad obyvatelia pribratislavských mestských častí či satelitných mestečiek, ktorým cesta do práce a späť každý deň ukradne aj viac hodín. A takisto aj ľudia z okresov Malacky, Pezinok, Senec či dokonca zo susedných krajov, ktorí pravidelne dochádzajú do hlavného mesta, keďže im dokáže ponúknuť tisíce pracovných príležitostí. Metropola má nevhodnú a stále nedokončenú dopravnú infraštruktúru. Mestu chýbajú kľúčové stavby, dokončenie diaľničného okruhu či rýchlostná cesta R7. Ich výstavba viazne pre politické spory aj nedostatok peňazí. Pravdaže, výstavba týchto zásadných komunikácií nie je priamo vecou kraja, ten sa musí starať o regionálne cesty, ktoré však takisto nie sú v dobrom stave.
2. Nefungujúca integrovaná doprava
Pred časom konečne spustený integrovaný systém verejnej dopravy mal ľuďom umožniť „vystúpiť z áut“ a výhodne jazdiť po celom kraji s jediným cestovným dokladom regionálnymi vlakmi, prímestskými autobusmi aj prostriedkami bratislavskej MHD. Táto idea sa však zatiaľ nenaplnila. Problémom zostávajú dlhé prestupové časy medzi nadväzujúcimi spojmi, vlaky a autobusy často zbytočne jazdia paralelne, systém ešte zďaleka poriadne neobsluhuje všetky vytýčené zóny. Rezervy sú aj vo využívaní jestvujúcich železničných tratí, ktoré by na spojenie s centrom Bratislavy mohli výhodne využívať obyvatelia okrajových mestských častí aj mimobratislavských obcí. Pridlho sa len hovorí aj o predĺžení električkových tratí do Vajnôr či Dúbravky. O chabom dopravnom spojení Bratislavy s prihraničnými obcami Rakúska či Maďarska, kam sa v súčasnosti sťahuje čoraz viac Slovákov, ani nehovoriac.
3. Cesty v metropole „od macochy“
Kraj ročne zinkasuje od podnikateľov do 30 miliónov eur na dani z motorových vozidiel. Asi 750 km ciest I. až IV. triedy priamo v Bratislave, ktorá je tiež jeho súčasťou, však paradoxne z vlastných prostriedkov opravujú magistrát a mestské časti metropoly. Prikazuje im to zákon o hlavnom meste z čias, keď bolo zároveň krajom. Súčasnému kraju zostáva preto „plátať“ len asi 500 km ciest II. a III. triedy v mimobratislavských okresoch. Z regiónu pritom denne do hlavného mesta autami prichádza – a prirodzene tak aj k opotrebovaniu miestnych komunikácií významne prispieva – odhadom 150– až 200-tisíc „cezpoľných“. Nádejní župani neraz pred voľbami sľubujú Bratislave pomoc pri údržbe jej ciest. Keď však napokon kraj na bratislavské cesty aj nejakými peniazmi prispeje, sumy sú to skôr symbolické.
4. Chaotická výstavba okolo hlavného mesta
K problémom v doprave prispievajú aj nové satelitné mestečká, ktoré sa ako huby po daždi, bez koordinácie a seriózneho územného plánovania, rozrastajú naokolo hlavného mesta. Tvoria ich pritom zväčša len rady nových obytných domov, akési „paneláky naležato“, slúžiace iba na bývanie. Chýba občianska vybavenosť, školy, škôlky, obchody, športoviská, za ktorými musia celé rodiny bývajúce v satelitoch takisto dochádzať do Bratislavy. Pritom umiestniť dieťa do verejnej škôlky priamo v Bratislave je často nemožné aj pre jej obyvateľov, nieto ešte pre „cezpoľných“. Voči zvoli developerov, ktorí chcú na výstavbe satelitov zarobiť, sú mnohí starostovia bezmocní a doslova rezignovali. Zhruba v tretine obcí kraja navyše ani teraz, v 21. storočí, stále nemajú riadne dobudovanú kanalizáciu!
5. Nedostatok nájomných bytov
V Bratislave a okolí by si mohli nájsť pracovné príležitosti tisíce ľudí prichádzajúcich zo zaostalejších regiónov. Prípadne sa tu aj natrvalo usadiť a prispievať tak k zveľaďovaniu regiónu. Problém však je, že nemajú kde bývať. Podobne aj pre ľudí žijúcich v kraji, najmä sociálne slabších a s nižším príjmom, je veľmi zložité zabezpečiť si vlastné bývanie. Väčšinou teda zostávajú u rodičov, podľa údajov Eurostatu sa vyše 80 percent mladých vo veku od 20 do 29 percent nedokáže vymaniť z rodičovského „hniezda“. Prípadne sa hypotékou zadlžujú na desiatky rokov. Ceny aj starých bratislavských bytov predávaných do osobného vlastníctva dosahujú oproti zvyšku Slovenska rekordné výšky a smerom von z metropoly len pomaly klesajú. Výstavba nájomných bytov je síce prioritnou záležitosťou miest a obcí, dotovať ju môže štát, ale zlepšenie situácie v tejto oblasti by prinieslo veľa pozitívneho celej župe.
6. Drahé a nedostupné sociálne služby
Bratislavský kraj je zriaďovateľom 16 zariadení sociálnych služieb, vzhľadom na rastúci počet seniorov a pokračujúci proces starnutia obyvateľstva je to však veľmi málo. Navyše ekonomické náklady, a teda aj poplatky požadované od užívateľov sú v nich mimoriadne vysoké, výrazne najvyššie v rámci celého Slovenska. Bratislavský klient platí za služby v pobytovom zariadení z vlastného priemerne asi o 200 eur mesačne viac ako napríklad nitriansky. Sumy vyžadované od seniorov či zdravotne postihnutých ako spoluúčasť na starostlivosti v súkromných zariadeniach pritom aj viacnásobne prevyšujú ich dôchodky. Kraj má síce v zmysle zákona dotovať aj neverejné domovy, uprednostňuje však zariadenia vo vlastnej pôsobnosti. Príbuzní občana, ktorý sa z dňa na deň ocitne odkázaný na sociálnu pomoc, zostávajú preto neraz úplne bezradní.
7. Nespokojnosť s úrovňou zdravotnej starostlivosti
Nedostatok všeobecných aj odborných lekárov na poliklinikách, kde je pre mladých končiacich medikov práca „neatraktívna“. Dlhé čakacie lehoty, nezmyselné poplatky. Pacient síce má právo „slobodne“ si vybrať lekára, no reálne sa mu len ťažko akéhokoľvek podarí nájsť. Najmä ľudia z obcí na Záhorí cestujú za lekárom sami a s deťmi aj desiatky kilometrov do susedných obcí. Potenciálnym problémom do budúcnosti je odchod lekárov do dôchodku, napríklad v okrese Malacky je už dnes priemerný vek slúžiacich lekárov 56 rokov. Systém zdravotnej starostlivosti v kraji je neprehľadný, občan sa stráca v tom, komu konkrétne zdravotnícke zariadenie s regionálnou pôsobnosťou patrí – či župe, či mestskej časti, či súkromníkovi. Vzniká tak priestor aj pre pokútnych lekárov pracujúcich bez licencie, svedčí o tom aj vlaňajšia kauza plastického chirurga, ktorý nezákonne operoval priamo v centre Bratislavy.
8. Veľa gymnázií, slabé odborné školstvo
Za bývalého režimu fungovalo na území kraja 16 štátnych gymnázií, dnes ich je vrátane súkromných či cirkevných vyše 50. A stále pribúdajú. Ak sa kraj pokúsi niektoré školské zariadenia vo svojej zriaďovateľskej povinnosti zrušiť či zlúčiť, opäť len nahráva vzniku nových neverejných škôl. Osobitne vypuklý je problém osemročných gymnázií. Zákon na ne, s odkladom do roku 2018, umožňuje prijať iba päť percent populácie piatakov. Čo je v rámci BSK asi 300 žiakov, čiže sotva desať gymnaziálnych tried, no osemročnú výučbu poskytuje vyše 30 verejných aj neverejných gymnázií. Úrad kraja, ako aj školy samotné volajú po zrušení tohto obmedzenia s argumentom, že región Bratislavy je zložením obyvateľstva špecifický. Uplatniteľnosť z odborných škôl kraja je zase veľmi nízka, zelenú tu síce dostalo duálne školstvo, no v „centrách excelentnosti“, ktoré si v školách zriadili veľké firmy, sa vzdeláva len niekoľko percent študentov.
9. Vraždy, lúpeže, drogy
Veľká migrácia obyvateľstva či špecifické prostredie hlavného mesta majú negatívny vplyv na bezpečnosť obyvateľov kraja, ktorý je na tom z hľadiska kriminality najhoršie na Slovensku. Vlani bolo v Bratislave dokonaných sedem vrážd, najviac ich bolo v jej treťom okrese. Druhý bratislavský okres sa opäť do štatistík zapísal najväčším počtom drogových deliktov či trestných činov vlámania, lúpeže a podobne. Celkovo však oproti predchádzajúcim rokom počet prípadov mierne klesá, čo je spôsobené zvyšovaním kvality života a odznením krízy. No pribúdajú prípady vreckových krádeží, týrania, extrémizmu či detskej pornografie. Na území veľkej Bratislavy sa vo väčšej miere ako inde zoskupujú stovky až tisíce bezdomovcov. V metropole sa najviac prejavuje aj problém futbalových chuligánov, na stráženie ktorých krajský Policajný zbor vynakladá nemalé finančné prostriedky.
10. Bratislava ako samostatný kraj?
Stále sa vedú polemiky o tom, či by nebolo lepšie, keby Bratislava bola samostatným krajom – ako to bolo kedysi. Mnohé mimobratislavské mestá a obce sa sťažujú, že doplácajú na to, že súčasťou kraja je aj hlavné mesto. Keby sa metropola osamostatnila, otvorili by sa im napríklad oveľa širšie možnosti čerpania eurofondov na infraštruktúru (školskú, sociálnu, cestnú) aj cestovný ruch či zdravotníctvo, ku ktorým ako súčasť „bohatého“ kraja majú iba obmedzený prístup. Časté sú aj spory o podielové dane pre samosprávy. Ich výška závisí od počtu obyvateľov s trvalým bydliskom v danej obci. Za denne dochádzajúcich či načierno bývajúcich obyvateľov Bratislava nedostáva nijaké peniaze, no „za svoje“ po nich nielen opravuje cesty, ale aj odstraňuje odpad, dotuje MHD a podobne. Pribratislavské mestečká majú však podobný problém s prisťahovalcami z Bratislavy, ktorí si v tamojších obytných satelitoch kupujú domčeky, no trvalé bydlisko si ponechávajú v metropole.