Do Nitry ste sa presťahovali po skončení Vysokej školy muzických umení v Bratislave. Čo vás sem pritiahlo?
Som Košičanka a dovtedy som tu nikdy nebola. Zaujalo ma predstavenie, ktoré režíroval Jozef Bednárik a veľmi sa mi to páčilo. Vtedy som si povedala, že by som chcela byť súčasťou niečoho podobného a nakoniec sa mi to aj podarilo. Do nitrianskeho divadla som nastúpila 1. mája 1983, už som tu taký inventár (smiech). Neskôr som sa tu zoznámila s mojim manželom a narodila sa nám dcéra.
Menili by ste?
Nikdy som tento krok neoľutovala. Mala som aj nejaké ponuky z Bratislavy, ale asi som nikdy nenašla odvahu toto mesto vymeniť. Som typ človeka, ktorému skôr vyhovuje pokoj. Je to krásne miesto s bohatou históriou a žijú tu skvelí ľudia. Okrem toho si myslím, že kultúru treba šíriť v každom kúte Slovenska, nielen v hlavnom meste. Dôkazom toho, že mám pravdu, je, že máme stále plné divadlo. Ľudia za nami chodia z celého Slovenska.
Ako sa za tých viac ako 30 rokov zmenil tento región?
Aj napriek tomu, že veľa času trávim v práci, zistila som, že tu žije veľa šikovných a schopných ľudí. Mám okruh priateľov, ktorí nie sú divadelníci. Sú to ľudia z rôznych profesií. Majú radi divadlo a ja sa zas zaujímam o ich prácu, a tak si rozširujem obzory. Mrzí ma však, že Nitra sa v médiách spomína ako centrum extrémistických síl. My herci sme veľmi prežívali útoky (údajných neonacistov pozn.red.) pred nitrianskym barom Mariatchi. Som pacifista, tieto tendencie a násilie sú mi úplne cudzie. V roku 1989 sme za toto kľúčmi neštrngali. Všetci sme boli spojení túžbou začať odznova budovať demokraciu. V súčasnosti prežívam rozčarovanie. To čo sa deje dnes, je niečo úplne iné ako, ako sme si predstavovali vtedy, aj keď možno naivne. Dnes je tu skupina ľudí, ktorým nejde o spoločnosť, ale o osobný profit.
Motivovali vás udalosti spojené s barom Mariatchi k nejakej aktivite?
S kolegami z divadla sme zavítali na jeden z koncertov, ktoré sa tam následne konali a vyjadrili tak našu podporu. Naše divadlo ako organizácia sa v minulosti nemohlo politicky angažovať. Ja a niektorí kolegovia sme sa však k protiextrémistickým výzvam pripájali ako súkromné osoby. Raz som po predstavení jedno takéto vyhlásenie prečítala. V hľadisku zrejme sedeli sympatizanti alebo členovia strany, pretože sa proti tomu začali ozývať. Ostatní ľudia sa postavili s tým, aby ma nechali dohovoriť. Sme verejné osoby a myslím si, že svoj názor sme povinní prezentovať, ak ide o takéto veci.
Vnímali ste mimo tejto kauzy, že by sa tu tvorilo akési podhubie extrémizmu?
Šokovalo ma, že niektorí moji fanúšikovia majú na aute nálepku Ľudovej strany Naše Slovensko. Pýtala som sa ich, či sú naozaj ich priaznivci. Priznali, že áno. Dôvodom boli problémy s rómskou menšinou v ich obci, ktoré sa podľa nich nedajú vydržať. Vtedy som sa im snažila vysvetliť, že riešenia extrémistov sú neprijateľné. Nepodávajú žiadnu systémovú pomocnú ruku. Na Slovensku sú príklady starostov, ktorí si s rómskymi obyvateľmi elegantne poradili a dokonca tak, že participujú na živote v obci.
Bábkové divadlo na Rázcestí prišlo po udalostiach v Banskobystrickom kraji s projektom Stop extrémizmu. Rozmýšľali ste o zaradení hry, ktorá by súvisela s touto tématikou a nútila ľudí zamyslieť sa nad súčasnou situáciou?
V repertoári máme momentálne inscenáciu Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana, ktorá sa tejto témy dotýka. Hoci bola hra napísaná koncom 60-tych rokov, je dnes veľmi aktuálna. Zobrazuje konanie človeka vo vyhranených situáciách. Hlavnou témou je vyvolávanie strachu. Práve tento nástroj využívajú extrémisti, ale aj dnešní populisti. Ak majú ľudia strach, sú ľahšie manipulovateľní. V tejto sezóne sa pripravuje inscenácia Mechanický pomaranč s témou násilia, teroru a manipulácie.
Prečo by ľudia nemali sedieť doma a naopak odovzdať v župných voľbách svoj hlas?
Ľudia akoby si neuvedomovali, že funkcie župana a krajského parlamentu sú dôležité pre život v danom kraji. Župa má iné kompetencie ako štát a miestna samospráva. Je dôležité, kto o nás a našich peniazoch rozhoduje.
Čo by mali zvažovať predtým, ako sa rozhodnú?
V kampani sa každý kandidát ukazuje lepší, ako je v skutočnosti. Všetci sa teraz chodia objímať s babičkami do domovov sociálnych služieb, zúčastňujú sa kultúrnych podujatí a fotografujú sa s umelcami. V minulosti som bola svedkom toho, ako jeden z kandidátov prišiel prvý a posledný raz do nášho divadla a na kameru povedal, že je častým návštevníkom. Voliči by sa mali pýtať, klásť kandidátom otázky a pozorne počúvať, čo odpovedajú. Na to sú dobré verejné diskusie, ktorú tu chýbajú. Tiež by sa mali zamyslieť nad tým, ktoré z tých sľubov sú reálne. Treba sa zaujímať aj o samotných kandidátov. O ich minulosť, pretože pamäť dokáže byť krátka. Meradlom už nie sú ani vysokoškolské tituly, pretože niektoré sa dajú získať ľahšie ako kokosový orech z palmy. Až potom by sa mali ľudia rozhodnúť. A nie na základe známej tváre, vyretušovanej na bilbordoch, ktoré navyše špatia scenériu krajiny či na základe sympatií a dobre padnúceho obleku.
Aký by mal byť župan?
Pragmatik s analytickým myslením a pevným charakterom. Mal by mať reálny program, ktorý bude plniť so schopným tímom.