Marián Gáborík, hokejista
V Trenčíne som sa narodil, tu som vyrastal. Tu som začal aj korčuľovať na veľkom zimáku. Začal som hrávať hokej, brat hrával, tak som išiel v jeho šľapajach. Vždy sa sem po skončení sezóny rád vraciam. Tu trávim čas. Postavil som v Trenčíne zimný štadión, tak som tu skoro každý deň. Po skončení hokejovej kariéry by som sa chcel usadiť na Slovensku, samozrejme, tam, kde sa cítim doma, teda v Trenčíne. Teraz žijem akýsi dvojitý život, v Amerike aj na Slovensku, a už si neviem predstaviť žiť stále na jednom mieste. Ale Trenčín bude určite pre mňa akýsi základ a do Ameriky alebo niekam inam budem chodiť na návštevu. Aj preto, že spájam svoju budúcnosť s Trenčínom, som v tomto meste postavil hokejovú arénu. Keď skončím aktívnu hráčsku kariéru, budem sa hokeju venovať takýmto spôsobom.
Jozef Vydrnák, výtvarník
Návštevníkovi tohto kraja by som odporučil pokochať sa nádhernou panorámou Vršatca, sledovať západ slnka nad týmto nádherným bradlom. Týči sa nad Váhom a jednoznačne dominuje tomuto regiónu.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Viackrát som ho aj stvárnil vo svojej tvorbe, je napríklad zakomponovaný ako motív aj vo vitrážach kostola v Novej Dubnici, ktoré som robil. Silné genius loci, úžasnú miestnu atmosféru, má areál Malej a Veľkej Skalky neďaleko Trenčína. Každý, kto tam zájde, mi dá za pravdu. Oplatí sa prezrieť si celý areál. Je to veľmi staré pútnické miesto, podľa niektorých prameňov dokonca najstaršie na Slovensku, ale osloví všetkých, čo sem prídu, či sú veriaci, alebo nie. Vynikajúce miesto na oddych, umožňuje človeku komplexné vyžitie, z duchovnej aj fyzickej stránky, ak si dopraje prechádzku po náučnom chodníku. Keď sem človek príde, dotýka sa tisícročnej histórie. Nám, čo žijeme na Považí, to možno zovšednelo, ale pritom je to miesto, ktoré bolo významné už v časoch Veľkej Moravy. Možno by stálo za úvahu vytvoriť na Považí okruh všetkých miest, ktorých sa dotkla Veľká Morava.
Marta Sládečková, herečka
Pre mňa sa Trenčiansky kraj spája s dvoma susednými mestami na Považí, Trenčínom a Novým Mestom nad Váhom.
Foto: Petr Orság
Mám vlastne dilemu, či som viac Trenčanka, alebo Novomešťanka. Narodila som sa v Trenčíne a prežila som tam dvanásť krásnych rokov. Potom sme sa presťahovali do Nového Mesta nad Váhom, kde som prežila tie nádherné časy dospievania a po gymnáziu som vyletela z hniezda. A keďže mi už rodičia zomreli, chodím do Nového Mesta nad Váhom na cintorín si zaspomínať. Do Trenčína chodím len pracovne s divadlom, ale mám k tomuto mestu taký blízky vzťah. A Trenčín mi to vždy opláca príjemným zážitkom. Takže to sú také dve moje srdiečkové mestá.
Ľubomír Kotrha, karikaturista
Symbolom celého Trenčianskeho kraja je pre mňa majestátny Trenčiansky hrad, ten nemôže návštevník prehliadnuť, nech prichádza z hociktorej strany.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Som rodený Trenčan a z tohto mesta som nevytiahol päty. Nikde inde som dlhší čas nežil, s výnimkou Bratislavy, kde som študoval. Kedysi som býval v Zlatovciach, čo je časť Trenčína na opačnej strane Váhu ako hrad. Zo Zlatoviec je na hrad krásny výhľad a stal sa mojou prvou predlohou na kresby. Od malička som rád kreslil a vždy, keď som mal voľný čas, vytiahol som papier a kreslil som hrad. Ako 10-ročný som ho vedel celý nakresliť spamäti. Históriou dýcha aj Mierové námestie pod hradom. V Trenčíne som študoval na stavebnej priemyslovke, vtedy bola na námestí v priestoroch bývalého piaristického kláštora. Uprostred námestia už stáročia stojí Morový stĺp.
Daniel Hevier, spisovateľ
Nikdy som nepociťoval príslušnosť k Trenčianskemu kraju. Prievidza bola odjakživa horná Nitra.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Kraje sa menia, ale (rodný) kraj zostáva. V Prievidzi som strávil polovicu svojho doterajšieho života, a bola to polovica veľmi farebná, voňavá, intenzívna, emocionálna, vzťahová. Tu som našiel samého seba a tu som si definoval svoj postoj k svetu, ľuďom, životu. Jazykovedec Krajčovič mal teóriu, že meno Prievidza vzniklo z toho, že bol v krajine priestor, cez ktorý bolo previdieť (na rozdiel od dedinky Nevidzany, kde bolo všetko zarastené a nevidené). Cez moju „prievidzu“ (pán Satinský takto navrhol pomenovať „kukátko“ na dverách) som previdel do sveta, v ktorom sa doteraz usilujem žiť najlepšie, ako viem.