Weisenbacher: Nestačí s kotlebovcami nesúhlasiť, treba voči nim vystúpiť

Extrémizmus je veľmi široký pojem, obmedzme ho teda na teritórium súčasného Slovenska. V čom je rozdiel medzi extrémizmom a aktivizmom, verejným poukazovaním na nahromadené problémy?
Byť aktívnym, angažovať sa vo verejnom živote, je v slobodnej spoločnosti právo každého občana. Máme slobodu prejavu, zhromažďovania, môžeme si zakladať občianske združenia. Postaviť sa na námestie či podpísať petíciu, ak sa deje bezprávie, je priam morálnou povinnosťou človeka. Extrémisti však aj verejne hlásajú, že na presadenie svojich názorov mienia potláčať práva či dokonca použiť násilie voči iným. To je ten rozdiel.

Asi najtypickejším príkladom je rómska otázka.
Áno, tú extrémisti opakovane zneužívajú. Majú pritom o nej mizivé vedomosti, nerozlišujú, že nejde o problém etnicity, ale chudoby. Ekonomické problémy Slovenska úzko súvisia s tými európskymi. Ak sa niektoré hromadili desiatky až stovky rokov, nejestvujú na ne jednoduché riešenia. Iba extrémisti sa populisticky snažia rómsku či podobné témy zneužiť. Sme dnes napríklad svedkami toho, že aj bývalé stredné triedy sa ekonomicky prepadávajú čoraz hlbšie, až na pokraj chudoby. Práve tieto vrstvy extrémisti najviac zneužívajú a medzi nimi, žiaľ, hľadajú a nachádzajú svojich voličov.

Ako teda fungujú extrémistické skupiny?
Ich základnou stratégiou je rozoštvávanie spoločnosti, zasievanie nenávisti medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva. Ak dnes pravicoví extrémisti na Slovensku tvrdia, že niekto „parazituje“ na štáte, hovoria vlastne o tých najchudobnejších z najchudobnejších. O tých, ktorí štát stoja hádam tisícnásobne menej ako jediná vytunelovaná banka. A ak by bola pravda všetko to, čo uvádza spis Gorila, tak v súkromných vreckách zmizlo desaťtisícnásobne viac peňazí, ako je celá suma sociálnej pomoci pre ľudí v núdzi. Extrémisti však vytvárajú vlastné mýty, umelo ich živia, podnecujú nenávisť medzi chudobnými a ešte chudobnejšími.

Kde vidíte príčiny presadzovania sa extrémizmu vo verejnom živote?
Základom stratégie a propagandy extrémistov je zneužívať určité čiastkové problémy, ktoré síce jestvujú, no obvykle sú dôsledkom niečoho iného, než tvrdia oni. Zveličujú, zneužívajú a zakrývajú reálne problémy, napríklad ekonomické. Problémom je však aj nízka volebná účasť v župných voľbách. Je to vysvedčenie našich politikov, signál, že zlyhala celá politická generácia, dôkaz, že ľudia nemajú záujem podieľať sa na tom, čo nám tu politici predvádzajú, a hľadajú iné východiská.

Vrátane voľby extrémistu za župana.
Extrémisti v banskobystrickom regióne ako jediní dokázali efektívne odkomunikovať, či v ich prípade skôr zneužiť, aktuálne problémy, ktoré najviac ťažia ľudí. Nedokázali to ani dlhoročne činní politici, ani, čo sebakriticky priznávam, mimovládne organizácie, aktivisti, intelektuáli. Tí všetci nedokázali sformulovať alternatívu, ktorou by sa prihovorili väčšinovému voličovi. Takému, ktorý je už znechutený z politického establišmentu, roky viac-menej nemenného, kde sa len koalícia mení na opozíciu a naopak. Tak tú alternatívu postavili extrémisti. Je to strašné, položil sa tým základ budúcich problémov, ktoré môžu narásť geometrickým radom.

Čo vlastne voliči od Kotlebu očakávajú?
Obávam sa, že aj to je súčasť problému. Že oni to ani sami nevedia! Nevolili ho predsa ozajstní neonacisti, sympatizanti extrémistických hnutí, ktorí by si boli ochotní obliecť gardistické čierne uniformy a pochodovať s ním s vlajkami po cintorínoch. Ľudia ho de facto zvolili z protestu. Vybrali si jedinú alternatívu, ktorú videli. Paradoxne aj proti vlastným záujmom.

Práve v Banskobystrickom kraji problém s Rómami nie je až taký vypuklý ako napríklad na východe Slovenska. Je tu skôr vysoká nezamestnanosť, chudoba.
Veď to je práve dôkaz, že problémy, ktoré tu síce objektívne sú, zároveň Kotlebovi ľudia zveličujú, zneužívajú a hlásajú ako argumenty. Rétorikou a propagandou extrémistov je čisté klamstvo.

Kotleba sa síce stane županom, no v zastupiteľstve nemá jediného zástupcu svojej strany, naopak, viacerí novozvolení poslanci už vyhlásili, že s ním nebudú komunikovať. Ako vlastne bude banskobystrické zastupiteľstvo fungovať?
Také situácie už nastali, napríklad samospráva Bratislavy má pravicové zastupiteľstvo a ľavicového primátora. Tým však nijako nemienim pána Kotlebu štandardizovať a tvrdiť, že by nebodaj patril do normálnej politiky… Iskierku nádeje však vidím v tom, že ho zastupiteľstvo, v ktorom nenájde priaznivcov, bude kontrolovať a držať v šachu. Aspoň v to dúfam.

Išlo Kotlebovi len o županské kreslo alebo aj o čosi viac?
Pravdaže, dotyčný pán, ale aj jeho sponzori, kolegovia, priatelia určite chcú viac. Ak sa občianska spoločnosť nespamätá a nespojí sily proti nástupu extrémizmu, ľudia tohto rangu si o dva roky sadnú aj do parlamentu. Je jasné, že on a jeho strana bude opäť kandidovať aj v parlamentných voľbách. Navyše jeho pozícia ako župana, prístup k médiám či legitimita vo verejnosti mu dávajú nové šance. Ak dnes máme demonštrácie, na ktorých sa hajluje, vejú vlajky vojnového štátu a polícia nezasahuje, čo sa asi bude diať, ak bol ich organizátor demokraticky zvolený za predstaviteľa kra­ja?

Aký signál by v tomto prípade vyslalo Slovensko do zahraničia?
Ústretový voči všetkým extrémisticky naladeným ľuďom a hnutiam. Je známe, že slovenskí extrémisti silno spolupracujú na stredoeurópskej úrovni. V Česku, Maďarsku, Poľsku majú veľkú podporu, objavili sa aj informácie o finančných tokoch. Je v tejto súvislosti relevantná otázka, kto vlastne platil volebnú kampaň Kotlebovi?

Ľudia by však do dvoch rokov mohli aj precitnúť a pochopiť, že Kotleba ich problémy nevyrieši.
Naozaj sa obávam, že nedostatok reálnych riešení sa bude snažiť zakryť veľkými a prázdnymi slovami. Verím však, že slovenský národ je rovnako schopný ako iné národy Európy, ktoré sa dokázali vzoprieť fašizmu. Nepôjde to však jednoducho, nebude stačiť len s kotlebovcami nesúhlasiť, bude treba aj aktívne voči nim vystúpiť.