„Za mnohé ďakujem nemocnici, ale najviac žene. Všetko pri mne robila, zachránila mi život. Tak ako ona mi nik nepomáhal. Do smrti jej budem vďačný,“ povedal Grzebski pre televíziu Polsat.
Rozpráva zreteľne. Ruky sa mu trasú, ale čokoládu si dokáže vložiť do úst. Bez pomoci sedí a samostatne sa pohybuje na invalidnom kresle. Nedávno sa po 19 rokoch opäť postavil na nohy. „S pomocou dvoch terapeutov spravil prvé kroky,“ hovorí pre internetový portál gazeta. pl rehabilitačný lekár Wojciech Pstragowski, ktorý verí, že jeho pacient bude znova chodiť. „Bol to neuveriteľný pocit, už som zabudol, ako vyzerá svet postojačky,“ smeje sa Grzebski.
Po údere hlavy o nárazník vagóna ešte niekoľko týždňov chodil do práce. Zrazu však prestal hovoriť a vzápätí aj vnímať. Upadol do vegetatívneho stavu. Hoci spal, pamätá si, čo nad jeho lôžkom hovorili lekári. „Všetko som rozumel. Dávali mi mesiac-dva života, ale ja som bol silný,“ povedal pre Polsat.
Dnes sa cíti ako po návrate z dlhej cesty. „Vnímal som všetko, iba som nemohol hovoriť,“ povedal pre Polsat. „To ma tak psychicky zložilo, že potom som už nechcel hovoriť, ani rozmýšľať. Iba som ležal a ležal.“
Lekári jeho stav označili za beznádejný. Manželka sa s tým však nechcela zmieriť. „Veľa som plakala a veľa som sa modlila,“ spomína Gertruda Grzebská. „Ľudia, čo sa na nás prišli pozrieť, sa pýtali: Kedy zomrie? Ale on nezomrel,“ cituje ju gazeta.pl. Hoci nevedel hovoriť, ona vraj aj z jeho očí a výrazu tváre dokázala prečítať, čo si želá. Podľa lekárov dlhé roky odvádzala prácu celého tímu intenzívnej starostlivosti, pričom sa mu stále prihovárala a každú hodinu ho obracala na lôžku, aby nedostal infekciu z preležanín.
Mimoriadny príbeh z poľského mesta Dzialdov pripomína zápletku úspešného nemeckého filmu Goodbye Lenin! V ňom sa starostlivý syn pokúša zatajiť pred svojou matkou, presvedčenou komunistkou, že kým bola v kóme, padol Berlínsky múr, lebo sa obáva, že uvedomenie si víťazstva kapitalizmu by ju mohlo definitívne zabiť.
Grzebského však zmeny netrápia, i keď sa o pravicovej vláde nechce baviť. „Keď som upadol do kómy, v obchodoch bolo dostať iba čaj a ocot, mäso dávali na prídel a pred benzínovými čerpadlami stáli dlhé rady,“ povedal pre televíziu TVN24. „Teraz vidím ľudí na ulici s mobilnými telefónmi a v obchodoch je tak veľa tovaru, že sa mi z toho krúti hlava.“ Najviac sa však čuduje nad tým, že ľudia sú stále nespokojní. „Chodia a nariekajú. Vidím to z okna, ako sa sťažujú do mobilných telefónov,“ uviedol pre Polsat a dodal: „To neviem pochopiť.“