Slovenskú legendu vypracovali Rusi pre svojho zahraničného agenta niekedy koncom 20. rokov minulého storočia. Krátko predtým ho ústredie povolalo z Dánska späť na moskovskú Lubjanku a poverilo novými úlohami.
Písal sa marec 1930. V tom čase 36-ročný Vasilij Zarubin už tretí raz menil svoju identitu. Podľa cestovného pasu sa volal Koček, bol o tri roky mladší ako v skutočnosti uvádzali jeho doklady. Trvalé bydlisko – Bratislava, štátna príslušnosť – československá, národnosť – slovenská, vierovyznanie – katolícke. Raz sa vydával za automechanika, inokedy za obchodného cestujúceho alebo reklamného agenta. „Po slovensky viem slabšie ako po rusky, lebo s rodičmi som žil dlho v Rusku,“ vysvetľoval zvedavcom, ktorých prekvapil obchodníkov prízvuk.
So Zarubinom sa už na sklonku jeho života rozprával ruský autor špionážnych románov Vartekas Tevekelian, ktorý mal prístup k niektorým tajomstvám Ljubljanky. Zarubin spisovateľovi opísal, ako získal nové krytie. V istom západoslovenskom mestečku bol starostom veľký sympatizant boľševikov. Ten mu pomohol získať cestovné doklady na meno Koček. A nielen jemu, ale aj Zarubinovej manželke Lize, rodenej Rosenzweigovej. Stala sa Marianou Kočekovou, rodenou Horskou. Starosta mal známych na policajnom riaditeľstve v Bratislave. Za mastné „všimné“ sa tam vraj dalo vybaviť všetko. Po troch mesiacoch pobytu na Slovensku odchádzali údajní mladomanželia Kočekovci na svadobnú cestu do Švajčiarska. A o mesiac neskôr sa ocitli v Paríži. Zarubin – Koček si tam otvoril obchodnú kanceláriu.
O niečo neskôr zaznamenal manželský pár špiónov prvé úspechy, keď začal do Moskvy cez Prahu posielať dôležité informácie z nemeckého veľvyslanectva v Paríži. V roku 1933 preto ústredie vyslalo Zarubina – Kočeka ako nelegálneho rezidenta do Berlína. Podľa viacerých zdrojov jeho najväčším úlovkom bolo zverbovanie Williho Lehmanna z centrály nacistickej polície. Bol to vlastne jediný gestapák v službách sovietskej rozviedky. Podľa niektorých autorov sa práve Lehmann stál prototypom agenta Otta von Stierlitza z televízneho seriálu Sedemnásť zastavení jari. Lehmann mal Zarubina oboznámiť aj s prvými projektmi tajnej zbrane nacistov – s raketami konštruktéra Wenhera von Brauna, Stalin však o ne vtedy ešte nejavil záujem.
V roku 1937 odvolali manželov do Moskvy a nejaký čas im hrozili represálie. Na začiatku svetovej vojny však ústredie posiela oboch rozviedčikov do Spojených štátov. No už nie ako Kočekovcov, ale ako Zubilinovcov. Jeho ako legálneho rezidenta s diplomatickým krytím, manželka ho sprevádzala. Práve ona však donútila k spolupráci ruského fyzika Georgija Gamova, ktorý emigroval do USA, kde sa neskôr podieľal na projektoch nukleárnej zbrane. Lenže to už je iná história.
Zarubin zomrel v Moskve v roku 1972 ako generál vo výslužbe. Niektorí historici a publicisti ho preto pasujú za najväčšieho ruského špióna. „Dosiahol spomedzi nich najvyššiu hodnosť a na rozdiel od Abela či Kima Filbyho sa nikdy neprezradil,“ upozorňuje expert na ruské tajné služby Garry Ľubarskij, ktorý žije v Spojených štátoch.