Písal sa 24. február 1948. Spolu s Fabokom uväznili celý okresný výbor DS vrátane jednej ženy – Anny Šolcovej. Nebolo to nič výnimočné. Len od 22. februára do 1. marca 1948 zatkli „akčné výbory“ na Slovensku 173 osôb, väčšinou funkcionárov DS. Začala sa veľká očista politického života od „reakčných živlov“.
Po Faboka si prišiel jeho najväčší rival v okrese, tunajší šéf komunistov a budúci minister lesov a drevárskeho priemyslu Marek Smida. ,,Povedal mi: Jarko, nehnevaj sa, musím vás, celý výbor, zatvoriť," spomína na jeho škodoradosť Fabok. ,,Dal mi však možnosť dostať sa hneď na slobodu – ak urobím vyhlásenie v prospech politiky KSS. To som, samozrejme, odmietol."
Žeňte ich drúkmi
Zatýkalo sa aj inde, málokde však uväznili v predvečer Víťazného februára celé regionálne vedenie nekomunistickej strany. Faboka sa totiž obávali. V okrese si vybudoval autoritu, postavil sa proti svojvôli takzvaných repatriačných komisárov. Chodili po okolitých, väčšinou maďarských, dedinách a ukazovali prstom – ty a ty, pôjdeš na Dolnú zem, rýchlo sa zbaľ. Prebiehala výmena obyvateľstva s Maďarskom a dostatočným dôvodom na vysídlenie bola neochota zaplatiť komisárom všimné. „Kto dal mäsa, vajec a k tomu ešte dobrého vínka, mohol sa zachrániť,“ dodáva Fabok.
Proti tomuto výpalníctvu komisárov sa 26-ročný tajomník DS postavil. Vybral sa do dedín modrokameského okresu a roľníkom na zhromaždeniach hovoril: „Keď sem prídu a budú od vás opäť žiadať potraviny, berte laty, drúky a žeňte ich za chotár. Na moju zodpovednosť.“ Maďarský historik Kálmán Janics tvrdí v knihe Roky bez domoviny, že sa zachovali len dve písomné svedectvá o odmietavom postoji Slovákov proti povojnovým deportáciám ľudí maďarskej národnosti. Jedným je záznam Fabokovho prejavu na zhromaždení občanov v roku 1947.
Smida sa sťažoval na správanie nového okresného tajomníka DS vedúcim činiteľom KSS. Fabok prišiel do Modrého Kameňa z Myjavy, kde ako funkcionár DS spoluzakladal v roku 1945 prvé národné výbory. Komunisti dlho nemali proti nemu nič, lebo po boku ,,železného kapitána" Jána Staňka sa zúčastnil na prípravách Slovenského národného povstania v spravodajskej službe ministerstva národnej obrany. Neskôr bojoval v Povstaní a po zatlačení povstalcov do hôr sa stal partizánom. To sa nedalo len tak obísť.
„Pokúšali sa ma zlanáriť do komunistickej strany, ale mne bolo už vtedy jasné, že tá strana je infiltrovaná sovietskymi agentmi a že pritúlila mnohých bývalých príslušníkov Hlinkovej gardy, ktorí v nej po vojne hľadali záchranu,“ spomína Fabok. Historikovi Marekovi Syrnému, ktorý skúma činnosť Demokratickej strany v povojnovom období, Fabok naznačil, že aj oblastný tajomník DS Pavol Švihra spolupracoval s NKVD a ŠtB.
Gottwaldovi v žalúdku
Do Modrého Kameňa poslalo Faboka ústredie DS v Bratislave po tom, čo vyšlo najavo, že tamojší ich okresný tajomník sa pod tlakom okolnosti dal na pitie a zanedbáva povinnosti. Pod novým vedením prešli demokrati do útoku. „Keď okres navštívil vtedajší minister poľnohospodárstva v Prahe, slovenský komunista Július Duriš, zorganizoval som rušenie jeho prejavu na mítingu, údajne sa potom sťažoval až Gottwaldovi. A ten žiadal v záujme dobrej spolupráce samotného Lettricha, aby ma odvolal,“ rozpráva Fabok.
Keď ho 24. februára 1948 zavreli, pred policajnú stanicu v Modrom Kameni prišli žiadať jeho prepustenie roľníci z okolitých obcí, ktorých zachránil pred vysídlením. Museli ho eskortovať do väznice v Banskej Bystrici. Tam ho držali a vyšetrovali takmer dva mesiace. „Mal som vtedy frajerku, ktorá sa narodila v Spojených štátoch a pred februárom 1948 tam emigrovala. Vyšetrovatelia mi neustále predhadzovali, že spolupracujem s Američanmi,“ vysvetľuje Fabok.
Čoskoro s nimi začal spolupracovať naozaj. Najprv sa však dostal z väznice a čakal na súdny proces. Vtedy sa dozvedel od známych, že ho čaká trest odňatia slobody najmenej na dva až tri roky. Rozhodol sa emigrovať. Do cudziny odchádzal ilegálne, samozrejme. Priatelia sa mu vyzbierali a zohnali nejaké marky, podľa zákona schválnosti však prišiel do Nemecka 19. júla 1948, v deň menovej reformy. „Vyšiel som na psí tridsiatok,“ uzatvára.
Američania nám pomôžu
V utečeneckom tábore sa hneď zapojil do politického života. Zvolili ho za podpredsedu DS pre Nemecko a stal sa podpredsedom Ústredného komitétu československého vo Frankfurte. Tam sa dozvedel, že Američania vyčlenili dva milióny dolárov na ustanovenie Rady slobodného Československa. Z Nemecka malo odísť do USA približne 60 ľudí, ktorí by tvorili základ tejto organizácie. Počítalo sa s tým, že funkcia v rade bude platená. „Vtedy ma veľmi znechutilo, že niektorí predstavitelia bývalých strán už nebojovali ani tak proti komunizmu, ako skôr každý za seba, dostával som sa preto s nimi do sporov,“ spomína Fabok.
Rozhodol sa vrátiť späť, domov. Dal sa do styku so spravodajskou službou jednej západnej krajiny. Prešiel trojmesačným výcvikom a s ďalšími dvoma utečencami sa pokúsil o prechod nemecko-československej štátnej hranice. „Bol som dosť naivný, veril som, že o rok, o dva sa všetko vráti do starých koľají, že Američania nám pomôžu a doma znova nastolíme demokratické poriadky,“ priznáva.
Bola jar roku 1949. Chytili ich krátko po prekročení hraníc a uväznili v Plzni. Keď ho tam vyšetrovala ŠtB, vstúpil do miestnosti mladý poručík, muž, ktorého spoznal v utečeneckom tábore ako celkom príjemného človeka. ,,Tak Fabok, už jsi dopolitizoval a já se v pět hodin vracím do Ludwigsburgu," povedal mu. Bol zrejme z československej rozviedky. „Až vtedy som pochopil, ako to majú komunisti všetko podchytené,“ dodáva.
Hrozil mu trest smrti, lebo už platila nová ústava a zákon na ochranu republiky, Predseda senátu aj vyniesol hrdelný rozsudok, po niekoľkých sekundách však povedal: „S použitím paragrafu 113 – uzavreté spisy – sa mení na doživotie.“
Vy ešte žijete?
Nasledovali roky najťažších žalárov a otročenia v uránových baniach. Pokúsil sa o útek, chytili ho a opäť nad ním visela slučka. Už dlhšie však žil s vnútorným nevysvetliteľným pocitom, že nebude popravený. Nesklamal ho ani tentoraz.
V roku 1956 degradovali M. Smidu, už ako ministra poľnohospodárstva. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana ústredie KSČ prišlo k záveru, že ministrovi začalo preskakovať. Na jednej tlačovke začal z ničoho nič hovoriť o využití jadrovej energie pri hlbokej orbe. V tichosti ho vyhlásili za blázna a odstavili z vrcholnej politiky.
Faboka však vystavili ešte ťažšej skúške, keď ho v roku 1960 neprepustili na amnestiu ako väčšinu vtedajších politických väzňov. Keď o rok neskôr prišla do tábora ministerská kontrola, jeden z komisie sa neveriacky spýtal: A vy ešte žijete? „Bol som vtedy už viac ako desať rokov na uráne vrátane tábora, kde sa nachádzala povestná veža smrti,“ vysvetľuje Fabok. Spoza mreží ho vypustili až v roku 1965. To je však už iná kapitola.
Ako hovorí Syrný: „Zvláštnosťou Faboka, jedného zo 70 okresných tajomníkov DS vo februári 1948, je to, že ešte stále žije.“ Pred niekoľkými dňami oslávil 87. narodeniny. A prežil zrejme preto, aby podal svedectvo.