Už o niekoľko mesiacov sa však ukázalo, že ide o vyhnanstvo. Začiatkom jesene 1978 Amin obvinil Karmala z prípravy protištátneho puču a odvolal ho z postu „ambasádora“. Karmal sa však rozhodol zostať v exile.
Podľa ruského publicistu Vladimira Snegireva, ktorý mal možnosť zhovárať sa s Karmalom pred jeho smrťou, zosadený veľvyslanec sa vyše roka s rodinou skrýval v „odľahlom kúte Vysokých Tatier“. Pri najbližšej návšteve československej delegácie v Kábule však Amin odkázal do Prahy a Bratislavy: „Ak sa dostaneme Karmalovi na stopu, dopravíme ho do Afganistanu a zastrelíme ako agenta CIA.“ Karmal sa od vtedy schovával na ešte neprístupnejších miestach, tvrdí Snegirev.
Iné zdroje však uvádzajú, že Karmal bol v tom čase už agentom sovietskej KGB. Pokiaľ ide o jeho úkryt, podľa zistení Pravdy to boli Štiavnické vrchy. Karmalovci bývali takmer rok v niekdajšom nočnom sanatóriu Závodov SNP v Sklených Tepliciach.
Hlinikári nevedeli, koho hostili
Niekdajší starosta tohto kúpeľného mestečka Jozef Želiar si na celú rodinku pamätá dobre. „Mali so sebou dve deti, chlapec dokonca u nás hrával za žiakov futbal. Jeho otec bol väčšinou zavretý v sanatóriu a stále niečo študoval, len občas si vyšiel na pivo do záhradnej reštaurácie. Vždy ho sprevádzali osobní strážcovia,“ rozpráva Želiar. Častejšie sa na verejnosti ukazovala pani Machbuba. Mala vtedy 44 rokov a bola to vraj celkom pekná žena. Po jej boku kráčala neznáma pomocníčka, zvyčajne sa spolu vybrali na nákupy do domácnosti.
Nezvyčajným kúpeľným hosťom takto nerušene plynul čas až do decembra 1979, keď sa po Karmala zastavil vysoký dôstojník v sovietskej uniforme a kamsi ho odviezol. Koncom decembra sa celý svet dozvedel, že do Afganistanu vtrhli vojenské jednotky ZSSR, v Kábule sa uskutočnil prevrat, Amina zvrhli a novým predsedom revolučnej rady, čiže hlavou štátu, je neznámy Babrak Karmal.
Manželka s deťmi ostala ešte na Slovensku. V marci 1980 ich previezli do Bratislavy. V tom čase sa situácia v Kábule už trocha upokojila. „Jedného dňa mi prikázali pripraviť rýchle občerstvenie pre zhruba dvadsať ľudí a zaniesť na letisko,“ spomína Ján Šimko, vtedy hlavný čašník vo vládnom hoteli na Bôriku. V prízemnej budove určenej pre významné delegácie zbadal šéfku Zväzu slovenských žien Elenu Litvajovú a dve orientálne vyzerajúce dámy. Jedna z nich bola Karmalova manželka, to sa však Šimko dozvedel až oveľa neskôr.
Donesený koňak vypili ruskí piloti a ďalší dôstojníci. „Vypili ho toľko, že na druhý deň som mal preto opletačky – vrchnosť ma podozrievala, že som si časť tekutého občerstvenia prisvojil,“ prízvukuje bývalý čašník. Nikoho však nevolali na koberec pre tri dodávky šatstva a iného tovaru, ktorý doviezli z bratislavského Priora a naložili do sovietskeho lietadla. Dar Slovenska novej afganskej vláde.
Odvtedy prešli takmer tri desaťročia. M. Karmalová bola prvou dámou svojej vlasti sedem rokov. Nástup Michaila Gorbačova a sťahovanie sovietskych vojsk z Afganistanu znamenali ďalší exil Karmalovcov, tentoraz v Moskve. Bývalý vládca tam zomrel pred 12 rokmi, jeho manželka a deti v roku 1999 dostali od Borisa Jeľcina ruské štátne občianstvo.
Tatry a Hindúkuš sa priťahovali
Bývalé Československo bolo kedysi na druhom mieste v zahraničnom obchode Afganistanu. Na prvom figuroval Sovietsky zväz. Krajina v srdci Európy vyvážala do krajiny pod horami Hindúkušu cementárne, lisovne, konzervárne a ďalšie investičné celky. Vládcovia Afganistanu preto boli častými hosťami Československa, ktoré patrilo medzi najväčších odberateľov hrozienok a sušeného ovocia Made in Afghanistan.
Koncom septembra 1970 sem opätovne zavítali afganský kráľ Muhammad Záchir Šáh s kráľovnou Homairah. On mal povesť modernizátora, ona sa už v roku 1950 prvý raz objavila na verejnosti s odhalenou tvárou. Podľa pamätníkov mala čo ukazovať. U nás sa kráľovský pár zdržal len dva dni – prvý strávili v Prahe, druhý v Bratislave. Slávnostná recepcia na ich počesť bola v hoteli Devín, pretože Bôrik ešte nestál. A práve ten banket sa mohol skončiť katastrofálne.
„V Devíne pri štátnych recepciách muselo byť všetko vyblýskané,“ rozpráva Šimko. „Tesne pred príchodom afganských monarchov som všetko ešte raz skontroloval a veľké sklené gule na lustri sa mi videli akési nedosušené. Zišlo mi na um odskúšať svetlá. Sotva som otočil vypínačom, v lustri niečo cinklo a zrazu sa z neho odlepila jedna guľa, aby dopadla presne tam, kde už o chvíľu sedela kráľovná Homairah.“
Podľa Šimka to mohlo byť pre kráľovský pár varovanie. V Kábule totiž onedlho prepukli krvavé zrážky medzi náboženskými konzervatívcami a extrémistickými ľavicovými skupinami. Stáli za nimi už aj Amin a Karmal. V roku 1973 však nasledoval štátny prevrat, ktorý zorganizoval kráľov bratranec Muhammad Daúd. Vzápätí vyhlásil republiku. Záchir Šách bol práve na liečení v zahraničí. Bratranec mu položil nôž na krk – alebo sa zriekneš trónu, alebo vyvraždíme tvoju rodinu. Kráľ dal prednosť krásnej Homairah a synom.
Žili potom v Ríme ako bohatí exulanti. Kráľovná tam zomrela pred šiestimi rokmi, jej muž sa dočkal návratu do vlasti, kde skonal iba vlani vo veku 92 rokov.