Kým o tri minúty staršie dvojča Filip sa o seba stará sám, o niečo mladšiemu Oliverovi treba pomáhať. S hygienou, obliekaním, a potom aj s cestou do školy.
Sám by to nedokázal. Už po narodení ho postihla mozgová obrna a pripútala ho na invalidný vozík. Mama ho preto do školy odtlačí a väčšinou, ak vtedy pani Magdaléna nepracuje, chodí aj po neho. Alebo pomôže Filip.
Hoci sa pani Pisárová stará o svoje dve deti sama, nikdy si nesťažuje. „To, že má Oliver detskú mozgovú obrnu, som sa dozvedela, až keď mal osem mesiacov. Funkčnú má prakticky len pravú ruku. Ľavá je naozaj len pomocná, chodiť nemôže vôbec,“ hovorí 44-ročná zdravotná sestra na chirurgickom oddelení v rimavskosobotskej nemocnici.
Oliver a Filip začali navštevovať základnú školu o niečo neskôr. Mladší z dvojice išiel pre chorobu do školy s ročným oneskorením a Filip nastúpil až s ním. „Nechcela som ich rozdeliť,“ vysvetľuje pani Pisárová. Oliver je okrem všeobecnej obľúbenosti aj najlepším žiakom školy.
„Od prvého po deviaty ročník mal na vysvedčeniach vždy iba samé jednotky,“ zdôrazňuje riaditeľka školy Viera Szücsová, ktorá si Olivera, ale aj jeho brata Filipa, veľmi obľúbila.
Oliver však domov nenosí jednotky iba na vysvedčeniach. „Keď sa zamyslím, tak za tých deväť rokov mal v žiackych knižkách, okrem jednotiek, len zopár dvojok. Tých bolo za ten čas menej ako desať,“ poznamenáva o priam neuveriteľných učebných výsledkoch svojho hendikepovaného syna mama.
Oliver je inteligentný od prírody. Učiť doma sa ani veľmi nemusí. Väčšinou mu stačí to, čo počuje v škole. S bratom sedia v prvej lavici 9. C triedy. „Vždy som mal rád všetky predmety,“ skromne priznáva.
Doma ho baví čítanie, najmä encyklopédií, aj práca s počítačom. Vďaka vynikajúcim známkam dostal pred niekoľkými dňami úplne nový notebook. „V rámci dňa detí mu ho daroval poslanec Banskobystrického samosprávneho kraja a primátor Tisovca Peter Mináč,“ konštatuje riaditeľka školy.
Sám darca hovorí, že počítačmi, ktoré kúpil za vlastné, chcel obdarovať najlepších žiakov v regióne. „Rozhodol som sa darovať dva. Jeden ešte len dám najlepšiemu žiakovi u nás v Tisovci, druhý som už daroval Oliverovi ako výnimočnému žiakovi v celom našom regióne,“ vysvetľuje Mináč (Smer, KSS, HZDS).
Hoci je sympatický Oliver vozičkár, rád sa pohybuje medzi ľuďmi. Po škole často chodí s bratom na prechádzky. A tu mu brat pomáha druhým spôsobom. Filip Pisár síce nie je samý jednotkár ako jeho dvojča, ale nie je o nič menej obdivuhodný.
Aj keď majú jeho rovesníci iné záujmy, či už šport, dievčatá alebo diskotéky, on ich nepozná. Čas venuje len svojmu bratovi. „Kvôli Oliverovi sa vzdal svojho detstva,“ potvrdzuje mama Pisárová.
Nezabúda pripomenúť, že kým zdravie slúžilo jej mame, pomáhala tiež, nebýva však v Rimavskej Sobote. „Aj jej patrí moje veľké ďakujem,“ tvrdí pani Pisárová. A vracia sa k Filipovi. Ten je nielen vždy svojmu bratovi poruke, v mnohom pomáha aj jej. Pri domácich prácach či v starostlivosti o Olivera.
Vzťah oboch súrodencov je viac ako bratský. „Filip je pre mňa oveľa viac ako súrodenec,“ prízvukuje na vozíčku sediaci Oliver. A Filip, ktorý pekne maľuje a vychodil osem ročníkov základnej umeleckej školy, dupľuje: „Spája nás veľmi silné puto,“ hovorí bez rozmýšľania. Aj preto budúcnosť spájajú obaja bratia v jeden celok.
„Od septembra budeme navštevovať Obchodnú akadémiu v Rimavskej Sobote. Po jej skončení by som chcel na vysokej škole študovať informatiku,“ poznamenáva Oliver. Filip má tie isté predstavy o svojej budúcnosti. Nereálne mosty si bratia nestavajú.
„Po čom túžim,“ opakuje nahlas otázku v snahe zistiť niečo o najtajnejších túžbach ukrytých niekde vo vnútri duše Oliver. „Chcem sa uplatniť v živote, riadne pracovať,“ odpovedá nehľadiac na svoj hendikep. Všeobecné sny mladých ľudí napríklad o exotických cestách ani nespomína. Žije v realite. Jeho mamu by skôr potešilo, keby mal Oliver novší vozík, na ktorom ho prepravuje. Ten súčasný už má svoj vek.
Pri pomyslení, že už o niekoľko dní dostanú deti vysvedčenia, riaditeľka školy Szücsová zosmutnie. Za Oliverom, no aj jeho bratom Filipom, jej bude clivo. „Oboch sme ich tu mali veľmi radi. Čo sa Olivera týka, taký výnimočný žiak k nám nechodí každý rok. A nielen k nám. Navyše, on bol aj takým našim slniečkom,“ dodáva riaditeľka školy. A do budúcna obom chlapcom želá len to najlepšie.