Čeklís chceli premenovať na Krasnodar

Prandorf pri Leviciach sa stal Devičanmi, Urmín pri Nitre Mojmírovcami, Pered pri Šali Tešedíkovom a Parkan Štúrovom. Pred 60 rokmi takto premenovali 701 miest, obcí a osád na celom Slovensku, najmä však na juhu. Čeklís pri Bratislave sa stal vtedy Bernolákovom, návrh premenovať ho na Krasnodar neprešiel.

18.06.2008 07:27
Daniel Okáli Foto:
Povereník vnútra Daniel Okáli jedným podpisom zmenil názvy siedmich stoviek miest a obcí na Slovensku. Také premenúvanie nemá v strednej a východnej Európe obdobu.

Premenúvací ošiaľ postihol po druhej svetovej vojne viaceré krajiny východnej Európy, ale najviac asi Slovensko. V niekdajšej ČSR sa síce zmenili aj názvy niektorých obcí po odsunutých Nemcoch v českom pohraničí, ale išlo skôr o výnimky.

Napríklad Německý Brod premenovali roku 1949 na Havlíčkův Brod. Zlín sa stal na štyridsať rokov Gottwaldovom. Približne v tom istom čase však neprešiel návrh premenovať mesto Varnsdorf na Zápotocké.

„Česi si nemuseli robiť historický nárok na tieto mestá a obce, patrili do ich štátu už v stredoveku, preto ich po odsunutí Nemcov nepremenovali, na južnom Slovensku sa však všetko maďarské muselo v tom čase reslovakizovať,“ vysvetľuje historička Katalin Vadkerty.

Podľa historika Dušana Kováča bola na národnostne zmiešanom území v Čechách, na Morave a v Sliezsku vtedy iná situácia aj preto, lebo mnohé mestá a obce tam mali oddávna dvojaké názvy – české a nemecké.

Vyhláška A-311 slovenského povereníctva vnútra z 11. júna 1948, ktorá vyšla v Úradnom vestníku o dva týždne neskôr, však odobrala mnohým obciam s maďarským alebo nemeckým obyvateľstvom ich tradičné názvy. A prisúdila im nové, často po slovenských národných buditeľoch a iných dejateľoch.

Napríklad Tornaľu premenovali na Šafárikovo, Gutu na Kolárovo, Varšany na Kalinčiakovo a Meder na Palárikovo. Najviac premenovaných obcí bolo v okresoch Galanta, Košice-okolie, Krupina, Sabinov, Dunajská Streda, Prešov, Šamorín, Trebišov a Želiezovce.

Dnes už iba pamätníci môžu vedieť, prečo niektoré obce v júni 1948 dostali také názvy, aké dostali. Prečo napríklad v okolí Galanty sa Tallós zmenil na Tomášikovo a Šáp na Dedinku pri Dunaji.

Podľa Vadkerty v niektorých lokalitách sa rozhodovalo o novom názve formou súťaže. Výherca najlepšieho nápadu dostal odmenu 20 korún. Inde prišiel nápad „zhora“.

Napríklad v okrese Nitra sa viaceré obce s nemeckým obyvateľstvom premenovali po veľkomoravských kniežatách – na Svätoplukovo, Mojmírovce a tiež Rastislavovce. Kováč nechápe, prečo Limbach pri Bratislave unikol premenovaniu, hoci v okolí všetky obce po Nemcoch dostali nové názvy.

Veľkú chuť do premenovania prejavil najmä vtedajší povereník vnútra, spisovateľ Daniel Okáli. Istý čas bol za vysídlenie všetkých Maďarov zo Slovenska a šéfoval aj Československej presídľovacej komisii.

Pri premenúvaní obcí sa mohol oprieť o početných horlivcov v miestnych úradoch. O tri roky mlyn politických procesov zomlel aj Okáliho. Obvinili ho z „buržoázneho nacionalizmu“ a neskôr odsúdili na 18 rokov väzenia.

Po roku 1989 sa začali niektoré zo spomínaných obcí usilovať o prinavrátenie bývalého názvu. Napríklad v Štúrove sa o tom už v novembri 1991 konalo platné referendum a veľká väčšina zúčastnených sa vyslovila za Parkan. Vláda však tomu odmietla vyhovieť s poukázaním na „spoločenský záujem“ a stanoviská názvoslovných komisií.

Problém s dvojjazyčnými názvami obcí čiastočne vyriešil takzvaný tabuľový zákon z roku 1994. Výnimkou sú obce nazvané podľa slovenských národných dejateľov. Paralelný názov v maďarčine by bol neadekvátny. Predstavitelia SMK sa však dožadujú, aby aj Hurbanovo, Jesenské či Kukučínov mohli niesť aj svoje historické maďarské názvy – Ógyalla, Feled a Nemesosroszi.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba