Nebáli ste sa?
V tej chvíli som z ničoho nemal strach. Keď sme vyšli na Červené námestie, cítil som len obrovskú eufóriu. Bol som vo vytržení a dôsledky ma netrápili.
Boli ste mladí, tušili ste, čo riskujete?
Mal som 28 rokov. Ako obhajca ľudských práv som, prirodzene, vedel do čoho idem. Už za to, čo som robil predtým, som si bol istý, že ma skôr či neskôr posadia za mreže. Dal som im iba ďalšiu zámienku. Pre mňa však bolo prvoradé povedať, že sa hanbím za sovietsku vládu, ktorá vyslala tanky, aby si podrobila malého suseda túžiaceho po slobode. Nedokázal som zniesť, že to robia aj v mojom mene. Bol to taký silný pocit hanby, že všetko ostatné bolo vedľajšie.
Ako vám napadlo odsúdiť kremeľského vodcu Leonida Brežneva takpovediac pod jeho oknami?
Na Červenom námestí si dával vyjadrovať demonštratívnu podporu ľudu; lepšie miesto na protest sme si nemohli vybrať. Deň invázie bol v rovnaký deň ako proces s Anatolijom Marčenkom. To bol disident, ktorý strávil veľa rokov v trestaneckých táboroch a 21. augusta ho znova súdili. Na jeho procese sa zišlo vyše tridsať ľudí z našich kruhov. V KGB sa báli, že budeme hneď demonštrovať, preto – hoci inokedy nás do súdnej siene nepúšťali – tentoraz spravili výnimku. Po pojednávaní za mnou viacerí priatelia pristúpili a vymohli si sľub, že im oznámim, kedy bude demonštrácia.
Napokon ste sa rozhodli pre najbližšiu nedeľu. Súviselo to s tým, že v tom čase bola v Kremli porada komunistických vodcov okupačných krajín?
O tom sme nevedeli. Nedeľu sme si vybrali preto, že v ten deň sa nepracuje, a na prípravu sme mali dosť času. Nič iné za tým nebolo.
Rátali ste s tým, že vás bude iba sedem statočných?
Aby bolo jasno – ja som nikoho nepresviedčal, nevolal, a niektorým priateľom, čo mali podmienečné tresty a boli tak viac ohrození, som termín radšej ani neoznámil. Každý tam bol len a len za seba. Rád by som však spresnil: demonštrovať sme prišli ôsmi a z diaľky nás podporovala ešte skupinka ľudí vrátane mojej budúcej manželky, ktorí prišli ako svedkovia.
Ako ôsmeho účastníka myslíte niekoľkomesačného syna, ktorého si priviezla v kočíku poetka Natalia Gorbanevská?
Nie, ak rátame dieťa, tak nás bolo deväť. Bola tam však s nami Tatiana Bajevová, veľmi mladé, ešte ani nie dvadsaťročné dievča. A ju sme s Larisou Bogorazovou presvedčili, aby polícii povedala, že išla len náhodou okolo.
Ako si spomínate na poludnie 25. augusta 1968?
K Lobnému miestu, vyvýšenine, kde sa kedysi čítali cárske výnosy, sme prichádzali z rôznych koncov Červeného námestia, ako keby sme sa náhodou stretli. Nataša Gorbanevská priviezla v kočíku plagáty a československú vlajočku. Keď na veži odbilo poludnie, posadali sme si na chodník a rozprestreli transparenty. Mali sme rôzne heslá: Nech žije slobodné a nezávislé Československo, Hanba okupantom, Ruky preč od ČSSR, Slobodu Dubčekovi, Strácame najlepších priateľov. S básnikom Vadimom Delonem sme chytili každý jeden koniec transparentu s nápisom Za vašu a našu slobodu. Toto heslo, či vlastne pôvodne prípitok, ktorý v devätnástom storočí používali ruskí revolucionári, keď sa v Londýne stretávali s poľskými emigrantmi, mi bolo obzvlášť blízke. Sovietske tanky totiž prevalcovali nielen Československo, ale aj nás. Zmysel bol taký, že nemôže byť slobodná krajina, ktorá potláča slobodu inej krajiny.
Vyvolali ste veľký rozruch?
Keď sme si sadli, na dohľad boli len dvaja – traja ľudia. Zrazu však zo všetkých strán, aj z veľkej diaľky – od mauzólea, obchodného domu GUM i historického múzea – sa k nám s krikom zbiehali ďalší a ďalší. Boli medzi nimi agenti KGB – dvoch, ktorí ma zvykli sledovať, som spoznal, ale aj tajní z vojenského útvaru na ochranu Červeného námestia. Všetci boli v civile. Každá z týchto osôb si niesla v ruke nejaký predmet. Vytrhli nám z rúk plagáty. Ku mne dobehla jedna žena s taškou, v ktorej mala zrejme ťažké zväzky kníh, alebo možno aj tehly a začala ma tĺcť po hlave. Udrela ma možno päťkrát; pri tom adrenalíne som to poriadne nevnímal. Až neskôr, na polícii, keď som sa dotkol hlavy, som pocítil, že ju mám celú boľavú. Aj ostatných bili a kopali. Jeden z útočníkov vyrazil Viktorovi Fajnbergovi, nášmu priateľovi z Leningradu, štyri zuby, všetky horné rezáky. Viktor mi ich ukázal, držal ich v dlani. Košeľu mal celú zakrvavenú.
Malo to vyzerať tak, že vás bijú rozhorčení radoví sovietski občania?
Zjavne áno, ale bolo to veľmi priehľadné. Zrazu jeden čudný človek v bielom drahom obleku, ktorý stál z boku, povedal: "Stačí, viac nebiť.“ A oni prestali. Naďalej však na nás revali: "Chuligáni, paraziti, darmožráči, opilci.“ Ale tým, že kričali, len na nás sústreďovali pozornosť a prizerajúcich sa pribúdalo. To už neboli ľudia z KGB. Vypytovali sa, čo sa deje. Niekto si všimol zdrapy plagátu, ktorý slavista Kosťa Babickij napísal po česky, a nahlas zauvažoval: "Ach, to sú Čechoslováci, prišli protestovať.“ Viacerí sa s nami pustili do debaty. Jeden mi tvrdil, že ak by sme do Československa neposlali tanky, tak by tam vtrhli vojská NATO, ktoré, ako čítal v novinách, boli sústredené na nemeckej strane hranice. "Chápeš, čo by to znamenalo?,“ vysvetľoval som mu. "Svetovú vojnu! Vari tomu sám neveríš, že by sa pre ňu Američania rozhodli?“
Foto: archív Pavla Litvinova
Ako dlho to všetko trvalo?
Asi desať minút. Potom prišli policajti a naložili nás do áut. Riadili sme sa zásadou: Neklásť odpor, ale ani nepomáhať. Nepostavili sme sa, museli nás dvíhať. Ja som pomerne dobre stavaný, takže ma museli do auta niesť traja. Nataša Gorbanevská, ktorú s dieťaťom odvážali ako poslednú, tvrdí, že keď ju brali, hodiny na kremeľskej veži práve odbíjali štvrť na jednu.
Nasledovala vyšetrovacia väzba a v októbri súd. Prekvapili vás rozsudky?
Dali nám nižšie tresty, než s akými sme rátali. Čakal som trestanecký tábor, a namiesto toho ma rovnako ako Larisu Bogorazovú a Kosťu Babického poslali do vyhnanstva, mňa na päť rokov, ju na štyri a jeho na tri. Vladimirovi Dremljugovi a Vadimovi Delonemu, ktorí už boli trestaní, dali po tri roky v táboroch. Natašu Gorbanevská vtedy pustili na slobodu, zavreli ju až o dva roky neskôr, potom, čo napísala knihu o našom procese. Dva roky ju držali vo väzenskej psychiatrii. Ani Viktora Fajnberga s nami nesúdili, označili ho za nepríčetného a na päť rokov zavreli v psychiatrickom ústave. Bol to strašný trest. Človeku tam vymývali mozog medikamentmi, snažili sa ho zlomiť. Aj mňa po zatknutí priviezli na psychiatrickú expertízu, ale napokon sa rozhodli nedržať ma v blázinci.
Ako ste prežili sibírske vyhnanstvo?
Poslali ma do bohom zabudnutej baníckej osady za Čitou, do oblasti, kde dnes väznia Michaila Chodorkovského.Robil som v šachte elektrikára, istý čas som ručne posúval plné káry. Bola to ťažká práca v krutej zime. Strašne som prechladol a na ťažký zápal pľúc som takmer zomrel. Ale celkove tam boli podstatne lepšie podmienky ako v pracovnom tábore. Nežil som za ostnatým drôtom, a keď som si opatril jednu polorozpadnutú chatrč a dal ju do poriadku, prišla za mnou žena so synom; dcéra sa nám narodila už tam. S miestnymi ľuďmi som dobre vychádzal. Hoci ich dôstojníci KGB varovali, že sa so mnou nemajú baviť, pretože cez vysielačku o nich všetko prezradím CIA, väčšina nad tým len mávla rukou: "V poriadku, je to špión, ale dobrý človek.“
To, že vás nezavreli do tábora ani na psychiatrii, mohlo byť aj dôsledkom toho, že ste boli vnukom niekdajšieho šéfa diplomacie Maxima Litvinova?
Čiastočne áno. V očiach medzinárodnej verejnosti som bol najviditeľnejší disident a v KGB chápali, že v prípade, že by so mnou kruto zaobchádzali, tak by sa to nezaobišlo bez veľkého rozruchu. Prirodzene, meno môjho deda mi pomáhalo. V Sovietskom zväze vtedy už zapadal do zabudnutia, ale na Západe si ho pamätali. A v KGB si vďaka publicite spoza železnej opony zvykli na to, že som vnukom Litvinova.
Ako si spomínate na svojho deda?
Bol som najstarším spomedzi jeho vnukov a jediný chlapec. Preto mal ku mne veľmi blízko. Mal som dvanásť rokov, keď zomrel. Videl som v ňom hrdinu, revolucionára, chrabrého človeka. V detstve som bol takým malým romantickým komunistom. Hoci on už mal vtedy veľa pochybností o komunizme, ale mne sa s nimi nezveroval. Mal vážne názorové rozpory so Stalinom, ktorý ho v roku 1939 zosadil z postu ľudového komisára zahraničných vecí. Stalin sa rozhodol, že bude Hitlerovým priateľom, a nepohodlného Litvinova nahradil spoľahlivým Molotovom. Všetkých dedových spolupracovníkov pozatýkali a on bol presvedčený, že si prídu aj po neho. Spal s revolverom pod vankúšom, lebo sa obával, že ho budú mučiť. Potom, čo Nemecko napadlo Sovietsky zväz, však Stalin znova potreboval Litvinova, ktorého si spojenci vážili. Spravil z neho námestníka ministra zahraničných vecí a poslal ho ako veľvyslanca do USA. Po vojne sa ho Stalin opäť zbavil. Bezprostredne predtým, ako ho odvolal, poskytol Litvinov vo svojej pracovni interview americkej rozhlasovej stanici CBS. V rozhovore nazval Stalina ázijským diktátorom. Američanov varoval, že vždy, keď spravia ústupok Sovietskemu zväzu, Stalin bude žiadať ďalší. Boli to samovražedné slová.
Ako to, že ich prežil?
Interview neodvysielali až do jeho smrti. Reportér ho priviezol do Ameriky, kde ho na ministerstve zahraničných vecí presvedčili, aby ho nezverejnil. Dedo tak mohol v ústraní dožiť. Dodnes zo žartu vravím, že studenú vojnu neohlásil Churchill, ale Litvinov, niekoľko mesiacov pred pamätným fultonským prejavom bývalého britského premiéra.
Spomenuli ste, že v detstve ste boli romantickým komunistom. Kedy sa to zmenilo?
Komunizmus, Lenin, Stalin – to boli pre mňa posvätné slová. Bol to priam náboženský vzťah. Bezvýhradne som veril a zdalo sa mi, že tí, čo neveria, sú zlí ľudia. Stalinovu smrť som prežíval ako tragédiu. Dokonca som chcel zbiť jedného chlapca na smútočnom zhromaždení, lebo sa usmial počas pietnej reči riaditeľa školy. Vytriezvenie prišlo postupne. Rodičia, ktorí sa dovtedy so mnou báli otvorene hovoriť, zrazu opatrne čosi utrúsili. Potom sa z trestaneckého tábora vrátil ich priateľ, fyzik Michail Levin, a z rozprávania tohto vzácneho človeka som prvý raz začal chápať, čo sa dialo v krajine. Ďalším zlomom bol dvadsiaty zjazd strany v roku 1956. A hoci Chruščov zďaleka nepovedal všetko, povedal dosť na to, aby som definitívne prestal veriť v Stalina. Veril som novému vodcovi, že privedie krajinu späť k Leninovi. Mal som šestnásť rokov, keď sa mi aj tieto ideály rozplynuli. Na jeseň 1956 sovietske tanky potlačili povstanie v Maďarsku. A pre mňa platila zásada, že aj keby Maďari hneď chceli kontrarevolúciu, ako sa písalo v sovietskych novinách, tak je to ich vec; o tom, ako budú žiť musia rozhodnúť sami. Potom som už neveril v nič.
Ako ste vnímali roky chruščovovského odmäku?
Študoval som fyziku a snažil som sa menej rozmýšľať o politike. Zaujímal som sa o literatúru a umelecké výstavy. V roku 1962 vyšiel v časopise Novyj mir Soženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča. Vznikol pocit, že začíname žiť akosi slobodnejšie. Čítali a šírili sme samizdat. Robili sme to prakticky slobodne. Vtedy za to ešte nezatvárali. Keď však v roku 1964 zosadili Chruščova, posadla ma obava, že krajinu zase vedú ľudia, ktorí chcú vrátiť Stalina. A keď zatkli môjho priateľa Aleka Ginzburga, pochopil som, že treba niečo robiť. Bol som vtedy asistentom na vysokej škole, prednášal som fyziku, robil som si ašpirantúru. Ale rozhodol som sa, že svoj život musím zamerať na to, čo sa neskôr začalo nazývať ochranou ľudských práv. Študoval som zákony a spolu s priateľmi som sa dožadoval ich dodržiavania.
Tak ste sa stali disidentom?
To slovo sa vtedy ešte nepoužívalo. My sme sa nijako neoznačovali. Necítili sme sa ako sprisahanci, členovia podzemného hnutia. Všetko sme robili otvorene. Nechystali sme sa rozpútať revolúciu. Pre KGB bolo ťažšie bojovať s morálnym hnutím, ako s tajnou organizáciou. Komunistov sme nemali radi, ale nesnažili sme sa ich zvrhnúť. Hovorili sme: "V poriadku, ste pri moci, uznávame, ale dodržiavajte aspoň svoju vlastnú ústavu a Deklaráciu ľudských práv, ktorú ste podpísali.“ Narušenia sme zaznamenávali v samizdatovej Kronike súčasných udalostí, lebo sme verili, že ich zverejnením proti ním bojujeme.
Odmäk sa v Sovietskom zväze skončil nástupom Brežneva, v Československu však obdobie politického uvoľňovania pokračovalo. Čo pre vás znamenalo?
Keď sa začala Pražská jar a Dubček prišiel s ideou socializmu s ľudskou tvárou, bola to nádej aj pre nás. Dúfali sme, že ak sa to podarí Československu, tak sovietske vedenie, nech sú v ňom hocakí starí hlupáci, uvidí, že nič strašné sa nedeje a demokratický vývoj umožní aj v u nás. V auguste 1968 sme však pochopili, aká to bola naivná predstava.
Pavel Litvinov (68)
Legendárny ruský disident, jeden z „ôsmich statočných“, ktorí 25. augusta 1968 vyšli demonštrovať na Červené námestie v Moskve proti napadnutiu Československa. Za účasť na demonštrácii ho odsúdili na päť rokov vyhnanstva na Sibíri. Po návrate do Moskvy pokračoval v disidentskej práci až kým mu dôstojníci KGB nepohrozili, že ak sa nevysťahuje zo Sovietskeho zväzu, čakajú ho dlhé roky trestaneckého tábora a jeho deti vyrastú ako siroty. Od roku 1974 žije v USA, kde do odchodu do dôchodku vyučoval fyziku a matematiku na strednej škole.