Hoci je táto historická skutočnosť sporná, žene sa po 226 rokoch dostalo aspoň trocha zadosťučinenia. Vláda švajčiarskeho kantónu ju rehabilitovala a ešte pridá 140-tisíc švajčiarskych frankov (viac ako 2,6 milióna Sk) na divadelné predstavenie o osudoch údajnej čarodejníčky. Švajčiarka bola s veľkou pravdepodobnosťou milenkou lekára Jakoba Tschudiho, v ktorého dome slúžila. Keď mu už tento vzťah nevyhovoval a hrozil škandál, muž sa Göldiovej zbavil.
Honbe na čarodejnice padlo počas niekoľkých storočí za obeť približne 50-tisíc ľudí, podľa niektorých údajov to mohlo byť až stotisíc. Približne tri štvrtiny boli ženy, väčšinou staršie.
„Tieto procesy sa začali okolo roku 1400 ako dôsledok zbližovania názorov cirkevných predstaviteľov s dávno rozšírenou vierou bežných ľudí, že je možné niekoho začarovať,“ povedal pre Pravdu Robin Briggs z Oxfordskej univerzity. „Vrchol honby na čarodejnice prišiel v západnej Európe v rokoch 1580 až 1630 v časoch veľkých ekonomických a sociálnych problémov,“ pripomína historik.
Hľadanie vinníkov za všetko zlé, čo sa deje, malo v stredovekej spoločnosti veľa spoločného s antisemitizmom. „Vytvorila sa akási armáda intelektuálov, ktorí sa snažili potierať kacírstvo. Keď sa jej podarilo zatlačiť do exilu Židov, obrátili svoju nenávisť na iných, ktorí sa vymykali z bežných noriem, ktoré si stanovili.“ povedala pre Pravdu historička Diane Purkissová. „Ľudia na tvrdenia, že sú obklopení vyznávačmi diabla, ochotne pristali, veď v mágiu verili,“ uviedla Briggsova kolegyňa.
Obcovanie s diablom, uhranutie, spôsobenie neplodnosti či neúrody. To boli bežné obvinenia. Synonymom pre procesy s bosorkami sa stalo dielo Kladivo na čarodejnice, ktoré vyšlo prvý raz v Nemecku v roku 1487. Podľa Purkissovej sa však jeho vplyv na procesy preceňuje a odmietali ho dokonca aj mnohí inkvizítori. Dielo je výrazne založené na nenávisti k ženám, Briggs však upozorňuje, že vo väčšine prípadov ženu z používanie magickej moci obvinila iná žena.
„Už dávno pred kresťanstvom sa vo veľkej časti Európy pripisovali čarodejné sily viac ženám ako mužom,“ tvrdí Ronald Hutton z Bristolskej univerzity. „Verilo sa tiež, že ženy ľahšie podľahnú zvodom diabla,“ dodáva aj Brian Levack z Univerzity v texaskom Austine. „Okrem toho však vraj ženy ovládali rôzne nadprirodzené praktiky z tak povediac praktických dôvodov. Boli kuchárky a neraz nahrádzali aj doktorov, preto mali byť schopné uvariť rôzne čarodejné lektvary. Tie mohli liečiť, ale aj zabíjať,“ vysvetlil pre Pravdu Levack, ktorý napísal knihu Hon na čarodejnice v ranej modernej Európe.
Ďalším symbolom procesov sa stala horiaca hranica, na ktorej upaľovali bosorky zaživa. „To sa však stávalo len veľmi zriedkavo. Obeť najprv zašrktili, až potom jej telo spálili. V Anglicku bosorky vešali, ide im zase stínali hlavy,“ povedal pre Pravdu Hutton, autor diela Čarodejnice, druidi a kráľ Artuš.
Odborníci tiež upozorňujú na ďalšiu historickú nepresnosť. Aj keď za prvotný hon na čarodejnice bola zodpovedná katolícka cirkev, na mnohých miestach sa im jej protestanti vyrovnali. „Počas vrcholiacich procesov okrem toho na smrť odsudzovali najmä svetské súdy,“ tvrdí tiež Briggs. „Španielska inkvizícia upálila v svojej histórii iba dve bosorky,“ pridáva prekvapujúcu skutočnosť Purkissová.