Čo vraj zvykne odvetiť? „Nuž, čo asi. Poviem mu – veď ty si ešte menší! On sa zamyslí a zrazu sme kamoši.“
Žožo, ako ho volajú kamaráti, zdedil po oboch rodičoch „trpasličiu“ chorobu, tzv. nanizmus. Takisto jeho brat aj sestra. Na rozdiel od nich zostal slobodný. „Súrodenci majú samé dcéry. Urobiť chlapov nechávajú na mňa,“ naznačí však, že tento rodinný stav ešte nemusí byť konečný. Odvtedy, čo sa v roku 1961 prisťahoval z rodného Palárikova, pracoval až do dôchodku ako mechanik meracích prístrojov v bývalej dimitrovke. Teraz jazdí po svete s folklórnym súborom Lipa, stará sa mu o technické vybavenie. „A robím im maskota,“ netají.
Najväčší problém s výškou zažil práve s Lipou, na zájazde v belgickom Scottene. Pomáhal šoférovi vycúvať z parkoviska, no potom nestihol naskočiť do autobusu. Vodič si však myslel, že ho len nezbadal vbehnúť. A odfrčal preč. Žožo zostal úplne sám v neznámom prostredí. Bez peňazí, bez dokladov, bez znalosti cudzej reči, nemajúc ani šajn, kde pýtať pomoc. „Trvalo niekoľko hodín, kým sme sa našli. Doteraz to považujem za malý zázrak,“ spomína.
Aj doma však na Jozefa a jemu podobných číhajú veľké nástrahy. Ťažkosti má pri nákupoch v hypermarketoch. Keď z vysokého vozíka s nohami v lufte loví tovar, vždy hrozí, že doň spadne. Držať sa v mestskej doprave, telefonovať z búdky, vybrať niečo zhora zo skrine, to sú preňho často nevykonateľné činnosti. „Predavačka v našom mäsiarstve si už zvykla, že ma spoza pultu vôbec nevidí. Našťastie, spozná ma po hlase,“ zdôrazní.
Na oblečení neušetrí, hoci na by sa mohlo zdať, že si vystačí s detskými číslami. „Mám 52 kíl a pomerne široké plecia a pás,“ hovorí. Sako, čo mu „hore“ pasuje, mu „dolu“ visí až po zem. Nohavice akurátne v páse vystanú zase na celú jeho výšku. Všetko si preto dáva šiť, čo nie je práve najlacnejšie. Iba v lete je spokojný, sedia mu najmenšie tričká a šortky „eská“.
Svoje si žiada aj Žožovo telo. „Tri-štyri rezne kedysi padli na posedenie,“ pripúšťa. Už to s kalóriami nepreháňa, doslova závislý je len od zdravej paradajkovej šťavy. „Rajčinky z palárikovskej záhradky si sám pooberám, pomeliem, uvarím, natlačím do pohárov,“ sype z rukáva technologický postup. Ani deň nevydrží, aby si nedal plný pohár chutného a riadne vychladeného červeného nápoja.
V puberte mu niekoľko liečení v Ľubochni dokázalo pridať štyri centimetre. „Pochopil som, že basketbalový pivot zo mňa nebude,“ opäť si neodpustí jemnú iróniu. Ak však vôbec niekedy o svojom údele hovorí s trpkosťou, tak práve pri spomienkach na športové úspechy v detstve. „Výborne som hral hokej. Na zamrznutom jazere za našim domom som trávil celé dni, aj ma raz ťahali spod ľadu,“ opisuje. V lete ho každý chcel do partie na futbal, lebo bol vrtký, bystrý, pružný, rýchly. Raz, už pri futbalovom zápase za dorast, naňho začal akýsi dedo pokrikovať: „Cirkus Humberto! Cirkus Humberto!“ Keď však neskôr videl maličkého Žoža zavesiť gól priamo do šibenice, zahanbene sa mu prišiel ospravedlniť. Bol to však už jasný signál, že s „vážnym“ futbalom je koniec.
„Opatrujem doma všetky ročníky bývalého týždenníka Štart. Čítam si staré zostavy našich známych klubových či reprezentačných mužstiev, viem, kto a kedy dal gól,“ smutne pripúšťa, že nízky vzrast mu vzal šancu stať sa naozaj úspešným športovcom. Keby mu osud doprial „správne“ centimetre, mohlo si hádam Slovensko priviezť z olympiády v Pekingu aj nejakú zlatú navyše. No možno by zase malý Žožo nebol taký milý, priateľský, nezištný a prajný chlapík s veľkým srdcom. Ktovie, čo by bolo, keby…