Osudové osmičky: Chceli sa postaviť Hitlerovi

Jedna z najmodernejších armád v Európe bola pripravená na nerovný boj s hitlerovským Nemeckom. Ale politici jej to nedovolili. Pred 70 rokmi vyhlásilo Československo všeobecnú mobilizáciu svojej brannej moci. V prípadne vojny sa prechodným hlavným mestom republiky mal stať Turčiansky Svätý Martin.

22.09.2008 11:19
Vojaci ČSR v pohraničí Foto:
Československí vojaci počas mobilizácie v roku 1938 v pohraničí.
debata

Od 15. septembra 1938 nacisti stupňovali svoje požiadavky voči Prahe a jej spojencom. Už im nestačilo odstúpenie pohraničných okresov s viac ako 50 percentami nemeckého obyvateľstva. Žiadali celé Sudety. V českých a slovenských mestách sa konali búrlivé demonštrácie. „Republiku si nedáme!“ hlásali transparenty. „Československo sa bude brániť,“ zaprisahal sa generál Jan Syrový, premiér úradníckej vlády.

Prezident Edvard Beneš vyhlásil mobilizáciu 23. septembra. Za päť mobilizačných dní nastúpilo do zbrane okolo 1 127 000 mužov. Početný stav československej armády tak dosiahol takmer 1 300 000 vojakov. Na porovnanie – Wehrmacht mal vtedy vyše jeden a pol milióna vycvičených mužov. A počítalo sa s tým, že jeho velenie je schopné v krátkom čase zmobilizovať ďalších vyše pol druha milióna.

V československej armáde však slúžili aj sudetskí a karpatskí Nemci, mnohí z nich sa prikláňali k tretej ríši. „V armáde bolo asi 315-tisíc vojakov nemeckej národnosti,“ spresňuje Miloslav Čaplovič, šéf Vojenského historického ústavu v Bratislave. Do bojových útvarov a betónových pevností na hraniciach s Nemeckom však nastupovali predovšetkým Česi a Slováci.

Po Prahe sa síce rozchýrilo, že Slováci nebudú chcieť rukovať, lebo ľudová strana je proti vojne s Nemeckom. Ale Karol Sidor, považovaný za nástupcu Andreja Hlinku, v rozhlasovom prejave jasne povedal: „Staňte sa poslušnými vykonávateľmi nariadení vrchnosti!“ Podľa Čaploviča stála v osudových dňoch na platforme Československa nielen slovenská verejnosť, ale i politická reprezentácia vrátane vedenia HSĽS.

"Priebeh všeobecnej mobilizácie jednoznačne demonštroval jej presvedčenie postaviť sa na ozbrojený odpor proti agresorovi,"dodáva historik. Požiadavka autonómie pre Slovensko vyznievala v tomto kontexte ako prostriedok na vnútorné posilnenie štátu a nie na jeho rozbitie.

„Nálada bola bojová, starší brat Viliam narukoval, ja som ešte nemal potrebný vek, ale udalosti som sledoval so zatajeným dychom,“ spomína Bratislavčan Ján Šimko, ktorý vtedy pracoval v Leviciach. O dva mesiace neskôr, po Viedenskej arbitráži, pripadlo aj toto juhoslovenské mesto Maďarsku. Arbitráž bola pokračovaním Mníchovskej dohody.

Mobilizácia trvala do 29. septembra. V ten deň prišla studená sprcha v podobe rozhodnutia štyroch mocností. Sudety pripadli Nemecku bez boja. Dodnes sa vedú medzi odborníkmi spory, ako dlho by československá armáda dokázala vzdorovať Hitlerovi. Predpokladalo sa, že iba dva týždne. V posledných rokoch sa však pod vplyvom najnovšieho historického výskumu objavujú aj iné názory.

„Značne dlhšie ako tri týždne,“ predpovedal dĺžku možného vojnového konfliktu náčelník generálneho štábu nemeckých pozemných síl Ludwig von Beck. A sám Hitler mu dal za pravdu, keď si už po Mníchove bol pozrieť zblízka pohraničné pevnosti. Podľa Čaploviča nie je vylúčené, že ak by vojna trvala šesť týždňov, aj niektorí spojenci Československa by prehodnotili svoj pôvodný postoj a prišli by mu na pomoc.

debata chyba