„A teraz zbrojme, zbrojme, zbrojme!“ zapísal si Joseph Goebbels do svojho denníka už 30. septembra 1938. „Lebo zatiaľ nie sme schopní uskutočniť náš hlavný plán – zmocniť sa celého Československa.“
Deň predtým sa v Mníchove zišli za rokovacím stolom Adolf Hitler, Benito Mussolini, Edouard Daladier a Neville Chamberlain. Československo na túto konferenciu ani nepozvali. Podľa dohody však mala Praha s odovzdávaním sporných území Nemecku začať už 1. októbra. Celé Sudety mali prejsť pod nemeckú správu do desiatich dní!
„Som naďalej a neotrasiteľne rozhodnutý zničiť Československo,“ vyhlásil Hitler hneď po podpísaní mníchovskej dohody v úzkom kruhu svojich najvernejších. A rovnako čerstvú britsko-nemeckú deklaráciu o vzájomnom neútočení nazval priamo „zdrapom papiera“.
„Ani Británia, ani Francúzsko už v tom čase nepochybovali o Hitlerovej vierolomnosti a nerobili si nijaké ilúzie o trvalosti dosiahnutého mieru,“ myslí si Miloslav Čaplovič z Vojenského historického ústavu v Bratislave. „Západné mocnosti však potrebovali získať čas, lebo si uvedomovali, že Nemecko a Taliansko dosiahlo vojenskú prevahu a zmobilizovali zbrojný priemysel.“
Čaplovič sa pritom opiera o štúdiu spravodajského oddelenia generálneho štábu československej armády z jesene 1938. Autori štúdie dospeli k záveru, že veľký vojnový konflikt medzi Nemeckom a Talianskom na jednej strane a ostatnými štátmi je nevyhnutný. A že západné veľmoci sa pripravujú na tento konflikt „v blízkej, im vyhovujúcej dobe“.
Cez nás neprejdú!
Československá verejnosť však o tejto tajnej analýze nevedela. Mníchov prijala ako zradu Spojencov a rozhodnutie prezidenta Edvarda Beneša plniť potupnú dohodu ako kapituláciu pred Hitlerom. „Zistili sme, že vo voľbe medzi zmenšením hraníc a smrťou národa, je našou povinnosťou zachrániť životy nášho ľudu,“ tvrdil v rozhlasovom prejave 30. septembra generál Jan Syrový, predseda úradníckej vlády. Zmobilizovaná armáda mu však neverila.
"Boli sme pripravení bojovať a brániť vlasť, preto rozkaz opustiť pohraničné pevnosti nám pripadal ako zlý sen, " spomína 96-ročný generál vo výslužbe Anton Petrák. V septembri 1938 bol poručíkom a velil rote protitankových kanónov v bratislavskej Petržalke. Od 25. septembra dopĺňal Petrák svoju rotu záložníkmi prevažne z Modry. V petržalských mamutích bunkroch – pevnostiach, ktoré boli iba nedávno dokončené, takže ešte celkom nevyschli – vyhlásili stav pohotovosti.
„Steny týchto pevností boli hrubé meter a skveli sa na nich nápisy Nami neprejdú, nikoho sa nebojíme!“ približuje Petrák. Beneš vtedy uviedol armádu do vojnového stavu a niekoľko dní nedbal na Hitlerovo ultimátum. Ten žiadal odovzdať české pohraničie do 29. septembra, v opačnom prípade Nemecko zaútočí. Krátko pred vypršaním ultimáta však britský a francúzsky veľvyslanec predložili Hitlerovi nové návrhy a išlo sa na oklieštenie Československa „mierovou cestou“.
Hitler dozbrojil a vyrazil
Petrák sa s tým nikdy nezmieril a po rozpade prvej Československej republiky emigroval na Západ. Neskôr pripravoval v Británii parašutistov na boj v tyle nepriateľa a ako veliteľ roty bojoval vo Francúzsku po vylodení v Normandii. Rote velil aj v bitke o prístav Dunkerque, kde sa Nemci vzdali po tuhých bojoch až 9. mája 1945. „Až v Británii som zistil, že zďaleka nie všetci tamojší politici súhlasili v období Mníchova s Chamberlainom,“ dodáva starý generál.
Proti bol najmä vtedajší vodca opozície vo vládnej strane Winston Churchill. „Československo je malá krajina, ale obýva ju mužný ľud, má plnoprávne zmluvy, pevnostné línie a prejavila pevnú vôľu žiť slobodne,“ pripomínal Churchill v britskom parlamente začiatkom jesene 1938.
Podľa Čaploviča je otázne, čo by bolo, keby sa Spojenci Československa zachovali v kríze ináč. „Je však zrejmé, že Hitler si mohol trúfnuť vtrhnúť do Poľska až potom, keď sa zmocnil celého Československa, najmä jeho vojnového priemyslu, čím získal výzbroj a výstroj pre viac ako 40 divízií,“ dodáva historik. To sa stalo o necelý rok.