Čomu vďačil za to, že mu osud nadelil takmer dvojnásobne vyšší vek, ako sa muži v Rusku priemerne dožívajú? „Čert ho vie,“ povedal predvlani pre Pravdu. „Okrem chuti do života nijakým tajným receptom neposlúžim, ale ani škodlivých návykov som veľa nemal,“ tvrdil.
Ešte donedávna kreslil, písal pamäti, rád sa zúčastňoval na spoločenských podujatiach.
V nebezpečných časoch, keď tvoril karikatúry na osobnú objednávku Stalina, mu pomáhala prežiť jeho prispôsobivosť. „Smrť bola vecou jeho rozmaru. A rozmar rozhodoval aj o tom, kto prežije. Ja som mal šťastie, že Stalinovi sa moje karikatúry páčili. Mal pocit, že som preňho užitočný,“ spomínal. Diktátorovi, ktorý poslal na smrť popri miliónoch iných ľudí aj jeho brata, legendárneho šéfredaktora moskovskej Pravdy Michaila Koľcova, sa naučil vychádzať v ústrety. "Bol to zloduch. Keby som však nekreslil tak, ako bolo treba, už dávno by ma nebolo. Bál som sa o ženu a malého syna,“ priznal bez hanby.
Väčšinu z tých stoosem rokov, ktoré prežil, bol ochotný si zopakovať. "Najradšej asi roky perestrojky, keď nás Gorbačov zbavil hrozby jadrovej vojny. S vlastnou smrteľnosťou som vyrovnaný, ale predstava záhuby ľudstva, keď po vás nezostane nijaká stopa, ani spomienka blízkych, tá ma trápila,“ vyznával sa.
S pocitom dobre vykonanej práce si spomínal najmä na časy, keď ceruzkou bojoval proti Hitlerovi. Ruskí frontoví vojaci sa na jeho kresbách dobre zabávali. "Keď sa Nemci blížili k Moskve, moje meno malo gestapo na zozname pod príkazom: Chytiť a obesiť,“ hrdo spomínal.