„Išli sme so škôlkou na výlet do vinohradov. Boli tam samé hlboké jamy. Do jednej z nich spadla moja kamarátka Karolína. Začali sme volať o pomoc, ale nikto nás nepočul. Zaostali sme totiž za ostatnými spolužiakmi. Odrazu sa jama začala zasypávať. Nemohla som utekať po pomoc, musela som jej pomôcť sama,“ naveľa-naveľa začína rozprávať tiché hnedooké dievča.
Najskôr sa Karolínu pokúšala vytiahnuť za ruku, ale márne. Rozhliadla sa teda po okolí, čím by si pomohla. Obďaleč uvidela ležať dlhý konár… „Jeden koniec som jej podala a za druhý som sa ju snažila vytiahnuť. Šlo to strašne ťažko, som rada, že sa mi to nakoniec podarilo. Keď som ju vytiahla, veľmi ju bolela noha, vôbec s ňou nemohla hýbať,“ pokračuje Martina.
Až potom sa rozbehla po ostatných, aby učiteľky zniesli zranenú Karolínu do nemocnice. Dievčence sa aj vďaka spoločne prežitému hororu kamarátia dodnes. Hoci jedna je z Pezinka a druhá z Bratislavy.
Ani ďalší Bratislavčan – ôsmak Michal Šmotlák – nepovažuje svoj čin za obdivuhodný. Pritom takisto prispel k záchrane života. Kým on ratoval cudzie dievča, šofér auta, ktorý ho zrazil, sa vyparil. „Je to iba taká obyčajná vec. Išiel som domov zo školy. Keď som prišiel na križovatku, na semafore svietila chodcom červená. Tak som sa hral na mobile hru. Viem, že sa to nemá, keď ideme cez cestu. Ale to, že som mal mobil v ruke, bolo nakoniec šťastie,“ hovorí.
Ako čakal na zelenú s pohľadom upretým do mobilu, začul silný náraz. Na ceste nahybne ležalo krvácajúce dievča. „Bolo čudne pokrútené, z nosa, uší a úst mu tiekla krv. Zavolal som rýchlo záchranku. Neverili mi najskôr, musel som ich presviedčať, že si nevymýšľam, že nech rýchlo prídu, lebo neviem, čo mám robiť. Oni niekedy deťom neveria, lebo majú skúsenosť, že deti volajú záchranku zo srandy,“ dodáva Michal.
Počkal ešte, kým prišla po dievčinu záchranka a potom odišiel. Kto bolo to dievča, nevie. Nikdy sa s ním nestretol. Vie však, že prežilo. Aj vďaka nemu. „Mama pracuje na poliklinike, tak sa bola opýtať, čo je s tou dievčinou. Povedali jej, že to prežila, ale že bola poriadne doudieraná, zrejme mala aj nejaké stavce zlomené,“ uzatvára.
Svojím skutkom sa veľmi nechválil, aby sa prihlásil do súťaže Detský čin roka, ho prehovorila učiteľka. Vychádzala mu totiž zo slovenčiny zlá známka a napísaním svojho príbehu si ju mohol opraviť. Vďaka tomu, že pomohol zachrániť život, stúpol aj v očiach svojich spolužiakov. „Ale je to taká obyčajná vec,“ zopakuje…
Viac na druhých ako na seba myslel aj Erik Kiss z Trebišova, keď sa vzdal víťazstva v bežeckých pretekoch, aby zachránil život svojmu súperovi. Na trojkilometrovej trati vlaňajšieho cezpoľného behu sa vtedajší ôsmak prebojoval na tretiu pozíciu, keď zbadal chlapca, ktorému sa podlomili nohy a bezmocne padol na zem.
Kým ostatní súťažiaci bežali ďalej, on sa namiesto po medailu do cieľa rozbehol k bezvládnemu chlapcovi. Vytiahol mu zapadnutý jazyk a uložil do stabilizovanej polohy. Ako pretekár nemal pri sebe mobil, ktorým by zavolal záchranku, iba dúfal, že si ich niekto všimne. Napokon lekárov zavolala okoloidúca pani. "V cieli sa tešil aj zo svojho 15. miesta,“ napísala o Erikovi jeho spolužiačka Martina Danišková.
Vďaka nej sa Erikov príbeh dostal do súťaže Detský čin roka. Spolu s ním aj ďalšie jedinečné skutky, ktoré majú „na svedomí“ deti. Dokázali napríklad zavolať na zlodejov políciu, vrátiť nájdený mobil a odmietnuť finančnú odmenu, či nahradiť rodinu chlapcovi z detského domova. Víťazi budú známi v decembri tohto roka.
