Z trojice vynálezcov jedinečných nápojov žije už len tvorca „kábeešky“ Štefan Mikláš. Modran Ján Havran, ktorý geniálne namiešal z Alžírska dovážané červené víno Oran so slovenskými vínami, je už po smrti, práve tak ako tvorca nápoja Vinea Ján Farkaš.
Štefan Mikláš naposledy ochutnal svoje skvelé brandy vlani v septembri, keď vo veľkom štýle so stovkou hostí oslavoval osemdesiatku. Pre starého mládenca bolo šesť fliaš Karpatského brandy špeciál, ktoré dostal od jedného zo spolumajiteľov Vitisu, asi posledným a najväčším odškodnením za životný objav.
Keby nebol Mikláš vypálil brandy pre pezinské vinárske závody, možno naň príde ako súkromný podnikateľ. Po roku 1948 sa však všetko zvrtlo a mladý liehovarník namiesto plánovanej tovarišskej cesty do francúzskeho Armagnacu skončil ako nespoľahlivý živel medzi pétepákmi – vojakmi nasadenými na ťažké práce.
Liehovarnícka kariéra ho však neminula a osud mu vcelku žičil. V druhej polovici šesťdesiatych rokov, keď sa vinárske závody topili vo víne, vyslali Štefana Mikláša do Tbilisi, aby sa naučil vyrábať „poriadny koňak“. „Bola to dobrá cesta. Gruzínci nás riadne počastovali, aj nám kadečo ukázali,“ spomína Mikláš.
A potom veci nabrali rýchly spád. V roku 1967 sa vyrobilo v Pezinku prvé brandy – dostalo názov Karpatské. Od slávnej kábeešky však bolo ešte na hony vzdialené. Ako však spomína ďalší pamätník, vtedajší riaditeľ fabriky Vincent Zimka, podmienky na výrobu brandy už mali. „V Banskej Štiavnici sme nakúpili tisíc tristolitrových dubových sudov, v ktorých sme nechali päť rokov ležať destilát z mladého nesíreného vína. V roku 1973 sme nafľašovali predchodcu kábeešky Novum brandy, ale na trhu sa nestretlo s takmer nijakým ohlasom,“ vracia sa do minulosti Zimka.
O pár rokov neskôr sedel Zimka v spoločnosti ministra poľnohospodárstva Jána Janovica v pražskom hoteli Park. Minister ukázal na vitrínu s francúzskymi koňakmi Henessy a vraví Zimkovi: „Robte ušľachtilý koňak a nie obyčajné brandy.“
Mikláš sa medzitým kadečo naučil. Zistil, že najlepšie na brandy sú druhý a tretí raz použité dubové sudy. Zimka zasa nechal vyrobiť v Španielsku špeciálne korkové zátky a cínovo-olovenú záklopku na fľašu, v bývalej NDR sa vytlačili kartóny, ktoré pre fľašu navrhla pražská výtvarníčka Sklářová.
Takto sa rodila kábeeška, ktorá sa vraj mala volať aj „peziňák“. Jeden z mýtov, ktorý pripomína technologička vinárskych závodov Gabriela Vojteková, hovorí, že kábeeške pomohol do sveta Gorbačovov suchý zákon. Na Slovensku sa minuli gruzínske koňaky a vtedy prišiel hviezdny čas Karpatského brandy špeciál. „Kábeešku nájdete dnes v každom bare, je to značka najmenej taká známa ako Hubert de Luxe, veľmi sme po nej túžili,“ neskrýva nadšenie z cennej trofeje výrobný riaditeľ seredského Hubertu Štefan Ailer.
Za Vineu dostali majitelia Vitisu zhruba 300 miliónov korún. Aká bola cena Karpatského brandy špeciál, neprezradili ani predávajúci, ani kupujúci. Štefan Mikláš, ktorý za vývojom brandy stál, je s osudom vyrovnaný: „Za komunistov som bol rád, že ma nezavreli, za kapitalistov som dostal šesť fľašiek. A to som nechal pri odchode do dôchodku v zásobách brandy za niekoľko miliónov korún. Čo už, do hrobu si milióny aj tak nikto neodnesie.“