S odôvodnením, že pri takto odložených deťoch je narušené ich právo na vlastnú identitu.
Len pred pár dňami vykopali v Martine telo novorodenca. Ešte v septembri minulého roka ho porodila 38-ročná Martina z okresu Turčianske Teplice. Smutný prípad môže byť ďalším argumentom zástancov hniezd záchrany na Slovensku. Ich osud začal byť neistý, práve po rozhodnutí Výboru OSN v prípade Česka.
Anna Ghannamová, prezidentka a autorka projektov Hniezdo záchrany a Náruč záchrany, pripomína, že hniezda záchrany pomohli od svojho vzniku, teda od roku 2005, zachrániť 35 detí, a preto niet o čom diskutovať. Spolu so vznikom hniezd poklesol aj počet zavraždených novorodencov z desať na dvoch ročne. Väčšina zachránených detí bola zakrátko úspešne adoptovaná, k piatim deťom sa vrátili matky. Centrum sociálnych služieb Náruč záchrany s mnohými budúcimi matkami komunikuje už pred pôrodom a niektoré ženy porodili doma s telefonickou pomocou odborných asistentiek. Podľa Ghannamovej sa usilujú ženy najprv presvedčiť na utajený pôrod a vedia ho aj zabezpečiť, sú však ženy, ktoré sa po zmienke o nemocnici zľaknú a odmietajú komunikovať.
Právo na život má prednosť pred právom na identitu aj podľa psychologičky Jaroslavy Martinkovej. „Radšej by sme mali deti nachádzať v kontajneroch? Podľa mňa je vždy lepšie dať šancu zúfalej matke, ktorá nevie, čo má robiť. Nikto z nás nevie posúdiť, čo sa s tou ženou môže diať v tej chvíli,“ vraví psychologička. Hniezdo záchrany dáva podľa nej možnosť, aby matka situáciu vyriešila spôsobom, ktorý je akceptovateľný. Nepopiera, že je dôležité, aby sa dieťa časom dozvedelo, ako to s ním bolo. Psychologička nemá dobré skúsenosti s tým, keď sa pred dieťaťom tají, že jeho rodičia nie sú biologickými rodičmi. Najhoršie je, keď sa dieťa o svojom pôvode dozvie z iného zdroja.
Slovenský zástupca vo výbore OSN sociológ Peter Guráň si myslí, že na Slovensku rušenie hniezd záchrany nehrozí. Aj v prípade Česka, kde je fungovanie baby boxov zabezpečené oveľa horšie ako u nás, dal podľa neho výbor len odporučenie.
Zástancovia a odporcovia schránok záchrany sa zhodujú v tom, že nechcené deti treba zachraňovať, rozchádzajú sa však v spôsobe, ako to robiť. Podľa Guráňa, ktorý je jednoznačne za utajený pôrod, to má byť tak, „že matka bude pri pôrode chránená, nebude rodiť pod kríkom, čím ohrozuje seba aj dieťa. Že dieťa bude mať lekárske záznamy o zdravotnom stave a rizikách matky“.
Utajené pôrody sa podľa Guráňa u nás bežne vykonávajú. Zákon umožňuje, aby tehotná žena už od šiesteho mesiaca tehotenstva odišla do niektorého zo zariadení a porodila mimo svojho bydliska. Aj podľa Ghannamovej u nás utajené pôrody fungujú, od existencie hniezd záchrany, ale pýta sa, prečo v nich potom stále končí toľko detí. Ženám, ktoré nemajú peniaze, nechal ich muž alebo nemajú strechu nad hlavou, vedia poskytnúť na tri roky aj s dieťaťom azyl v centre Náruč záchrany alebo ich odporučia na iný azylový dom. Sú však ženy, ktoré majú iný problém. „Napríklad žena má dieťa s iným ako so svojím manželom a tehotenstvo tají aj pred ním. Tú nepresvedčíme, nevzdá sa svojich detí, manželstva, postavenia, ona sa vzdá toho jedného dieťaťa s milencom. Takáto žena nikdy nepôjde na utajený pôrod, lebo sa bojí, že sa to v nemocnici prezradí,“ tvrdí Ghannamová.