Aj afganská vojna je svinstvo, ale dobojovať ju treba

Prečo fotíte vojnu v Afganistane? Ste za jej zastavenie alebo dovedenie do víťazného konca?
Nie som veľký fanúšik vojny, ale niekedy bojovať treba. Zvyknem k tomu hovoriť príbeh, ktorý sa stal môjmu bratovi v Londýne. Raz večer vyšiel z baru a tam päť chlapíkov mlátilo šiesteho, ktorý ležal na zemi. Môj brat tam nabehol a tiež mu nakopali zadok. Ale polícia neskôr povedala, že pravdepodobne tomu bitému zachránil život. Niekedy bojovať treba. To je realita. Vojna je svinstvo. Ale ak ju už idete robiť, urobte ju rýchlo a poriadne.

Rýchlo a poriadne? Myslíte si, že po ôsmich rokoch to zrazu pôjde?
Bude to ťažšie. Keď sa to neurobilo poriadne na prvý raz, každý ďalší pokus už bude ťažší. Tak ako je to so všetkým v živote. Rýchlo, poriadne a práve teraz je preto tým najlepším riešením. Ale nedá sa to urobiť, pretože v Afganistane nie je dostatok vojakov, nie je dosť čižiem na zemi. Jeden americký veliteľ mi pred pár rokmi povedal: Mali by sme míňať omnoho menej peňazí na inteligentné bomby a omnoho viac peňazí na inteligentných ľudí. To je odpoveď. Prísť tam a vybombardovať všetko z helikoptér – tak to nefunguje. Nedostanete tých, ktorých chcete, ak aj áno, pozabíjate pri tom príliš veľa civilistov, zničíte množstvo majetku, ale najmä svoju dobrú povesť. Treba tam poslať viac ľudí.

Prečo sa Talibanu stále darí?
Bojovať s Talibanom je ako chytať niečo mäkké a klzké. Chytáte to tu, prekĺzne to niekde inde, sústredíte všetky zdroje do Helmandu, podarí sa vám situáciu stabilizovať, lenže oni sú už v Kandaháre, v Zábule, v Oruzgáne a budú bojovať tam. Budete ich chytať tam, pôjdu inam. Sústrediť sa na malé územia – to nezaberá. To miesto treba zaplaviť. Je to súboj Dávida s Goliášom. Malý chlapík zabíja nepriateľa na bojisku, no v skutočnosti bojuje u súpera doma. Jeho cieľom je zničiť vôľu verejnosti vojnu podporovať, tak ako to bolo aj vo Vietname. Robí ju príliš drahou, finančne, politicky, morálne. Napríklad sedem Britov zomrelo počas siedmich dní, vypukla úplná panika. Taliban je vo vedení tohto typu vojny veľmi úspešný. Všetko, čo im stačí, je zabiť vojaka tu a vojaka tam, sedem Britov počas siedmich dní, zásah. To je to, o čo im ide.

Vojna je o dvoch veciach, buď čakáte, alebo bežíte. Čo z toho je pre vás ako vojnového reportéra zložitejšie?
Byť reportérom vo vojne je ako byť vojakom. Deväťdesiatpäť percent času sa nudíte a želáte si, aby sa niečo stalo. Päť percent času púšťate od strachu do nohavíc a želáte si, aby sa nič nedialo. Nemám rád, keď na mňa strieľajú. Raz ma postrelili, niekoľkokrát ma takmer trafili. Nie je to zábava. Nerobím to pre vzrušenie. Chodím tam, pretože robím svoju prácu. Ale počas tých piatich percent, keď sa bojíte, získate najlepšie fotky, najlepšie videá, najlepšie zábery.

Aké by malo byť posolstvo vojnových reportérov z Afganistanu?
Ľuďom by sa malo stále a stále opakovať to isté, až kým to nepochopia. Je to vojna. Potrvá dlho. Len tak nezmizne. Bude to horšie. Plač nepomôže. Ľudia by si mali uvedomiť, čo sa deje a mali by sa k tomu postaviť ako dospelí. Je to vojna, je hnusná a detinské reakcie nepomôžu. Ja verím, že aspoň pár ľudí si to aj vďaka mne uvedomí a hádam to budú dôležití ľudia, ktorí s tým budú môcť niečo spraviť.