Aj lož vie politik naservírovať 'vznešene'

Rozumnejšie je predsa rozprávať o „ozdravovaní verejných financií“ ako o zdražovaní, zvyšovaní daní či znižovaní dôchodkov. Voličovi znie určite lepšie, keď minister pripravuje „optimalizáciu zdravotnej siete“, akoby mal počúvať, že ak ochorie, bude musieť za lekárom cestovať o desiatky kilometrov ďalej ako doteraz. Keď mu navyše „zoptimalizujú“ aj vlakové či autobusové spoje…

Pod ťažko preložiteľný český výraz „politická květomluva“ by sa dal zahrnúť celý rad perál ducha, ktorými sa naši volení zástupcovia verejne prezentujú. Plynutím času už tak zľudoveli, že verejnosť nechápe ich skutočný zmysel – zahmlievanie pravdy, vyhýbanie sa nepríjemným témam, zamlčovanie faktov, filtrovanie informácií.

„Politikmi tak často využívané a zneužívané eufemizmy nie sú iba zjemnením, tým menej spresnením ich slov a vyjadrení, ale práve naopak. Zastierajú pravdu, slúžia ako zaklínadlá, mantry, pomocou ktorých sa možno vydávať za novátora, znalca jediných správnych riešení, bezkonfliktných a vždy v prospech občana,“ myslí si politológ Michal Horský.

Po príklady netreba ísť ďaleko. Každá z doterajších vládnych garnitúr napríklad sľubovala „zoštíhliť štátny aparát“. No ten po jej odchode zväčša zostal ešte bujnejší. Pri využití sofistikovanejšej verzie možno dokonca kopec nižších štátnych úradníkov aj naozaj prepustiť – a nahradiť ich omnoho štedrejšie odmeňovanými „externými poradcami“.

Privatizáciu štátneho majetku zase najmä pravica ospravedlňuje floskulou, že „štát je zlý vlastník“. Zabúda však, že ako nositeľka výkonnej moci je tým štátom práve ona a v orgánoch štátnych spoločností má preto politicky dosadených svojich ľudí – čiže sa de facto sama usvedčuje zo zlodejčiny. Ľavica je síce v tomto (S)mere ticho, tiež však nie svätá. Roky sa hovorí aj o „transparentnosti verejných súťaží“, napriek tomu je miera korupcie na Slovensku stále jedna z najvyšších spomedzi členov Európskej únie.

Obľúbené slovo „reforma“ politik najčastejšie vytiahne vtedy, ak dáva občanovi nereálny prísľub bezbolestného zlepšovania hospodárskeho a sociálneho života v krajine. Deštrukciu osvedčeného možno vhodne zakryť príjemnými pojmami „modernizácia“ či „racionalizácia“. „Vytvárať vhodné podnikateľské prostredie“ značí núkať zahraničným investorom daňové prázdniny a iné benefity, aby tu po uplynutí doby ich platnosti zanechali prázdne výrobné haly a odtiahli do ešte lacnejších krajín.

Keď ministri v rámci „reformných krokov“ povymýšľajú hlúposti, ktoré sa vôbec nepozdávajú nielen širokej verejnosti či politickej opozícii, ale ani koaličným partnerom, najčastejšie sa bránia tým, že problém len „zle odkomunikovali“. Ak sa v praxi ukáže, že už prijatý zákon je taký nekvalitný, že ho treba nevyhnutne opraviť, vina za to sa najčastejšie váľa na „politických predchodcov“, ktorí ju spáchali. Alibi s detinským podtónom „ja nič – ja muzikant“ sa však hojne využíva aj vtedy, ak štafetu politického nástupníctva opätovne prevzal rovnaký okruh osôb reprezentujúcich rovnaké politické strany, aké majú spotvorený zákon na svedomí.

Premiérka Iveta Radičová sa nedávno znovu chopila osvedčeného „tento rok sa skončí uťahovanie opaskov“. Nič nové pod slnkom, veď hoci by aj taký plán nevyšiel (a koľkokrát sa už tak stalo!), lebo sa napríklad uvažovalo o rýchlejšom raste domáceho HDP či zamestnanosti, stačí vyhovoriť sa na „malú, príliš otvorenú a proexportne zameranú slovenskú ekonomiku, závislú od kondície veľkých hráčov na turbulentnom európskom trhu“.

„Veľmi dobrá otázka!“ je časté zvolanie politika, ktoré môže novinárovi urobiť radosť, že sa mu podarilo udrieť klinec po hlavičke. No adresátovi zároveň poslúži k zisku aspoň niekoľkých sekúnd, aby počas nich dokázal vymyslieť prijateľne vyhýbavú odpoveď. Ak však vytuší, že takú už absolútne nevymyslí, tak radšej pýtajúceho sa elegantne znemožní vetou: „Toto nie je správne položená otázka!“ Ak je otázka politikovi nepríjemná, zväčša je „vytrhnutá z kontextu“. Odpovedať stručným „Nekomentujem“ pri narážke na jeho vlastné hriechy nie je veľmi múdre, obvykle to zaváňa priznaním.

Na dôchodok si treba odmlada „sporiť v druhom pilieri“. Ďalšie klamstvo, ktoré často počuť z úst vládnych politikov. Základným znakom sporenia predsa je, že čím dlhšie vložené peniaze zotrvajú na bankovom účte, tým väčšia suma, aspoň čo do nominálnej hodnoty, na ňom bude po rokoch. Princíp druhého piliera je však odlišný. Spočíva v tom, že súkromné dôchodkové spoločnosti v role krupierov pravidelne zhŕňajú peniaze od občanov. A tí z nich, podobne ako v kasíne, naozaj môžu získať vysoký, ale aj malý či dokonca žiadny výnos. Na investovanie sa totiž vzťahujú celkom iné pravidlá ako na sporenie.

„Nečestnosť a lži podávané zaobalene a vznešene patria dnes k samozrejmostiam politickej scény,“ súhlasí aj sociologička Zuzana Kusá. Na verbálne tančeky politikov si však už občania podľa nej natoľko zvykli, že obsah oných „politických posolstiev“ prestávajú vnímať. Dôsledkom je potom často ich rezignácia, strata záujmu o veci verejné a presvedčenie, že politika je vskutku iba „panské huncútstvo“.