Obmedzíme prisťahovalectvo z krajín mimo západu o 50 percent v najbližších štyroch rokoch. Kriminálnikov, ktorí majú dvojaké občianstvo a opakovane páchajú zločiny, zbavíme holandskej štátnej príslušnosti. Tieto vety patria holandskému politikovi Geertovi Wildersovi, ktorý vedie Stranu za slobodu.
Najnovšie sa zviditeľnil tento mesiac, keď založil webovú stránku, ktorá vyzýva Holanďanov, aby upozorňovali na prehrešky prisťahovalcov z východnej Európy. Nové členské štáty EÚ vrátane Slovenska reagovali pobúrene.
Wildersov tábor má 24 kresiel v 150-člennom parlamente. Dokonca raz vyhlásil, že si trúfa získať toľko percent vo voľbách, aby ho voliči vyniesli do kresla premiéra. Zatiaľ sa musí uspokojiť s tým, že vláda je jeho rukojemníkom – keďže je menšinová, opiera sa v parlamente pri presadzovaní návrhov zákonov o takzvanú tichú podporu Strany za slobodu.
Strach z islamu
Ako sa mohla zrodiť výrazná obľúbenosť Wildersa? Veď Holandsko má stáročia dlhú tradíciu tolerancie k rôznym náboženstvám, moderne sa správa k právam homosexuálov, neviazaná predstava o liberalizme súhlasila s prostitúciou a fajčením marihuany. Zjednodušene povedané, rob si, čo chceš, ži a nechaj žiť. „Hlavné dôvody podpory Strany za slobodu spočívajú v strachu z islamu a z nálad proti establišmentu,“ nazdáva sa holandský politológ Cas Mudde, ktorý sa zaoberá krajnou politickou pravicou.
Wildersova strana funguje sedem rokov. Na scénu neprišiel ako nováčik – v roku 1998 ho zvolili za poslanca za ľudovcov, neskôr sa s nimi názorovo rozišiel. „Holanďania sa tradične odkláňajú od radikálnych pravičiarov, lenže Wilders mal výhodu v tom, že pochádzal zo zakotvenej konzervatívnej strany, pričom začal skôr ako viac konzervatívny, než ako krajne pravicový,“ poznamenal pre Pravdu Mudde, ktorý teraz prednáša v USA.
Sociológ Dick Houtman si myslí, že šanca Wildersovho úspechu sa zrodila dávnejšie v minulosti. Pripomenul, že holandská spoločnosť žila podľa príslušnosti k určitej náboženskej alebo ideologickej vrstve. Či to boli protestanti, katolíci, alebo socialisti, mali svoje školy, noviny, odbory, športové kluby.
Bol to takzvaný systém pilierov. „Začal upadať od konca sedemdesiatych rokov minulého storočia. Dovtedy obyvatelia nemali problém s identitou – vedeli, kto sú a poznali svojich ľudí. Presadzovanie svetského vplyvu, individualizmus a globalizácia viedli k strate identity. Holanďania začali pátrať: Kto sme ako noví ľudia? Prinieslo to novonacionalistické a populistické debaty ako v Strane za slobodu – protiimigračné, zvlášť proti moslimom, proti EÚ, proti elitám,“ uviedol pre Pravdu profesor Houtman z Erasmovej univerzity v Rotterdame.
Slová Pima Fortuyna
Zostali Holanďania v novej klíme verní svojej známej tolerancii? „Áno platí o pohľade na rovnosť pohlaví, práva gejov a lesbičiek, židov, černochov. Inak to vyzerá s islamom a s moslimami,“ reagoval Mudde.
Sociológovi Houtmanovi prekáža, že význam slova tolerancia sa začal politicky zneužívať. Datuje sa to od radikála Pima Fortuyna, ktorý si v roku 2002 založil stranu a volebnú kampaň postavil na odsudzovaní moslimov v mene zachovania slobôd. (V máji 2002 ho zavraždil Holanďan Volkert van der Graaf; na súde povedal, že nechcel, aby Fortuyn používal v politike moslimov ako obetných baránkov.)
Houtman pripomenul výrok zabitého politika, ktorý považuje za najokatejší príklad holandského populizmu (pričom Wilders si ho osvojil): „Tí moslimovia, ktorí nechcú byť tolerantní a pokrokoví ako my v zmysle práv žien, gejov, slobody prejavu a podobne, urobia lepšie, keď odídu z našej krajiny,“ poukázal sociológ na Fortuynov citát. „Liberálne hodnoty zrazu začali slúžiť na vypudenie prisťahovalcov,“ upozornil Houtman.
Popularita Wildersa je rôznorodá v jednotlivých zložkách spoločnosti, tvrdí sociológ a dodáva: „Podporujú ho najmä ľudia s nízkym vzdelaním. Naopak, osoby s vyšším vzdelaním ho dôrazne odmietajú.“
V súvislosti s existenciou odlišných kultúr je vidieť v Holandsku nepríjemný jav, nazdáva sa Houtman. „Na jednej strane sa stáva viditeľnejšou islamská identita, ako sú napríklad mladé moslimky zahalené na verejných miestach a odcudzujúce sa sekularizovanej spoločnosti. Na opačnej strane zjavne klesá súhlas rodených Holanďanov s prejavmi islamskej totožnosti. Vzájomné napätie za zvýšilo počas posledných 10 rokov.“
Problémy s Maročanmi
Téma sa nedá zúžiť iba na moslimov. Prehreškom cudzincov sa venuje hlavne pravicový denník De Telegraaf, pripomína Mudde. „Hoci Wildersova strana z toho vytĺka politický kapitál, nie sú to ňou vymyslené príbehy. Ide najmä o prípady súvisiace s alkoholom, ako sú hlučné večierky predovšetkým poľských imigrantov, opití šoféri atď. Pozornosť sa venuje aj zločineckým skupinám z Bulharska a Rumunska,“ uviedol Mudde.
Osobitú kategóriu tvoria mladí s marockými koreňmi. Hoci sa nedá hovoriť o kolektívnej zodpovednosti, Mudde priznáva, že sú s nimi objektívne problémy, čo môže byť ďalšia voda na Wildersov mlyn: „Mládež tureckého pôvodu, podobne ako marocká, chodí menej do škôl a je viac bez práce v porovnaní s rodenými Holanďanmi, ale jej podiel na kriminalite je nepomerný.“
Za pravdu mu dáva štatistika ministerstva vnútra z jesene 2011: „Štyridsať percent marockých prisťahovalcov vo veku 12 – 14 rokov bolo v uplyných piatich rokoch zatknutých, pokutovaných alebo obvinených z nejakého zločinu,“ píše sa v správe.
Novinárka Fleur Jurgensová v knihe s názvom Marocká dráma upozornila na znepokojujúce údaje: „Viac ako 60 percent marockej mládeže vo veku 17 – 23 rokov odchádza zo škôl bez základných schopností; približne dve tretiny z nich sú bez práce a viac ako 60 percent marockých mužov vo veku 40 – 64 rokov žije zo sociálnej podpory od štátu.“ Podľa odhadov žije v Holandsku 350-tisíc osôb pochádzajúcich z Maroka, respektíve narodených týmto imigrantom.