Podľa ich smerníc bolo treba postupovať ústavne, pokojne a kultúrne. „Nebolo to také jednoduché, armáda totiž mala zo všetkých inštitúcií najsilnejšie federalistické vedomie,“ upozorňuje český bezpečnostný expert Antonín Rašek.
Nikde sa však neobjavili ani len náznaky toho, že by ozbrojené sily zanikajúceho štátu chcel niekto zneužiť. „Nepochybujem, že veliteľský zbor si uvedomuje, čo by to znamenalo a on tomu zabráni,“ vyhlásil vtedy Slovák Imrich Andrejčák, minister obrany v poslednej federálnej vláde.
Za najcitlivejšie sa od samého začiatku považovalo personálne delenie. „Rez prechádzal po živom tkanive, mnohé manželstvá vojakov z povolania boli národnostne zmiešané, veľa Slovákov slúžilo v Čechách a naopak,“ pripomína Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu v Bratislave.
Podľa údajov k 1. septembru 1992 slúžilo v Českej republike 8 685 vojakov z povolania slovenskej národnosti. Na Slovensku v tom istom čase slúžilo 2 580 Čechov. Viac ako tretina z nich žila tu i tam v zmiešanom manželstve, ďalšie dve tretiny dochádzali za rodinami buď do Čiech, alebo na Slovensko.
Predpokladalo sa, že väčšina z týchto dôstojníkov, poddôstojníkov a práporčíkov zostane slúžiť aj naďalej tam, kde ich delenie zastihlo, čo sa aj potvrdilo. Ako nereálna sa však ukázala pôvodná predstava, že nebudú musieť požiadať o štátnu príslušnosť.
Niet brata, keď ide o majetok
Rozdeleniu armádneho majetku predchádzali diskusie a spory. Z českej strany sa objavovali návrhy delenia v pomere 2,5 až 3:1. „Slovenská strana zase vzniesla nároky na finančné kompenzácie za výraznejšie obranné investície na českom západnom území,“ dodáva ekonóm Pavol Gavlas, ktorý sa dlhodobo zaoberá touto problematikou. Nakoniec sa delilo podľa kľúča 2:1, ktorý vyjadroval najmä pomer českého a slovenského obyvateľstva v spoločnom štáte.
Ak sa nedarilo rozdeliť nejaký hnuteľný majetok podľa dohodnutého kľúča, mal sa deliť v pomere 1:1 s tým, že rozdiel sa mal kompenzovať. Napríklad bývalá armáda mala dve lietadla Tu-154, jedno Tu-134 a jedno Jak-10. Slovenskej strane pripadlo teda jedno „tučko“ 154 a menší „jak“.
Rovnakým dielom si dva nástupnícke štáty rozdelili aj 20 lietadiel MiG-29, od slovenskej strany sa však za 10 stíhačiek očakávali určité kompenzácie.
Väčšina nehnuteľného majetku ostávala na území Českej republiky, čo vyplývalo z toho, že viac ako dve tretiny – presne 72,1 percenta – jednotiek bývalej armády bolo dislokovaných na západe spoločného štátu v takzvaných bojových útvaroch. Až od 1. októbra 1992 sa začalo dopĺňanie vojakov základnej služby uskutočňovať podľa republikového princípu.
O časovej náročnosti delenia armády svedčí aj tento fakt: až v polovici októbra 1992 prijala federálna vláda uznesenie o vypracovaní harmonogramu presunu techniky a materiálu medzi Českou republikou a Slovenskou republikou. S jeho realizáciou sa však malo začať už 1. novembra 1992.
V jednotlivých prípadoch sa presuny mali uskutočniť okamžite. „Rozdelenie hlavných druhov materiálu medzi oboma republikami skončiť do 21.12.1992,“ uvádzalo sa vo vládnom uznesení.
V tejto rýchlosti sa na všeličo zabudlo. Podľa Štefanského napríklad na rozdelenie vojenských archívov, ktoré vlastne nie sú dodelené podnes.
Nebolo sa o čo oprieť
Tí, čo pred 15 rokmi uskutočnili rozdelenie armády, sa nemali veľmi o čo oprieť. Podľa zistení Rašeka využili niektoré skúsenosti z delenia rakúsko-uhorskej armády v roku 1918 a z delenia Československej armády v marci 1939. To sa však dialo v celkom iných historických podmienkach.
Slovenska strana bola v určitej nevýhode, lebo pri osamostatňovaní jej chýbali viaceré riadiace systémy. Kým v Českej republike sa federálne ministerstvo obrany a generálny štáb federálnej armády rýchlo prebudovali na národné inštitúcie, na Slovensku bolo treba začínať takmer od nuly.
Veliteľstvo Východ a veliteľstvo 1. divízie protivzdušnej obrany sa postupne stali Veliteľstvom Armády Slovenskej republiky. Novovzniknutej armáde však na začiatku chýbalo 91 odbornosti vojakov z povolania. Preto museli byť zriadené aj rekvalifikačné kurzy.
Ale základné ciele rozdelenia bývalej armády sa podarilo dosiahnuť. Všetko napokon prebehlo bez konfliktov. Podľa odborníkov mal na tom podiel aj chápavý postoj NATO a neutrálny vzťah susedných štátov.