Keňa začala pripomínať genocídu v Rwande, keď ozbrojenci podpaľovali kostoly s utečencami.
Keď sme sa dopočuli o zapálenom kostole, boli sme šokovaní. Podľa niektorých správ tam malo zahynúť štyristo ľudí, čo je obrovská masakra. Neskôr to išli ľudia preveriť. Zistili, že v kostole nocovalo dvesto až štyristo ľudí. Ráno muži odišli, zrejme zohnať niečo na jedenie, a v kostole zostali ženy a deti. Tie ozbrojenci zlynčovali a kostol zapálili. Podľa odhadov tam zomrelo 30 až 50 ľudí, žien a detí. Tí ľudia nemajú zábrany pred ničím.
Prečo sa najväčšie masakry dejú na západe Kene?
Väčšinu obyvateľov tvorí kmeň Kalendžinov. Vždy mali nezhody s kmeňom Kikuju, z ktorého pochádza prezident, a odkladanie zverejnenia výsledkov volieb zobrali ako dôvod na útok. Pri vystupňovaní napätia presne vedeli, do ktorých domov majú ísť. Ozbrojencov zvážajú nákladiakmi. Neviem odkiaľ. Sú to mladí ľudia. Stovky ľudí. Vyzbrojení sú mačetami, nožmi. Ľudí kameňujú, stínajú im končatiny. Oddeľujú časti tela. Sú to mladí ľudia bez vzdelania či nejakých plánov. A podľa mňa sú pod vplyvom alkoholu alebo drog, keď sú schopní takých zverstiev.
Kde vás zastihli nepokoje?
Najskôr som bola doma v prenajatom domčeku. Postupne sa ku mne dostávali informácie o stúpajúcom napätí. Bývala som vo štvrti, ktorá bola relatívne pokojná, ale sama som sa bála, preto som sa dohodla s Martinom Cingelom, ktorý je na miestnej fare kňazom a išla som na faru. Prvý večer došlo na faru asi osemdesiat ľudí, ktorí utiekli zo slumu, ďalší deň tam bolo už tritisíc ľudí a ďalší už štyri- až päťtisíc ľudí. Jediné šťastie je, že nie je obdobie dažďov a ľudia môžu prespať vonku.
Ako sa na jednu faru zmestí päťtisíc ľudí?
Je to dosť veľký areál, v ktorom je aj budova základnej školy a veľký kostol. Ľudia boli najskôr v budove školy, neskôr, keď ich pribúdalo, boli aj v kostole. Potom sme sa to snažili riešiť tak, aby deti s matkami boli cez noc vnútri a muži vonku. Keby nastal útok, muži mali byť posilou a ženy s deťmi mali byť chránené. Niektorí ľudia, ktorí nocovali na fare, chceli potom ráno zistiť, aká je situácia, či ich dom stojí a často našli susedov zmasakrovaných.
Dá sa narýchlo zabezpečiť hygiena a jedlo pre toľko ľudí?
Hygienické zariadenia boli v škole. O pár však dní už nestačili, a tak sa začali kopať latríny. Ak táto situácia potrvá, prídu infekcie. Jedlo chýba. Boli Vianoce, voľby, obchody boli dlho zatvorené. Uzavreté sú aj cesty, preto nie sú nijaké zásoby. Na fare aj z toho mála, čo bolo, sme nemohli všetko rozdať. Nevyšlo pre všetkých. Snažili sme sa o pomoc cez Červený kríž, ale aj im sa stalo, že keď išli so zásobami, zastavili ich ozbrojenci a všetko im ukradli.
Aká je tam situácia teraz?
Niektorí hovoria, že sa upokojuje, ale to preto, že v hlavnom meste Nairobi je v uliciach veľa policajtov. V Eldorete je to však stále rovnaké. Martin Cingel, ktorý tam zostal, mi hovoril, že je pomaly zúfalý. Nemajú už ani dostatok vody. Nie je kde zohnať jedlo. Základné potraviny chýbajú aj v obchodoch, po dlhom čakaní sa ľudia dostali k jednému chlebu. Všetci sa boja, čo bude ďalej. Ozbrojenci sú stále v okolí, podpaľujú domy. A nie je nikto, kto by im pomohol a zabezpečil nejakú ochranu. Nespia celé noci, stále sú v strehu a polícia nechodí…
Ako pomáha pri zabezpečení ochrany slovenská ambasáda?
Pomohli mi pri odchode na letisko, dostala som ozbrojenú eskortu. Cez ambasádu sme vybavovali ochranu aj na fare. Miestne úrady napokon sľúbili 24-hodinovú ochranu. Polícia povedala, že ju zabezpečí, ale nikto neprišiel. Napokon Martin zohnal nejakého policajta, na ktorého mal kontakt. Doslova ho dotiahol. A ten chcel po dvoch hodinách odísť. Inak tam nie je nijaký policajt. Je to tam zúfalé. Na taký počet ľudí bol jeden policajt. Ďalší deň tam boli dvaja policajti – jeden Kikuju a druhý Kalendžin. Takže keby k niečomu prišlo, nestrieľali by.
Ako to prežívajú ľudia, ktorí sa zo dňa na deň stali utečencami?
Je zvláštne, ako to zvládajú. Berú to tak, že taký je život. Nemáme dom, prišli sme o všetko, ale sme radi, že žijeme, že sme si zachránili život.
A čo strach?
Je to taká zvláštna situácia. V noci sme sa všetci báli, že sa niečo stane. Keď niekto začal kričať, hneď bol poplach a každý si pomyslel: A teraz to prišlo, už sú tu. Potom sa ukázalo, že to bol falošný poplach. Ten strach a vnútorné napätie sa nedajú ani opísať. Na druhý deň ráno sa to trochu upokojilo. Ľudia šli do mesta, mali pocit, že hádam už bude dobre. Situácia sa však môže z hodiny na hodinu zmeniť.
Keď ste pred pol rokom odchádzali, rátali ste s takým rizikom?
O voľbách sa hovorilo veľmi dlho, ale myslím, že nikto nerátal s tým, že nastane takýto zvrat. Prišlo to zo dňa na deň.
Nemáte strach sa tam vrátiť?
Nemám strach sa tam vrátiť, skôr sa bojím, že sa tam nevrátim, že mi to nedovolí situácia. Napätie bezsenných nocí zmizlo vo chvíli, keď som prišla na Slovensko. Teraz mám pocit, akoby to bol zlý sen. Ten strach je o tom, že situácia prerastie do niečoho ešte horšieho.
Čo vás na Keni láka?
Ľudia sú tam iní. Aj keď nemajú nič a sú veľmi chudobní, stále sa usmievajú. Zdravia, srdečne ďakujú. Práca na klinike na okraji slumu je veľmi motivujúca. Ide o projekt pre najchudobnejších ľudí. V priemere ošetríme 80 pacientov denne. Pre mňa je veľkou motiváciou liečba detí, na nich vidno účinky liečby. Keď prídu s chorobou včas, ich stav sa rýchlo zlepší. Matky sa potom často prídu poďakovať za to, ako sme im pomohli a pýtajú sa, čo majú robiť, keď dieťa znovu ochorie.
Niektoré plány zrejme budete musieť odložiť.
Práve v januári sme chceli začať program liečby ľudí, najmä detí, s vírusom HIV. V Keni sú lieky pre ľudí s týmto vírusom zadarmo. Každá klinika však potrebuje licenciu. Prešla som výcvikom a od januára sme mali začať s týmto programom. To boli plány, ale situácia sa zmenila. Pomoc je však vždy potrebná bez ohľadu na to, čo sa deje.