V roku 1985 získal známu Pulitzerovu cenu za reportáže o hladomore v Etiópii. „Vtedy si ľudia viac uvedomili, čo sa deje. Aj teraz je vo východnej Afrike hladomor, ale už si o ňom ani neprečítate,“ povedal pre Pravdu Friedman, ktorý vyučuje žurnalistiku na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.
Zrodila by sa arabská jar bez nových médií a sociálnych sietí?
Je to nepravdepodobné.
Prečo?
Digitálna zmena na Blízkom východe postupovala už niekoľko rokov. Keď som v minulosti navštevoval túto oblasť, v televízii dookola vysielali len prenosy z oficiálnych návštev miestneho lídra. Neboli tam žiadne správy. So satelitnými televíziami ako Al-Džazíra sa veci začali hýbať. Prostredníctvom nových médií získavali ľudia obraz o tom, čo sa deje na iných miestach. Počuli kritiku vlastných vládcov, to bola pre nich novinka. So zlou ekonomickou situáciou a možnosťou komunikácie, ktorú ponúkajú sociálne siete, to smerovalo k revolúcii.
Lenže ako všetky médiá i sociálne siete sa dajú zneužiť, je možné šíriť pomocou nich propagandu. A ak ide o revolúciu, ako vidíme v Líbyi či Sýrii, nestačí si zmeniť status na Facebooku, ale je potrebné bojovať. Sú teda médiá i problémom?
Nevedeli by sme, čo sa deje v Sýrii, ak by sme nemali z krajiny na internete videá urobené mobilnými telefónmi. Problém šírenia falošných informácií existuje, ale neviem, či sa dá nejako kontrolovať. Nemáme veľmi na výber. Nezakážeme mobilné telefóny či Facebook. Musíme s tým žiť.
Skutočne?
Je to ako s automobilmi. Ľudia hovorili, že to zničí kone.
To bola dobrá predpoveď.
Áno, tvrdili, že by sme mali autá ignorovať a zostať pri koňoch. To isté bolo pri lietadlách a televízii. Tá mala zničiť filmy. Nedokážeme to kontrolovať, musíme s tým žiť.
S blogom či Facebookom teda môže byť každý novinárom. Je to len otázka osobného rozhodnutia?
V USA určite. Ale aj inde. Novinárstvo však bolo aj predtým otázka osobného rozhodnutia. V minulosti ste však častejšie mali šéfa. Tradične to bolo tak, že správy prechádzali kontrolou, bolo ľahšie zistiť chyby.
Je teda problém, že máme príliš veľa zdrojov informácií, že nie je možné, ani nie je na to čas, odlišovať, čo je pravda a čo nie?
Niektoré zdroje sa stanú dominantnými a k ostatným už ľudia toľko nechodia. Mám pocit, že strach z množstva informácií je trocha väčší na miestach, ako je Slovensko. Nie ste ešte takí vzdialení od doby, keď správy kontroloval štát. Možno sú tu stále ľudia, ktorí nie sú presvedčení, že absolútne slobodná tlač je až taká dobrá vec. Nemyslím si, že tento strach existuje v USA. Problém je skôr v miere profesionality a kvality kontroly. Novinári by mali byť presní, nemali by slúžiť niečím záujmom a nemali by šíriť fámy. Mali by sme hľadať riešenia, ktoré sa toho týkajú, bez toho, aby sme médiá kontrolovali.
Ak médiá prispeli k arabským revolúciám, akú úlohu budú hrať ďalej. Pomôžu smerovaniu k demokracii?
Keď pred viac ako 20 rokmi padali komunistické režimy vo východnej Európe, bol som v Bulharsku. V krajine rušili vysielanie zo Sovietskeho zväzu, pretože tam mali glasnosť. Takže médiá môžu pomôcť. Bol som v Číne, v hoteli som vyskúšal internet, hľadal som niečo o Výbore na ochranu novinárov, keďže som členom jeho výkonného výboru. Veľa sa Číne venujem, ale cez internet som sa k tomu nemohol dostať. Lenže potom som bol v dome u svojho hostiteľa a u neho to šlo a pozeral som CNN. Čína je organizovaná a jej obyvatelia historicky sympatizujú s autokratickou vládou. Ale informácie majú pozitívny efekt.
V roku 1985 ste získali známu Pulitzerovu cenu za novinársku prácu. Robí to z vás v Amerike celebritu?
Nie v očiach mojej manželky.
Musíte doma umývať riad?
A vynášať smeti (smiech). Mal som pocit, že to bolo šťastie, keď som cenu získal. Odovzdáva ju Kolumbijská univerzita v New Yorku, kde pôsobím. Neskôr som sa dostal do poroty. Môžem vás ubezpečiť, že rozhodujeme veľmi pozorne. Vtedy som pochopil, že to nebolo len šťastie. A to bol príjemný pocit. Ale pravda je, že je veľa dobrých novinárov, ktorí túto cenu nedostali. Takže som mal napokon šťastie, lebo mne ju udelili.
Dá sa povedať, že vaša práca niečo zmenila? Dostali ste cenu za reportáže z hladomoru v Etiópii v 80. rokoch.
Myslím, že vtedy si ľudia viac uvedomili, čo sa deje. Bohužiaľ v dlhodobom horizonte ich až tak nezaujímalo riešenie týchto problémov. Napríklad aj teraz je vo východnej Afrike hladomor, ale už si o ňom ani neprečítate.