Boli ste jedným zo 140 väzňov, ktorí koncom vojny vyrobili pre Hitlera falošné libry a doláre za miliardy korún. Takmer rozvrátili britskú ekonomiku. Ako a kedy ste sa dostali do falšovateľského komanda?
V apríli 1944. Predtým som bol pol druha roka v tábore smrti Birkenau a krátko aj v Osvienčime, kde vtedy poslali do plynu moju 21-ročnú ženu Gizelu. Bolo to týždeň pred Vianocami. Podmienky v tábore Sachsenhausen pri Berlíne, kam ma preložili, boli podstatne lepšie. Ale iba v dvoch blokoch, ktoré podliehali priamo Hlavnému ríšskemu bezpečnostnému úradu. Od zvyšku tábora nás izolovali, nemal k nám prístup ani jeho veliteľ. Mali sme relatívne dobrú stravu, mohli sme chodiť v civile a dokonca nám dovolili vo voľnom čase hrať stolný tenis. Zároveň sme však dobre vedeli, že nás po splnení úlohy nečaká nič iné ako smrť.
Lebo ste toho veľa vedeli?
Presne tak, boli sme nositeľmi najväčšieho štátneho tajomstva. Ako som zistil po vojne, o celej veci boli informovaní len Hitler, Himmler, Kaltenbrunner, Schellenberger a zopár ďalších nacistických pohlavárov.
Ak ste vopred poznali svoj osud, prečo ste potom nacistom pomáhali uskutočniť ich plán?
Lebo sme asi priveľmi milovali život. Ale pokusy o sabotáž samozrejme boli, len esesáci nám na ne rýchlo prišli. ,,Bez milosti zastrelíme každého, kto nebude riadne pracovať," vyhlásil SS-sturmbannführer Bernhard Krüger, ktorý velil celému komandu. A šiestich z nás aj zastrelili. Mimochodom, Krüger bol oficiálne šéfom ríšskej služby pre potieranie falšovateľstva. Keď sa dívam do spätného zrkadla, vychádza mi, že som prežil hlavne preto, aby som o tom raz mohol podať svedectvo.
Kto všetko bol v komande?
Výhradne Židia a väčšinou politickí väzni. Finančníci, typografi, rytci, retušéri a ďalší odborníci pozvážaní do Sachsenhausenu zo všetkých koncentrákov tretej ríše. Keď nespozná falošné peniaze židovský bankár, tak už nikto. Výnimkou medzi nami bol Salamon Smoljanov z Odesy, zvaný Sally, jediný profesionálny falšovateľ v našej skupine. Pred vojnou dvakrát sedel za falšovanie bankoviek. Bol aj skvelý kresliar.
Vaše falošné 10-librové bankovky nedokázali rozlíšiť od pravých ani znalci z Anglickej banky. Ako je to možné?
Nešlo totiž o bežné falšovanie, ale o ,,dodatočnú, neautorizovanú výrobu anglických librových bankoviek". Tak aspoň znelo zadanie v memorande, ktoré ešte v roku 1941 poslal vtedajší šéf nemeckej bezpečnostnej služby SD Reinhard Heydrich Adolfovi Hitlerovi. Bol to vskutku diabolský plán – zriadiť štátnu tlačiareň na výrobu nepravých bankoviek znepriatelených štátov, podlomiť ich ekonomiku a zároveň naplniť vlastnú štátnu kasu.
Na to by však nestačili samotní falšovatelia bankoviek…
Samozrejme, boli sme len jedno koliesko v celej mašinérii, aj keď asi najdôležitejšie. Najprv bolo treba vyrobiť potrebný papier, čo bol veľmi ťažký problém. Ďalej, s pomocou matematikov, odhaliť systém čísel, ktoré na bankovkách používala Bank of England. Zhotoviť perfektné tlačiarenské dosky. A, v neposlednom rade, vytvoriť celosvetovú distribučnú sieť.
Aká úloha pripadla vám, pán Burger?
Pridelili ma k stroju na výrobu farebných bankoviek. Naša dielňa mala na tú dobu najmodernejšie tlačiarenské vybavenie. Ofset, kníhtlač, fotolaboratórium… skrátka, všetko. Ak vypli prúd, mali sme dokonca náhradnú elektráreň.
Na norimberskom procese sa však vaša dielňa nespomínala. Ako si to vysvetľujete?
Angličanov i Američanov sme o nej informovali hneď po oslobodení v apríli 1945. Neskôr som sa dozvedel, že v Norimbergu mlčali z praktických dôvodov. V obehu sa v tom čase nachádzali ešte stámilióny našich falošných libier. Sťahovali ich len postupne a nenápadne, aby nevyvolali paniku. Anglická banka stiahla najprv bankovky v hodnote od 10 libier vyššie, neskôr aj 5-librové. Neviem, či o tom viete, ale aj v bývalom Československu sa falzifikáty peňazí z ,,diablovej dielne" objavovali ešte dlho po vojne. V rokoch 1945 až 1960 stiahli tunajšie banky vyše tritisíc kusov týchto bankoviek.
Oveľa viac sa ich našlo v debnách na dne jazera Toeplitz.
Sám som ich obsah pred koncom vojny pomáhal baliť. A keď v roku 2000 podnikli Američania najväčšiu prieskumnú akciu na dne tohto jazera – s pomocou modernej, diaľkovo ovládanej miniponorky – prizvali tam aj mňa. Našli ďalšie debny s falološnými bankovkami, len nie to, čo hľadali.
A čo teda hľadali?
Tajný archív SD. Obsahoval kódy účtov vo švajčiarskych bankách. Ibaže tento archív bol na obyčajnom papieri, ktorý nevydrží také dlhé pôsobenie vody. Zatiaľ čo bankovky sme tlačili na špeciálnom papieri.
Prečo ste vytlačili tak málo falošných dolárov?
Nacisti už nestihli rozbehnúť ich fabrikovanie. Keď sa k Sachsenhausenu blížili Rusi, našu dielňu aj s celým komandom presťahovali do rakúskych Álp. O týždeň tam však vtrhli americké vojská a bolo po falšovaní. Bolo to také rýchle, že esesáci nás ani nestihli zlikvidovať.
Čo sa stalo s Krügerom?
Krügerovi som ešte musel vyrobiť falošné osobné doklady na obyčajného vojaka wehrmachtu. Po vojne som po ňom pátral a zistil som, že bol v americkom i britskom zajatí. Neskôr sa zamestnal ako účtovník vo firme svojho priateľa a vyčkával, kým sa podľa nemeckých zákonov nepremlčí jeho zločin falšovania peňazí. Potom sa sám prihlásil na polícii. Súdili ho však za šesť zastrelených väzňov. Bránil sa, že on predsa rozkaz nevydal. Pustili ho pre nedostatok dôkazov. Zomrel pred ôsmimi rokmi.
A čo sa stalo so Sallym?
So Smoljanovom? Keď sme sa po oslobodení lúčili, kládol som mu na srdce, aby prestal nadobro s falšovaním. ,,Dávam ti čestné slovo, že sa už nikdy na to nedám," prisahal. Neviem, kam odišiel, odvtedy sa mi však neozval.
Žijete v Prahe, po vojne ste sa však vrátili na Slovensko?
Ponáhľal som sa domov, kde ma mala čakať matka, veď ešte v marci mi prišiel od nej list do Sachsenhausenu. V Poprade som vystúpil z vlaku okolo ôsmej večer, našiel som však len prázdny byt. Od známych som sa dozvedel, že matku i ďalších príbuzných nahnali gardisti krátko pred koncom vojny do dobytčiakov a poslali nevedno kam. Nechápal som, veď mala výnimku, keďže otčim bol katolík (otec mi zomrel, keď som mal štyri roky). Nič však nepomohlo, museli preč, odkiaľ sa už nikdy nevrátili.
Čo ste urobili?
Niektorí z gardistov boli moji bývali spolužiaci. Mal som vo vrecku revolver a chcelo sa mi strieľať. Ale rýchlo som si to rozmyslel a nasadol do nočného vlaku, ktorý ma odviezol do Prahy. Zaprisahal som sa, že na Slovensko už nevkročím.
To ste aj dodržali?
Predvlani som sa dal prehovoriť jedným priateľom – nemeckým diplomatom, aby som ho sprevádzal do Tatier. Viezol nás ďalší priateľ, o desať rokov mladší Pražan. Chcel som im ukázať Obrovský vodopád. Odrádzali ma, predsa je to len vo výške 1 800 metrov, ale nedal som sa a vyše tri hodiny som šliapal nahor. Chcel som sa otestovať, čo ešte zmôžem.
Diablova dielňa vyšla najprv v nemčine a nedávno aj v češtine. Kedy si ju prečítame v slovenčine?
Zatiaľ sa nijaký slovenský záujemca – vydavateľ neozval. Pochybujem, že vyjde na Slovensku.
Prečo by nevyšla?
Napríklad preto, že sú v nej fotografie a stručné charakteristiky všetkých veliteľov Hlinkovej gardy.
Ale to už hádam nie je dôvod?
Vidím, čo sa dnes deje na Slovensku, ako tam dvíhajú hlavy nacionalisti a neonacisti.
Čo hovoríte na nemecko-rakúsky film, ktorý vznikol podľa vašej predlohy?
Je to hraný film, nie dokument, preto mnohom je v ňom fikcia. Prispeje však k ďalšiemu šíreniu myšlienky, ktorá je hlavným motívom mojej knihy – že totiž nacisti boli nielen vrahovia, ale aj praobyčajní falšovatelia.
Adolf Burger (90) – Narodil sa vo Veľkej Lomnici a v Poprade sa vyučil sa typografa. Od roku 1938 pracoval v jednej bratislavskej tlačiarni, kde sa neskôr zapojil do ilegálnej práce. V auguste 1942 bunku odhalili a jej členov pozatýkali. Burgera neskôr deportovali do Osvienčimu a potom do tábora smrti Birkenau. V apríli 1944 ho nacisti preložili do Sachsenhausenu a nasadili do operácie Bernhard, ktorá mala za cieľ falšovanie britských libier a amerických dolárov v miliardových hodnotách. Oslobodenia sa dočkal v tábore Ebensee. Po vojne žil v Prahe a pôsobil ako manažér v rôznych tlačiarňach. Napísal knihu spomienok Diablova dielňa, ktorá sa stala predlohou pre rovnomenný film rakúskeho režiséra Stefana Ruzowitzkeho.