Ak sa Fukušima líšila niečím podstatným od Černobyľa v prvých dňoch po katastrofe, tak najmä množstvom informácií o jej rozsahu a možných dôsledkoch. Objemom unikajúcej radiácie dosiahli obe havárie najvyšší, siedmy stupeň ohrozenia. Japonské úrady to tiež priznávali neochotne a iba postupne, ale predsa len pohotovejšie a skôr než pred štvrťstoročím Sovieti, ktorí s politikou glasnosti ešte vyčkávali. Vlastne odštartovali ju až po trpkom poučení Černobyľom.
Michail Gorbačov bol však prvým mužom Kremľa už aj pred strašnou haváriou. Vedel o tom, čo sa v skutočnosti stalo, aspoň on? „Myslím si, že ma informovali pokiaľ možno pravdivo,“ spomínal po rokoch. „Problém bol v tom, že spočiatku si ani naši najlepší odborníci neuvedomovali závažnosť katastrofy.“
Územie Slovenska zasiahol černobyľský rádioaktívny mrak trikrát. Najväčšie škody spôsobil tam, kde z neho pršalo. Nadpriemerné zamorenie pôdy sa zistilo v dvoch okresoch. Pred 25 rokmi sa však o tom verejnosť nemala ako dozvedieť.
Prvomájové sprievody neodvolali
Doktor Dušan Závodský viedol v apríli 1986 odbor znečistenia ovzdušia v Slovenskom hydrometeorologickom ústave. Zvýšenú radiáciu na našom území namerali prvýkrát 30. apríla, v predvečer prvomájových osláv.
„Oficiálne miesta vedeli o výsledkoch našich meraní, riaditeľ ústavu ich nosil najvyšším funkcionárom dokonca až na prvomájovú tribúnu,“ spomína Závodský. Ústredné orgány štátostrany údajne zvažovali, či majú vôbec ľudí vyháňať do sprievodov. Rýchlo však usúdili, že zvýšené nebezpečenstvo z radiácie nehrozí. Sprievod predsa neodvolali ani v metropole Ukrajiny – v dvojmiliónovom Kyjeve, ktorý sa nachádzal ani nie sto kilometrov od Černobyľa.
Následky havárie
Najnovšie štatistiky hovoria, že 3,5 milióna Ukrajincov sa stalo obeťou černobyľskej tragédie. Z nich 1,3 percenta tvoria deti. 80 percent ľudí, ktorí sa zúčastnili na záchranných prácach, trpí rôznymi chorobami. 900-tisíc ľudí má trvalé následky a sú invalidmi. Koľko ľudí skutočne zomrelo na následky žiarenia, nik otvorene nepovie. Aj keď štatistika existuje. Nie je to nejaké tajomstvo, ale skôr neporiadok v štatistike.
„Porovnávali sa výsledky meraní zo začiatku 60. rokov, keď vo svete ešte prebiehali megatonové pokusy s jadrovými zbraňami vo voľnom ovzduší. Spad z černobyľského mraku nedosiahol na území Slovenska ani raz takúto úroveň radiácie,“ vysvetľuje Závodský. Jedným dychom však dodáva: „Mali sme šťastie, že vtedy u nás nepršalo, aj na Prvého mája bolo v Bratislave pekne, slnečno. V zrážkach sa rádioaktivita prejaví skôr a výraznejšie.“
Podľa zistení Ústavu radiačnej ochrany, ktoré sa zverejnili až po novembri 1989, černobyľský mrak preletel nad územím vtedajšieho Československa celkove trikrát – 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Prvý a tretí prechod zasiahol celé územie bývalého spoločného štátu, druhý minul stredné a východné Slovensko. Priebežné merania sa však v sieti monitorovacích staníc začali až 29. apríla, čiže tri dni po havárii.
Vtedy prísne tajná správa pražského Ústavu hygieny obsahovala aj zoznam okresov s nadmerným rádioaktívnym zamorením. Na Slovensku to boli okresy Dunajskostredský a Komárňanský. Na ich území sa v kritických dňoch vyskytli zrážky a dážď spláchol na miesta, kam padal, rádioaktívne látky vo väčšom množstve.
Pozor na výrobky zo salašov
Ako vyšlo najnovšie najavo, mrak z Fukušimy sa dostal až nad pasienky stredoslovenského kraja. V ovčom mlieku z tamojších salašov totiž namerali zvýšené hodnoty rádioaktivity. Našťastie neprekročili povolené normy. Kde je však Fukušima a kde Černobyľ – aká musela byť zamorená tráva na niektorých miestach Slovenska pred štvrťstoročím?
Najväčšie zaťaženie obyvateľov rádioaktívnymi latkami prebehlo podľa spomínanej správy hygienikov v dvoch vlnách – počas prvých týždňov po havárii a v čase zimy 1986/1987, keď sa konzumovali obilniny zo zberu poslednej úrody a mlieko i mäso zo zvierat kŕmených senom z jari a leta 1986.
Docent Štefan Šimko z Katedry životného prostredia Univerzity Mateja Bela pracoval vtedy na Krajskej veterinárnej správe v Banskej Bystrici. „Spomínam si, že prvé preventívne opatrenia sa týkali práve salašov a bačov, u ktorých sa zaviedla jódová profylaxia a začal platiť zákaz distribúcie ovčieho syra do obchodnej siete,“ rozpráva Šimko.
Prechodne bola zastavená výroba liekov z čerstvých hovädzích štítnych žliaz. „Mohol sa v nich nakopiť rádioaktívny jód, preto sme monitorovali situáciu aj na bitúnkoch,“ vysvetľuje Šimko. Najrozsiahlejšia prevencia však prebehla v mliekarenských závodoch po celej republike. V niektorých sa zastavila výroba detskej mliečnej výživy. Kontaminované mlieko sa vylučovalo z konzumu, do spotreby sa uvoľňovalo sušené a kondenzované mlieko zo zásob.
Úrady odporúčali častejšie polievať cesty v mestách, nevysvetlili však prečo, a tak málokto si uvedomoval, o čo ide. Tieto i ďalšie opatrenia zostali v platnosti až do konca roku 1987.
Čo znesie rastlina a čo človek
Návštevníka dnešného Černobyľa môže zaraziť, že dobytok sa tam pasie hneď pri ohrade s výstražnými nápismi Pozor, rizikové pásmo. Autor týchto riadkov to sám zažil ešte na jar 1994. Flóre sa darí aj vnútri pásma. Ako je to možné? – Rastliny majú mechanizmus, ktorým chránia svoje potomstvo pred účinkami zvýšenej radiácie. Tak znie odpoveď spoločného slovensko-ukrajinského výskumného tímu.
„Rastlina môže pohltiť aj 10 percent radiácie, ale skúmané semená sóje z pokoseného pozemku v Černobyľskej oblasti nie sú rádioaktívne,“ informuje Martin Hajduch z Ústavu genetiky a biotechnológie rastlín SAV v Nitre. „Tie semená totiž odlišne akumulujú bielkoviny.“
Na základe zistených údajov vypracoval výskumný tím model pre prispôsobenie sa rastlín v prostredí zamorenom rádioaktívnym odpadom. Živý záujem oň prejavil celý svet. Zatiaľ je otázne, či podobné mechanizmy umožňujú prežiť aj niektorým živočíchom. Niekoľko rokov po havárii vypustili však ukrajinskí vedci do lesa v rizikovom pásme párik koní Przevalského. Vraj, uvidíme, čo s nimi bude. Dnes tam pobehujú dve početné stáda koní, ktorým na pohľad nič nechýba.
A čo človek? V Košiciach a v Smolníku žijú dvaja repatrianti, ktorí sa v máji roku 1986 zúčastnili na odstraňovaní následkov havárie v černobyľskej elektrárni. Vtedy boli ešte občanmi ZSSR, na západnú Ukrajinu sa presťahovali s rodičmi a stovkami ďalších východniarov hneď po vojne. Do starej vlasti sa mohli vrátiť až po roku 1990.
Michal Kitan má dnes takmer 70 rokov, Ivan Petruš – 67. Pred štvrťstoročím obaja vozili na svojich nákladiakoch cement do betonárky, ktorá stála v bezprostrednej blízkosti poškodeného reaktora. Začal sa budovať jeho sarkofág.
„Ani sme netušili, čo nám hrozí,“ priznáva Kitan. „Vyfasovali sme rúško na tvár a každý deň sme si menili montérky, to malo stačiť.“ Napriek tomu sa obaja dožili staroby, hoci aj s podlomeným zdravím.
Oveľa horšie dopadli hasiči a vojaci, ktorí hasili požiar reaktora hneď po výbuchu. Posielali ich po žeravé úlomky grafitu a palivových tyčí len tak, bez ničoho. Už o niekoľko dní sa ukázalo, že tým záchranárom niet pomoci…
Mrak smrti
Keď 26. apríla 1986 vypukol požiar na štvrtom reaktore Černobyľskej atómovej elektrárne, dovtedy pokojné mestečká Deťjatky, Černobyľ, Pripjať, Slavutyč objala neviditeľná smrť. Navyše rádioaktívny mrak stačil za niekoľko dní obletieť dvakrát našu planétu. So všetkými dodnes zjavnými následkami. Zasiahnutých bolo viac ako 145-tisíc štvorcových kilometrov Ukrajiny, Bieloruska a Ruska. Černobyľská tragédia sa priamo dotkla 5 miliónov ľudí. Zamorených bolo okolo 5-tisíc ukrajinských, bieloruských a ruských obcí. Bezprecedentné ožiarenie obyvateľstva zasiahlo aj obyvateľov Švédska, Nórska, Poľska či Veľkej Británie.