Miroslav Polák je autorom množstva sôch roztrúsených na verejných priestranstvách po celom Slovensku aj v Čechách. Okrem niekoľkých vandalských výčinov sa nestretol s vášňami, protestmi či inými negatívnymi pocitmi, ktoré by vyvolávali jeho sochy. V čom je háčik? Možno aj v dreve.
Možno si ľudia naozaj vytvárajú vzťah k soche aj na základe toho, z čoho je vyrobená. Či z nej vyžaruje teplo alebo chlad. „Drevo je živý, teplý materiál. Keď sa pozriem na sochu, ktorá je zo zliatiny, z hliníka alebo z bronzu, je to socha, ktorá pôsobí chladne. Na rezbárskych sympóziách je na ľuďoch vidno, že si chcú s rukami pohladiť drevenú sochu, a to ešte nie je dokončená. Hovorím tomu, že sa nabíjajú energiou,“ naznačil sochár.
Dôležité je tiež podľa neho nejsť do extrémov. Umelec, ktorý tvorí dielo určené na verejné priestranstvo, alebo také, s ktorým verejnosť bude prichádzať denne do styku, by mal prihliadať na rôzne aspekty. „Napríklad tá minca s Cyrilom a Metodom. Európska únia jednoducho má nejaké pravidlá, na základe čoho sa vyberajú mince, skupina odborníkov povedala, že tam nebudú prvky cirkevného charakteru. Aby to nevyvolalo nejaké vášne medzi moslimami a kresťanmi.“
Veľká časť Polákových sôch zdobí námestia v menších mestách a obciach. „Prídem na miesto, urobím dva alebo tri návrhy a donesiem ich starostovi. A ten mi väčšinou povie, aby som vybral ja. Nezasahujú do toho, nechajú ma tvoriť. Sochára nemožno pri práci obmedzovať, má vlastnú myšlienku a je najlepšie, keď práve tú zrealizuje,“ povedal.