Z 392-tisíc nezamestnaných zhruba každý druhý nepracuje už viac ako rok. Vyše 50-tisíc z nich si dokonca prácu nenašlo už najmenej štyri roky. Skutočnosť pritom môže byť ešte hrozivejšia, keďže nie všetci nezamestnaní spolupracujú s úradmi práce, a preto ani nefigurujú v evidencii.
Napriek deklarovanej snahe každej z doterajších vlád sa situácia prakticky nezlepšuje, skôr naopak. Osady s problémovým obyvateľstvom sa stále rozrastajú o ďalších sociálnych vydedencov, ktorých deti už ani nevedia, že normálne je zabezpečiť si prostriedky na živobytie prácou, nie iba nastaviť dlaň
„Dlhodobá nezamestnanosť na Slovensku zostáva trvale zlá, najvyššia nielen v Európskej únii, ale takmer v celej Európe. Je dvojnásobná oproti priemeru krajín OECD,“ uvádza Michal Páleník z Inštitútu zamestnanosti. Pripomína jej posledný skokovitý nárast spôsobený hospodárskou krízou. Kým v roku 2009 významne vzrástla celková nezamestnanosť, o rok neskôr značný počet tých, čo stratili prácu, skončil v štatistikách dlhodobo nezamestnaných. Práve rok je totiž hraničnou hodnotou, keď sa nezamestnanosť stáva dlhodobou. Pri trvaní od jedného do dvoch rokov sa hovorí o veľmi dlhodobej nezamestnanosti. A nad dva roky už ide o nezamestnanosť extrémne dlhodobú so zväčša nezvratnými dôsledkami
Riešenie problému bude podľa Páleníka ťažké, dlhotrvajúce a drahé. „Ak by, pravdaže, nemalo spočívať iba vo vymyslení ďalšej novej metodiky, ktorá by umelo zlepšila katastrofálne čísla,“ obáva sa. Ako zdôrazňuje, treba najmä čo najskôr zmeniť sociálny systém. „Aby sa ľuďom vyplatilo pracovať, čo v súčasnosti povedať nemožno,“ tvrdí.
Za vhodné považuje Páleník napríklad zavedenie tzv. medzitrhu práce, keď by nezamestnaný mohol popri práci za nízku mzdu zároveň poberať aj sociálne dávky. Od novely Zákonníka práce očakáva spružnenie pracovného trhu. Zapojenie dlhodobo nezamestnaných do práce si podľa neho vyžaduje aj zmenu podnikateľského prostredia a skvalitnenie služieb v nezamestnanosti. Prínosom by mohli byť aj sociálne podniky, lenže pod lepšou kontrolou ako za bývalej vlády Roberta Fica. Nepovažuje tiež za efektívne, ak dnes rekvalifikačné kurzy umožňujú zamestnať sa len trom až piatim percentám absolventov a sú skôr dobrý biznis pre súkromné agentúry, ktoré ich za verejné peniaze organizujú.
Prognostik Ekonomického ústavu SAV Pavol Kárász vidí príčiny dlhodobej nezamestnanosti v špecifikách slovenskej ekonomiky aj v štruktúre obyvateľstva. Pripomína, že predovšetkým regióny, v ktorých zanikli nepružné socialistické veľkopodniky, sa zmenili na hladové doliny. Pre slabú infraštruktúru sa o ne podnikatelia príliš nezaujímajú, no koncentrujú sa v nich práve nezamestnanosťou ohrozené sociálne skupiny s nízkou kvalifikáciou a problémami s mobilitou. „Ani návrat do predkrízového stavu nebude jednoduchý,“ myslí si Kárász a varuje, že ak vláda nenájde na dlhodobú nezamestnanosť liek, môže to zvýšiť sociálne napätie.
Z hľadiska veku sú podľa sociológov najohrozenejšou skupinou občania do 24 rokov, ktorí ešte nezískali pracovné návyky, a ľudia nad 50 rokov. Z rodového hľadiska tento problém viac ohrozuje ženy. A riziko takisto vzrastá nepriamo úmerne so vzdelaním
„Čím dlhšie je človek bez práce, tým horší to naňho má vplyv. Skresľuje sa mu sebahodnotenie, znižuje sebaúcta, prichádzajú pocity menejcennosti. Dlhodobá nezamestnanosť obvykle prináša až chudobu a sociálne vylúčenie,“ hovorí sociologička Zuzana Kusá. Chybu treba podľa nej hľadať v zlej vládnej politike. „Zanikli programy pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí si vyžadujú osobitný prístup. Koncentrácia sociálne odkázaných na vidieku je taká silná, že ani obce, ktoré by im chceli zabezpečiť verejnoprospešné práce, nedokážu problémy s tým spojené utiahnuť,“ vymenúva Kusá.
