Osudová schôdzka je aj po 40 rokoch obostretá tajomstvom. Ak o nej existuje nejaký písomný záznam, musí ležať v zatiaľ nedostupných ruských archívoch. O tom, že sa konala, však už nie sú pochybnosti. Pred svojou smrťou to potvrdil aj sám Husák v rozhovore s historikom Viliamom Plevzom.
„Schôdzka sa uskutočnila na žiadosť Brežneva ako prísne dôverná, rokoval som s Brežnevom sám, neboli tam ďalší ľudia z nášho vedenia,“ uviedol Husák. Podľa neho sa však nestretli v Mukačeve, ale na letisku v Užhorode.
Premiérske kreslo nestačilo
Husák ani v roku 1990, keď už bol ťažko chorý a mimo politiky, nezachádzal do podrobností. „Brežnev ma žiadal, aby naše stretnutie a tajné rokovanie v Užhorode zostalo len medzi nami a že nemá v úmysle o ňom informovať ani sovietske vedenie,“ opakoval Husák. „Veril som mu, chcel som dodržať našu dohodu, hoci dnes pochybujem, že to bola len jeho iniciatíva.“
O schôdzke v Mukačeve píše vo svojich memoároch ďalší normalizačný politik Vasil Biľak. Podľa neho sa výmena Dubčeka pripravovala už skôr. Sprisahanci sa niekoľko ráz zišli v byte vtedajšieho prezidenta ČSSR Ludvíka Svobodu, kde sa dohodli na Husákovi ako najvhodnejšom nástupcovi. O svojich plánoch informovali aj Moskvu, bez jej požehnania by nič nedokázali.
Krídlo reformátorov vo vtedajšom vedení KSČ chcelo v prípade Dubčekovho pádu navrhnúť svojho človeka – Oldřicha Černíka. Ten bol vtedy federálnym predsedom vlády. Husák v ich scenári mohol ašpirovať nanajvýš na post premiéra, aby sa dosiahlo paritné slovensko-české zastúpenie v najvyšších ústavných funkciách.
Husák ponuku stáť sa premiérom podľa Biľaka odmietol. Ale zrejme nemienil prijať „len tak“ ani miesto najsilnejšieho muža v KSČ. Najprv si chcel pohovoriť o podmienkach a zárukách so samotným vládcom moskovského Kremľa.
Historik Zdeněk Doskočil z Ústavu súčasných dejín ČAV napísal o udalostiach z apríla 1969 celú knihu. Podľa jeho zistení sa schôdzka konala naozaj v Mukačeve a Husák na ňu letel v nedeľu 13. apríla v podvečerných hodinách sovietskym lietadlom z vojenského letiska v českých Miloviciach.
„O schôdzke nevedel Dubček ani nikto z vtedajšej československej politickej špičky, azda s výnimkou Biľaka, ktorý stretnutie spolu s vtedajším sovietskym veľvyslancom Červonenkom zrejme sprostredkoval,“ dodáva Doskočil.
Hral Husák poker s Brežnevom?
Čo bolo obsahom schôdzky, to si možno pre nedostupnosť kremeľských archívov iba domyslieť z nasledujúcich udalostí. Brežnev už mal plné zuby nepokojov v Československu. Ľudia tam vychádzali demonštrovať proti okupácii pri každej príležitosti. Naposledy po víťaznom zápase československých hokejistov nad sovietskou „zbornou“.
Husák mu padol do nôty už počas moskovských rokovaní o takzvanom dočasnom pobyte sovietskych vojsk. „Správa sa veľmi dobre a pokojne,“ poznamenal v úzkom kruhu členov politbyra. Z úst Brežneva to bola veľmi vysoká známka.
„Husák v Mukačeve určite dostal súhlas Brežneva, ale na čom sa konkrétne dohodli, čo za to Brežnev žiadal, o tom sa dá len špekulovať,“ myslí si Doskočil.
Ďalší český historik Jan Rychlík predpokladá, že Husák dal v Mukačeve Brežnevovi záruky normalizácie politickej situácie v Čechách, a najmä v Prahe, kde to najviac vrelo. „Vôbec nie je dokázané to, čo tvrdia niektorí autori, že tam Husák hral s Brežnevom poker a za svoje služby očakával urýchlený odchod sovietskych vojsk z republiky,“ prízvukuje Rychlík.
Sám Husák vo svojom oneskorenom svedectve uviedol: „Za podstatný som považoval Brežnevov sľub, že ak sa nám podarí upokojiť v tom čase ťažkú krízovú situáciu a začať konštruktívne riešiť problémy, vojská od nás odídu a my budeme môcť robiť svoju politiku.“
Kým Husák svoje sľuby takmer vzorne plnil, o Brežnevovi sa to nedá povedať. Stále sa vraj vyhováral na nepochopenie u svojich maršalov. „Husák mi pred smrťou povedal, že s Brežnevom rokoval o postupnom odsune sovietskych vojsk tri razy – v rokoch 1971, 1974 a 1975 – potom už ďalšie pokusy vzdal,“ spomína Plevza.
Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu v Bratislave vie len o tom, že návrhom na postupný odchod sovietskych vojsk sa mal Ústredný výbor KSČ zaoberať v novembri 1974. Vec sa však nakoniec nedostala z politbyra ďalej. „Husák to vraj chcel nastoliť aj na plenárnom zasadnutí, nemáme to však archívne doložené,“ spresňuje Štefansky.
Kto sa vzoprel, musel z cesty
Doskočil tvrdí, že z Mukačeva Husák neletel priamo do Prahy, ale zastavil sa ešte v Bratislave, kde práve rokovalo predsedníctvo ÚV KSS. Údajne preto, aby informoval jeho členov o stretnutí s Brežnevom a o ponuke stáť sa prvým tajomníkom ÚV KSČ. „O tom však neexistuje nijaký zápis,“ dodáva historik.
Podľa Jozefa Zraka, jediného žijúceho člena vtedajšieho predsedníctva, im však Husák nič nepovedal ani o schôdzke v Mukačeve, ani o svojej kandidatúre. „To napokon nebolo v jeho povahe. Ten tajil ešte aj svoje rozhovory so sovietskym generálnym konzulom v Bratislave,“ podotýka Zrak.
O uvoľnení Dubčeka a nástupe Husáka sa Zrak dozvedel až o tri dni, 16. apríla večer v pražskom hoteli. „Bol to pre mňa šok a hneď som Husákovi povedal, že ho v tom nepodporím. Nech ešte počká a nechá Dubčeka pokračovať v reformách.“
Na druhý deň sa všetko rozhodlo. Dubček abdikoval, Husák získal väčšinu hlasov ústredného výboru. Jozef Zrak, Samuel Falťan, Anton Ťažký a ďalší Dubčekovi stúpenci na Slovensku boli porazení. Stali sa prvými obeťami normalizácie v takzvanej pojanuárovej politike.