V detstve pritom prežíval podobné radosti a starosti ako dnešné deti. „Rozdiel bol v tom, že po škole sme s bratmi chodili pomáhať rodičom. Buď na pole, alebo okolo domu,“ hovorí Šupšák. Ich rodina vlastnila viac ako osem hektárov zeme a chovali kone i kravy. „O zvieratá sa treba starať, nakŕmiť ich, očistiť. Kone po práci na poli nemôžete odstaviť ako traktor. Dnešné stroje by vtedajších gazdov určite potešili,“ dodáva.
Začiatok karpatsko-dukianskej operácie však prevrátil ľuďom z Kružlovej ich pokojné životy naruby. „Tie hrôzy si nevie predstaviť nikto, iba ten, kto ich zažil. Bolo to strašné. Keď sa boje skončili, všade navôkol boli mŕtvi ľudia, kone a zničené vojnové stroje,“ spomína pamätník. Vraví, že označenie Údolie smrti nie je vôbec prehnané. Ešte aj po tom, čo tade prešiel front, voda vymývala v jarkoch kosti mŕtvych vojakov.
„Bolo to vtedy ťažké, nedá sa to slovami opísať. Nemcom bolo jasné, že ak neustúpia, dostanú sa do obkľúčenia. Rusi mali presné delostrelectvo. Raz zisťovali polohu nemeckého kanónu "pätnástky“. Ten bol nanešťastie pri našej studni. Keď ho Sovieti zamerali, začali naň strieľať, z nášho plota len tak lietali kusy. Hlinu sme mali aj na streche domu. Nemecký kanón sa musel rýchlo stiahnuť, inak by ho rozstrieľali," opisuje chvíle hrôzy Šupšák.
Je pochopiteľné, že len čo sa začali boje, obyvatelia Kružlovej museli utiecť. „Tu sme nemohli ostať, 23. októbra 1944 sme odišli. Najprv do Šarišského Štiavnika, potom do osady pri Giraltovciach. Neskôr sme dostali umiestenku do Chmeľova. Ujala sa nás jedna miestna žena. V jej dome boli tri miestnosti, v jednej z nich sme bývali. Cítili sme sa tam ako doma, boli to dobrí ľudia,“ zalovil v pamäti starček.
V januári 1945 sa rodina Šupšákovcov vrátila domov do Kružlovej. „Mali sme rozbitý dom, po niektorých iných domoch však nebolo ani stopy,“ spomína. Vojnu vystriedala éra komunizmu. Ján Šupšák, ktorý neskôr pracoval na národnom výbore, na ňu nespomína v zlom. V komunistickej strane však nikdy nebol a jeho rodine komunisti tiež vzali pozemky.