Narodila sa v Prahe, no viac ako polovicu svojho života prežila v Bratislave. Napriek svojim osemdesiatim rokom stále kreslí pre deti aj svoje vnučky. Ilustrátorka, maliarka a karikaturistka Božena Plocháňová.
Ako ste sa dostali k ilustrovaniu detských časopisov?
Kamarátka a výtvarníčka Želibská mi dohodila prácu pre Zorničku. Potom sa ozvala aj Včielka a Ohník, takže som kreslila do všetkých týchto detských časopisov. Ale to je už dávno. Úplne prvý časopis, kde som kreslila, bol Roháč. Vtedy tam bol šéfredaktor Štefan Bednár a zháňal pár výtvarníkov. S prvým mužom sme teda začali kresliť do Roháča. Až neskôr sa k tomu pridali detské časopisy.
Dotkol sa minulý režim tvorby časopisov?
Za komunizmu bola v časopisoch cenzúra. S tými detskými to nebol až taký problém, čo sa však nedá povedať o Roháči. Niektoré veci sa museli prerábať. Ja som kreslila seriál Bill a Mary asi dvadsať rokov z týždňa na týždeň. Tam som nechala aj svoje oči.
Ilustrujete knihy aj časopisy. Čo je vášmu srdcu bližšie?
Bavilo ma ilustrovať časopisy aj knižky. Najmä ak som dostala nejaký dobrý titul z Mladých liet. Dobre sa mi pracovalo s autorkou Kristou Bendovou. To bola vždy záruka dobrého textu, ktorý sa dal výtvarne zvládnuť. Najviac si cením Bendovej knihu Opice z našej police. V časopisoch som zase najradšej kreslila zvieratá. To mi zostalo až dodnes. Vo Fifíku mám vlastný seriál. Vlani o psovi a mačke, tento rok o dinosauroch.
Môžu sa dnešné časopisy rovnať tým predchádzajúcim?
Zdá sa mi, že dnešné už nemajú takú úroveň, ako mali časopisy voľakedy. Keď bola šéfredaktorkou Včielky Elena Čepčeková, tak si okolo seba vytvorila okruh dobrých spisovateľov a básnikov. Teraz je to už všetko o peniazoch. Ilustrujem dodnes. Knižky ani veľmi nie a ani ma nikto neoslovil, ale naďalej kreslím do Fifíka a Včielky.