Na vynovenom vojenskom cintoríne v bratislavskej Petržalke duje silný vietor. Listy spadnuté zo stromov hrajú naháňačku medzi vzorovo usporiadanými žiarivobielymi náhrobnými kameňmi. Chladná krása. Slovenský Arlington, pomyslí si každý, kto aspoň raz videl najznámejší americký vojenský cintorín.
„Mali ste to vidieť pred pár rokmi,“ víta návštevu fotograf Miroslav Košírer. Na predposledné Dušičky tu stál len hlavný betónový kríž. Desaťročia predtým zabudnutá nekropola nikoho nezaujímala. Teda s výnimkou vykrádačov hrobov. „Lebky a kosti sa povaľovali všade. Úplný hyenizmus, čo vám poviem! Hľadali zlaté zuby, šable, prstene, všetko. Úplne zneuctili ich pamiatku.“
Košírer už vtedy na cintorín namieril svoj objektív a fotografoval aj jeho postupnú premenu na dôstojné pietne miesto. Nečudo, že pri jeho slávnostnom otvorení chcel tieto fotky vystaviť.
„Na cintoríne sa to však nedalo dobre rozložiť,“ hovorí Košírer, kráčajúc za malý kopček za cintorínom. Potom na moment zastane, v prudkom vetre si rutinérsky zapáli cigaretu. „A potom som objavil tento priestor,“ ukazuje rukou na budovu, ktorá sa objaví na druhej strane vŕška.
Vojenský bunker Hřbitov.
Ide o jeden z dvadsiatich piatich vojenských objektov, ktoré v tridsiatych rokoch minulého storočia vybudovali v bratislavskej Petržalke na obranu Československa. Dvojposchodová budova s dvoma vežičkami, z juhu krytá návalom zeminy, sa nachádza len čo by ručným granátom dohodil od rakúskej hranice.
Dnes je bunker výkladnou skriňou bratislavského opevnenia. Malým vojenským múzeom. „Dvadsať vriec odpadkov, viac ako dvesto injekčných striekačiek, lebka hneď pri vchode, stehenná kosť hlbšie vnútri,“ opisuje Košírer, čo všetko z bunkra musel vyniesť, kým tam mohol nainštalovať svoje fotografie.
A neostalo len pri nich. Bunker Hřbitov, nemý svedok historických udalostí dvadsiateho storočia, si vyslovene žiadal vyrozprávať sa. Múry nasiaknuté pocitmi a trápením hneď niekoľkých generácií prehovorili vďaka fotografiám. Z frontu, z holokaustu, z ostnatým drôtom omotanej hranice.
Tlmočníkom nemého Hřbitova však môže byť aj Vojenský historický ústav. Jeho riaditeľ, podplukovník Miloslav Čaplovič, sa bratislavským opevnením zaoberá dlhodobo. Za sprievodcu na cestu časom do druhej polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa ponúka sám.
Keď vystupuje z časostroja, upozorňuje, že si treba otvoriť dáždnik. Píše sa rok 1937 a nad Československom sa začína zmrákať.
„V podstate z celej 4 120 kilometrov dlhej československej štátnej hranice iba dvesto kilometrov tvorila línia so spojeneckým Rumunskom,“ vysvetľuje neutešenú situáciu Čaplovič. Zo strachu pred rozpínavosťou susedov sa Československo rozhodlo, že najlepšie bude vystavať obranný val podľa vzoru francúzskej Maginotovej línie.
Petržalský obranný val budovala stavebná firma Rudolfa Friča z Bratislavy. Viaceré bunkre sú jedinečné unikáty. „Je to pekný doklad technickej vyspelosti vojensko-ženijného staviteľstva. Určite by si zaslúžili, aby ich vyhlásili za technickú kultúrnu pamiatku,“ dodáva Čaplovič.
Výstavba bunkrov v celom Československu mala pôvodne prebiehať v štyroch etapách. Posledná bola naplánovaná na rok 1951. Škrt cez rozpočet československým plánovačom však spravilo stretnutie mocipánov v Mníchove, ktoré sa uskutočnilo v septembri 1938. Jediná úplne dokončená časť obranného valu bola v tom čase tá petržalská.
Oblúk bunkrov opierajúci sa obidvoma koncami o pravý breh Dunaja sa na rozkaz pána ako dobrotivý susedovie psík len usmieval na prichádzajúce nemecké vojská.
Usmievavú bratislavskú líniu opúšťali zronení slovenskí vojaci. Odchod posádky z Hřbitova zachytil aj petržalský rodák Jaroslav Gustafik vo svojej knihe Spomienky Staropetržalčana.
„Mal som vtedy trinásť rokov a bývali sme na samej hranici s Rakúskom. Do pevnosti chodievali vojaci aj naším dvorom. Nosievali sme im vodu z našej studne. Všetkých sme poznali po mene. Vojak Beleš, bol odniekiaľ od Trnavy, prišiel toho dňa k studni smutný. S dospelými susedmi preberal situáciu. Verdikt Mníchovskej dohody oznámili vojakom skôr, ako vyšiel v novinách. Vyhlásil, že celá posádka je odhodlaná pevnosť a celú líniu opevnenia brániť. V očiach mal slzy…“ spomína Gustafik.
„Pořádně to chlapy změní, když opouštěj opevnění,“ vystihol to v piesni 1938 český hudobník Daniel Landa.
Historici sa dodnes sporia, či by bolo rozumnejšie brániť sa. Čaplovič v tom má jasno. Podľa neho by v očakávanom konflikte pevnostný systém s najväčšou pravdepodobnosťou splnil poslanie.
„Nemecké velenie nemalo v roku 1938 ani najmenšie skúsenosti s dobýjaním pevnostných línií a bojová hodnota maďarskej a poľskej armády bola ešte nižšia,“ dodáva podplukovník Čaplovič.
Lenže salvy z bunkrov nezazneli. Opevnenie Petržalky, teda už po nemecky Engerau, prešlo do rúk Hitlera.
„Traduje sa, že mal poradu práve v tejto miestnosti,“ hovorí Košírer v jednom z priestorov Hřbitova. Prstom pritom ukazuje na historickú fotografiu. „Bunker na nej isto spoznávate, ale možno neviete, kto je tá dáma pred ním,“ povie a nakrátko sa odmlčí.
„To je Eva Braunová,“ vyzradí. Vzácna fotografia, ktorú poskytol Vojenský historický ústav, pochádza z 25. októbra 1938. Führer bol na opevnenie zvedavý už necelý mesiac po potupnom mníchovskom diktáte.
Počas vojny však Hřbitov a iné bunkre valu nevyužívali nacisti, ale civilisti. Najmä tí, ktorí pracovali v neďalekom gumárenskom podniku Semperit (dnešnom Matadore). Počas náletov bombardérov spojencov im bunker slúžil ako úkryt.
Guľomety a delá z Hřbitova nepálili ani začiatkom apríla 1945, keď Nemci ustupovali pred postupujúcou Červenou armádou.
Už onedlho však malo byť opevnenie opäť v pohotovosti. Začínala sa studená vojna a objekty museli byť pripravené pre prípad útoku zo strany Západu. „Bunkre sa tak na ďalšie štyri desaťročia stali neprístupné, pretože sa nachádzali v pohraničnom pásme, kam bol zakázaný vstup,“ hovorí aj po rokoch so smútkom v hlase nadšenec bunkrov a rodený Petržalčan Ivan Sabo.
Počas debaty o opevnení energicky listuje v knižke Zrazené pevnosti. Vlastní ju od jej vydania v roku 1982. Občas si pomôže aj archívom novinových článkov „Prvý dobrý materiál na túto tému som objavil v denníku Práca v roku 1973,“ dodáva Sabo. Hoci sa narodil v starej Petržalke hneď po vojne, bunkre si prvý raz na vlastné oči pozrel až ako 44-ročný.
„V Hřbitove som bol niekedy okolo roku 1991. Vtedy tam ešte boli vojenské postele, nádrže na vodu a viacero ďalších pôvodných zariadení,“ spomína Sabo.
Foto: Ľuboš Pilc
Po revolúcii však bunkre nenavštevovali len Slováci. Opustené budovy ponechané napospas osudu skúmali aj českí bunkrológovia. Niektorým z nich sa slovenské zariadenie zapáčilo natoľko, že si ho odniesli za hranice do svojich bunkrov. V Českej republike totiž vojenské historické objekty zrekonštruovali a obnovili občianske združenia už dávnejšie.
„Isteže, nemalo by sa to. No na druhej strane, keby to neodniesli oni, určite by to napokon skončilo niekde v zberných surovinách,“ pozerá sa na vec realisticky Košírer, ktorý je aj tvárou Občianskeho združenia Zachráňte petržalské bunkre. Spolu s ďalšími štyridsiatimi nadšencami začína úplne od začiatku. V bratislavských bunkroch sa okrem neporiadku po bezdomovcoch a narkomanoch nenachádza z pôvodného vybavenia už takmer nič.
Objekty na obrannej línii boli pritom pôvodne zariadené naozaj veľkoryso. Výstavba aj s vybavením jedného bunkru vyšla na 5,7 milióna československých korún. Vojaci mali mať k dispozícii aj dostatok potravín, napríklad stodvadsať mäsových konzerv, sedemdesiat kilogramov slaniny, štyristisícpäťsto cigariet, štrnásť kilogramov čokolády, tristo gramov čaju, štrnásť litrov rumu…
Zo spomínaného zoznamu sa dnes v bunkroch nachádza azda len tých štrnásť fľašiek od rumu. Prázdnych, samozrejme.
Hřbitov totiž nie je len vlajkovou loďou bratislavských bunkrov. Oproti ostatným bunkrom je priam vesmírnou loďou, objektom z inej galaxie. Kto nájde dosť odvahy a vkročí do ostatných opevnení, nájde tam len špinu, smrad, holé, studené a počarbané steny. A, samozrejme, občas aj bezdomovcov či narkomanov.
Mrazivý pohľad sa naskytá v bunkri s poradovým číslom jeden. Leží zarastený v lese západne od Mosta Lafranconi. Uprostred prázdnej miestnosti stojí stolička, na nej odtlačené viditeľné stopy od topánok, nad ňou vo výške odtrhnuté lano…
„Radi by sme obnovili celú líniu, nielen Hřbitov,“ hovorí Košírer, ktorý medzičasom začal s kolegom maľovať jednu zo stien bunkra. Múry budovy zatiaľ stihli len zbaviť čmáraníc. Náter pribúda veľmi pomaly. O minútu je jasné prečo.
„Dobrý deň, môžeme nazrieť dnu aj takto, mimo otváracích hodín?“ pýta sa dvadsiatnička, ktorá k Hřbitovu dotiahla priateľa. Nemca. „Ale samozrejme, vnútri si môže vyskúšať aj nemeckú prilbu,“ odpovedá s úsmevom natierač, ktorý sa v momente mení na sprievodcu.
Zatiaľ čo si nemecko-slovenský pár prezerá s bengálskym ohňom v ruke výstavu zloženú z fotografií, ale aj z viacerých dobových artefaktov, nadšenci nahlas snívajú.
„V každom z veľkých bunkrov bude špeciálna expozícia. Po Hřbitove príde na rad ako prvý blízky bunker Kittsee. Bude zasvätený ženám v armáde. Statočným vojačkám. Spravíme tiež filmový festival s vojenskou tematikou pod holým nebom. Prekážkovú dráhu pre deti i dospelých. Guľometné hniezdo, v ktorom sa bude podávať čerstvá káva…“
Jej arómu už-už cítiť.
Potom však príde e-mailom odpoveď z ministerstva obrany, ktorá snovú bublinku nekompromisne, po vojensky, praskne. Objekt totiž stále patrí armáde a tá snahy nadšencov vôbec neregistruje.
Keďže však bunkre už nemajú pre armádu taktický význam, vyhlási ich za prebytočný majetok. Následne ich ponúkne iným štátnym inštitúciám. Potom na odpredaj. Bunkrológovia budú mať vyhraté až vtedy, ak o objekt nik neprejaví záujem. Potom ho totiž armáda ponúkne bezplatne obci, ktorá so združením spolupracovať chce.
„Ja som sa vlastne o bunkre v minulosti nikdy veľmi nezaujímal,“ priznáva prekvapujúco Košírer. „Som zameraný vyslovene proti vojne a aj takouto aktivitou chcem tento postoj šíriť ďalej,“ hovorí.
Vybral si najlepšie miesto. Tento vojenský bunker nikdy nikoho nepripravil o život. Hřbitov sa dá nájsť aj pod označením B-S-8. Osmička. Z tesáka sa stal zub múdrosti.