Prečo má slovenská strana takýto prístup k spoločným výročiam?
Svedčí to o súčasnom obraze a historickom vedomí slovenskej spoločnosti. Význam 1. ČSR na Slovensku zdeformovali nielen komunisti, ale aj ľudáci, keď ju Hitlerovi pomohli rozbiť s argumentom, že Česi Slovákom ubližovali. A dôvod sláviť 17. november určite nemá súčasná slovenská vláda spolu s tou značnou časťou spoločnosti, ktorá v novembri 1989 zažila šok zo straty bývalých pozícií. Verím však, že raz budú oba dátumy pre všetkých Slovákov mimoriadne dôležité.
Na novembrových tribúnach panoval medzi Čechmi a Slovákmi nevídaný súzvuk. No práve nežná napokon odštartovala zánik spoločného štátu.
Pravdaže, v podmienkach totality, keď sa len prijímali pokyny z Moskvy, by bolo rozdelenie nepredstaviteľné. Ani november však vôbec nebol o konci spoločného štátu. Pri delení bol jednoducho český aj slovenský občan surovo oklamaný. Politikmi Klausom a Mečiarom, ktorých nežná vyniesla k moci. Zvolili salámovú taktiku, najprv stále spomínali referendum, potom ho vyhlásili za zbytočné. Najprv mala byť spoločná mena, potom česká strana začala kolkovať. Iniciatíva bola inak celkovo skôr na českej strane. Je len mýtus, že štát sa rozdelil pre slovenské snahy o sebaurčenie.
Tak či onak po nevydarenom tisícročnom manželstve s Maďarmi sa to s Čechmi rozpadlo už po sedemdesiatke. Zdá sa, že si ani navzájom nechýbame. Kam zmizli naše „nadštandardné“ vzťahy?
Väzby medzi našimi národmi sa tvorili prirodzene v niekoľkých historických obdobiach. Spájala nás jazyková blízkosť, spolupráca počas revolúcie 1848 až 1849, naše elity sa postavili voči habsburskej monarchii, keď v nej koncom 19. storočia vrcholil proces uzurpácie menších národov. Dnes sa nadštandardnosť prejavuje najmä tým, že máme v Európe spoločné záujmy, že jedna strana podporuje druhú.
Tak tu máme ostatný príklad! Lisabonskú zmluvu a českú výnimku. Akoby sa Slováci s Benešovými dekrétmi až oneskorene spamätali. Prečo sme problém neriešili spoločne?
Pretože celá Klausova výnimka je fraška! Ani on, ani slovenskí politici nechápu, že na základe Lisabonskej zmluvy nie je možné domáhať sa majetku zhabaného Benešovými dekrétmi. Ten problém si Klaus vymyslel sám, z číreho exhibicionizmu sa zahral na záchrancu českých záujmov v Európskej únii. Naši politici tiež nepotrebovali nijaké právne či historické analýzy, len mu na to naskočili, aby nič nezmeškali.
Niekdajšie vzájomné politické aj ekonomické vzťahy sú však nepochybne pretrhané. Možno zostali kultúrne. Jazdia k nám českí divadelníci, úspech má spoločný projekt Česko Slovenská SuperStar. Nie sú to však skôr komerčné projekty, keďže si – ešte stále – rozumieme?
Kultúrne väzby zostali silné. Hoci v oblasti kultúry sme vždy boli v niečom rozdielni. Na Slovensku sa česká kniha čítala a stále sa číta. Slováci svetovú literatúru bežne vnímajú cez české preklady. Česi slovenskú literatúru nikdy nečítali ani nečítajú. Nevidím v tom však prejav podceňovania Slovákov.
Nedávno sa vyskytol pekný športový moment. Pomôžme si navzájom vo futbalovej kvalifikácii. Keď sa však Slovákom nepodarilo potisnúť Čechov na barážové miesto, prišli dehonestujúce ohlasy. Aj česká futbalová celebrita sa o našich futbalových schopnostiach vyjadrila veľmi ponižujúco.
Športová rivalita nie je dobrý príklad. V športe sme jednoducho súperi, nie spojenci. Šport je hra a niekto musí vyhrať.
Vráťme sa ešte k neuskutočnenému referendu. Boli námietky, že časť federácie, ktorá by sa prípadne vyslovila za jej zrušenie, by stratila nástupnícke práva.
To je úplne nelogická výhovorka! Keby referendum v českej časti dopadlo inak ako v slovenskej, federácia by zanikla. Aspoň by sa však vedelo, že si to Slováci alebo Česi naozaj priali. A ak by sa obe strany vyslovili za zachovanie spoločného štátu, Klaus aj Mečiar by museli uvoľniť miesto politikom schopným dohodnúť sa. Nechceli však stratiť moc.
Ak by federácia nezanikla, mohli vzťahy medzi oboma národmi vyhrotiť kopiace sa vážne ekonomické problémy a spory v štýle „kto koho živí“. K rozdeleniu by potom nemuselo dôjsť pokojnou cestou.
Neviem si predstaviť, že by sa v našom priestore uplatnila nepokojná cesta… Pravda, za daných okolností už nie je ľahké odhadnúť ďalší vývoj v takomto prípade. Je naozaj možné, že situácia by sa zdramatizovala. Možný je však aj opak. Že by nastúpila politická garnitúra schopná dospieť k dohode.
Ako by sa vyvíjali národnostné otázky, keby Československo nezaniklo?
Ak narážate na slovenský problém s maďarskou menšinou, tak v Československu by taký jednoducho nebol! Pri trojnásobnom počte obyvateľov by bolo Maďarov percentuálne značne menej. A trpké historické skúsenosti, vo vzťahu slovensko-maďarskom také obnažené, by sa vo vzťahu československo-maďarskom výrazne oslabili.
Z lona rozpadnutej monarchie mohli vzniknúť mnohé nové štátne zoskupenia. Slováci sa obracali aj na východ, Česi sa zase mohli usilovať o samostatný štát. Prečo aj Čechom vyhovovalo Československo?
Súvisí to so zakladateľom T. G. Masarykom. Ten si uvedomoval, že nový štát v hraniciach niekdajších štátov českej koruny by nebol životaschopný. Československo znamenalo otvorenie sa na východ a Masarykovi sa podarilo presvedčiť českú verejnosť, že je to dobrá myšlienka. Sny a chiméry o spojenectve s ruským „dubiskom“ zase už neoslovovali mladšiu slovenskú generáciu. Uvažovalo sa aj o česko-poľsko-slovenskej alternatíve, zo všetkých možností sa ako najlepšia ukázala práve takáto.
Ani pri vzniku ČSR však nebolo referendum.
Dožadovať sa plebiscitu v krajine rozbitej vojnou je číry nezmysel. Lenže v roku 1992 bol pokoj, ľudia chápali, o čo ide. Aj v novej slovenskej ústave bolo zakotvené, že o vstupe či výstupe zo štátneho zväzku sa má rozhodovať referendom.
Štefánik a Dubček. Jeden za nejasných okolností umrel po vzniku Československa, druhý tesne pred jeho zánikom. Boli vo svojej ére jedinými slovenskými štátnikmi, ktorých poznal a akceptoval svet. Prečo smrť oboch stále obostierajú mýty?
Záhady a tajomstvá okolo smrti ľudí vždy vzrušovali. Ak by sme mali porovnať, okolnosti Štefánikovej smrti sú oveľa nejasnejšie a dávajú priestor na rôzne teórie. Dubček zomrel v dôsledku autonehody, aké sa stávajú. Napriek sprisahaneckým úvahám o nejakých českých záujmoch, ktoré okolo jeho smrti vznikli.
Čo údajne zmiznutý Dubčekov kufrík?
Neviem, no zhodou okolností som práve v deň tej tragédie tiež cestoval do Prahy. Dubčekovo havarované auto som videl. Pamätám sa, bolo horúce leto, no práve v noci predtým spŕchlo. Diaľnica bola mokrá, niektoré jej úseky nebezpečné. Viacerí šoféri to podcenili.
A čo si myslíte o „zostrelenom“ Štefánikovom lietadle?
Niektorí tvorcovia teórií o Štefánikovej vražde sú úbohí diletanti. Pracujú iba s prameňmi, ktoré sa im hodia do ich fantázií. Ostatné ignorujú. Žiaľ, nezasvätený čitateľ to nerozozná. Nepoznám presnú príčinu Štefánikovej smrti. Som však jednoznačne presvedčený, že s ňou nič nemajú spoločné Masaryk ani Beneš. Možno to úplne vylúčiť na základe dôkazov. Chápem, že špekulácie vyplývajú z toho, že dodnes nie je vyriešená. Nás by však mal zaujímať najmä Štefánikov život, nie smrť. Ustanoviť za pamätný deň práve výročie jeho smrti považujem za zvrátenosť.
PhDr. Dušan Kováč, DrSc.
Narodil sa 3. januára 1942 v Humennom. Historik, odborník na slovenské dejiny 19. a 20. storočia, člen predsedníctva Slovenskej akadémie vied a nevlastný brat Michala Kováča, prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla po pokojnom rozdelení česko-slovenskej federácie v roku 1993.
V roku 1964 absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. V rokoch 1968 až 1981 pracoval v Ústave dejín európskych socialistických krajín SAV, od roku 1981 pracuje v jej Historickom ústave, niekoľko rokov bol aj jeho riaditeľom. Po nežnej revolúcii absolvoval študijné pobyty v Rakúsku, vo Veľkej Británii aj v Spojených štátoch.
Autor viacerých odborných publikácií (M. R. Štefánik, T. G. Masaryk a Slovensko), ale aj literárnych diel (Kolejáci, Deväť studničiek), scenárov rozhlasových hier (Studňa) a televíznych inscenácií (Chlapské leto, Yetiho stopy)