„Cez moje ruky vtedy prešli mnohí pacienti s poškodenou miechou, s čiastočne alebo celkom ochrnutými končatinami,“ spomína. „A ja som ich povzbudzoval, aby sa držali, nevzdávali, verili v uzdravenie. Teraz sa to snažím vsugerovať sám sebe.“
Jeho diagnózu si bežný smrteľník nezapamätá a sotva ju dokáže vysloviť. Je veľmi zriedkavá a u Dala sa prvýkrát prejavila počas rezbárskeho sympózia v Hamuliakove v lete 2007. Jeho drevená socha Márie, určená do tamojšieho betlehema, zostala nedokončená. „Bola to moja osudová socha, od nej ma odviezla záchranka a skončil som na invalidke.“
Mal iba 51 rokov a život sa akoby končil. Najviac sa obával toho, že už sa nikdy nedostane pod tatranské štíty, kde sa narodil a vyrástol. A že bude musieť zabudnúť na prácu s drevom. „Z horskej prírody a najmä z dreva som vždy čerpal energiu,“ vysvetľuje.
Čo len tomu chlapovi je?
Lekári v Bratislave, Liptovskom Mikuláši i Banskej Bystrici boli spočiatku vedľa. Darmo ich upozorňoval, že mu „prasklo v chrbtici“. Oni však diagnostikovali najprv „niečo“ so žalúdkom a neskôr mozgový infarkt. Až magnetická rezonancia v Poprade odhalila skutočný stav veci – mal zakrvavenú takmer celú miechu. A navyše objavilo sa v nej množstvo cýst.
Lekári sa opäť čudovali, tentoraz najmä nad tým, že pri takom rozsiahlom krvácaní do miechy nesedí ešte vo vozíku. Čo je horšie, niektoré z tých cýst sa môžu zväčšovať, tlačiť na spinálny kanál a ešte viac deformovať miechu. Začiatkom minulého roku sa Novotného stav zhoršil pre to natoľko, že sa už pohyboval iba o barlách, miestami len s cudzou pomocou a väčšie dláto v ruke neudržal. „Po čase už aj psychicky bol na tom veľmi zle,“ dodáva manželka.
Lekár lieči, príroda uzdravuje
Konzílium neurochirurgov z košickej fakultnej nemocnice sa už skôr zhodlo na tom, že je nevyhnutná operácia. A zároveň i na tom, že na Slovensku takýto zákrok zatiaľ žiadne chirurgické pracovisko nerobí. Pacientovi rovno povedali, že sa potrebuje dostať do Hradca Králové. K „zázračnému“ chirurgovi Jiřímu Náhlovskému.
Trvalo však dosť dlho, kým sa tam dostal. Úradoval kancelársky šimeľ, ľahostajnosť a bezcitnosť byrokratov. Nakoniec pomohla poisťovňa. Sám pacient by náklady na takúto operáciu v nijakom prípade nezvládol.
„Prišli ste v hodine dvanástej,“ prezradili po vstupných vyšetreniach pani Vlaste. Královohradecká klinika neurochirurgie bola v bývalom Československu nielen prvá svojho druhu, ale dlho i jediná. Postupne sa vypracovala na svetovú špičku, a to práve v kategórii medziodborových operácií takzvaných cievnych malformácií a komplikovaných poškodení miechy.
Klinika naďalej prijíma aj ťažko chorých pacientov zo Slovenska, po zániku spoločného štátu je to však už aj pre ňu – cudzina. Napriek tomu vedenie kliniky i celej tamojšej fakultnej nemocnice sa k Slovákom správa nadštandardne.
„Je za tým už historicky dlhá spolupráca so slovenskými kolegami – neurochirurgmi aj neurológmi, priateľské vzťahy a rešpekt k nim aj k ich pacientom,“ vysvetľuje Náhlovský.
Novotného operoval v júli minulého roku. „Bola to dlhá operácia, na operačnú sálu ma viezli ráno niekedy okolo ôsmej a z narkózy som sa prebral až po štvrtej,“ rozpráva Dalo.
Pred Vianocami bol Dalo v Hradci Králové na kontrole. Náhlovského potešilo, že pacient po operácii urobil vo svojom zdravotnom stave taký veľký pokrok. „Myslím si, že je to vzácny typ človeka, naplneného optimizmom a životným elánom, a to je čosi, čo veľmi pomáha v liečbe všetkých chorôb,“ prízvukuje chirurg. „Lebo stále platí, že lekár lieči a príroda – alebo Pán, ako to kto vníma – uzdravuje.“
Dalo hľadá novú mieru
V minulých dňoch Dalo zase po dlhom čase vystrúhal sochu. Pre zmenu harmonikára. Menšieho ako bol huslista, ktorého si pred časom odniesol jeden holandský manželský pár, je to však jeho prvá väčšia drevorezba v invalidite.
Pravda, hrubú prácu pílou urobil za Dala jeho priateľ, rezbár Albert Šimrák. Ale ostatné vyrezal sám. „Trvalo mi to dva mesiace, predtým by som takú sochu stihol za týždeň, ale neviete si predstaviť, akú radosť mi priniesla, vari ako žiadna iná.“
Šimrák je tiež prekvapený, ako sa Dalovi podarilo rýchlo dostať z najhoršieho. Pani Vlasta sa však obáva, aby manžel to neprepálil. Veď je naďalej vážne zdravotne postihnutý a bariel sa už asi nikdy nezbaví. Aj docent Náhlovský upozorňoval, že fyzickú záťaž si musí dávkovať veľmi citlivo, s mierou. Nasleduje však logická námietka: „Aby som spoznal svoju mieru, musím predsa skúšať?“
Dalo sleduje v televízii preteky zimnej olympiády. Zaujímajú ho najmä sánkari. On sám je držiteľom troch bronzových medailí z majstrovstiev Slovenska v dvojsedadlových saniach. „Ale to všetko je už dávno preč,“ dodáva. Teraz túži aspoň na chvíľu si obuť bežky.
„Namojdušu aj to skúsim, hoci sa budem po dvore len šuchtať!“