Foto: Flickr
Mnohí imigranti nachádzali v Spojených štátoch nielen obživu, ale aj podmienky na uplatnenie svojho talentu. Viacerí vďaka tomu splnili americký sen a prakticky z ničoho sa vyšvihli medzi elitu USA. „Prebijem sa, lebo sa prebiť chcem,“ povedal svojho času vojak Milan Rastislav Štefánik a stal sa francúzskym generálom.
Rok 1905 sme nespomenuli náhodou. Práve v novembri onoho vzdialeného roku zažil svojich desať minút slávy Slovák Jozef Murgaš. V americkom mestečku Wilkes Barre vyskúšal bezpochyby ako prvý človek na svete bezdrôtový prenos hlasu.
Rodák z Tajova sa stal slávnym, nájdeme ho vo všetkých encyklopédiách, ale nezbohatol. Nobelovu cenu za rádiotelegrafiu získal napokon, po sporoch o prvenstvo, Talian Guglielmo Marconi.
Doma nikto nie je prorokom – táto stará múdrosť sa potvrdila aj v Murgašovom prípade. Keď sa v roku 1920 vrátil do starej vlasti a prejavil záujem o miesto profesora elektrotechniky, u vrchnosti nepochodil. Podľa nej na to nemal potrebné vzdelanie.
Zbohatol až bankár Michal Bosák
V Amerike nezbohatol ani ďalší slávny slovenský vynálezca Štefan Banič, rodák z Neštichu pri Trnave. V roku 1914 mu v USA potentovali vynález zdokonaleného leteckého padáka. Americká armáda ho síce odkúpila, ale do výstroja nezaradila.
K miliónom však prišiel iný Slovák, Michal Bosák z Okrúhleho pri Stropkove. Jeho podpis je na desaťdolárovej bankovke z roku 1907. Už ako sedemnásťročný chlapec sa Bosák vybral z rodného Šariša hľadať prácu v Amerike. Mal vtedy za sebou len štyri zimy školskej dochádzky, lebo v lete musel pomáhať domá pri práci.
„Roboty sa nebál, záväzky nemal a mladícky optimizmus ho niesol v ústrety novému životu,“ charakterizuje budúceho finančníka historik Roman Holec z Univerzity Komenského.
Bosák začínal pri triedení uhlia s platom 75 centov na deň. Vyskúšal prácu v bani i pri železnici, ale v roku 1890 sa presťahoval do blízkeho Freelandu a tam si našiel prácu u obchodníka – rozvážal pivo po okolí. Za úspory kúpili hostinec so slovenskou stravou. Neskôr pri ňom vznikla lodná agentúra a veľkoobchod s liehovými nápojmi. Rýchlo sa stal účastinárom miestnych bánk a dostal sa do ich správnych rád. Zároveň si usilovne dopĺňal vzdelanie.
Nasledovala závratná kariéra. V roku 1907 sa Bosák stal prezidentom First National Bank, o osem rokov založil Bosak State Bank a o čosi neskôr aj American State Bank v Pittsburgu. Slovák sa stal úctyhodným americkým bankárom.
Mnohí prisťahovalci zo Slovenska sa vyznamenali ako príslušníci americkej armády na frontoch prvej i druhej svetovej vojny. Vari najviac sa preslávil seržant Michal Strank, rodák z Jarabinej pri Starej Ľubovni. Fotografia, na ktorej spolu s ďalšími piatimi americkými vojakmi vztyčuje zástavu USA v bitke s Japoncami na ostrove Iwo Jima, obletela celý svet. Príbeh Strankovej jednotky spracoval režisér Clint Eastwood vo filme Zástavy našich otcov. Stranka tam však označil ako Čecha.
Slováci sa presadili aj v americkom športe. Stana Mikitu zo Sokolčí, dediny zatopenej Liptovskou Marou, uviedli v roku 1983 do Siene slávy NHL.
Cernan na svoje korene pamätá
Deti prvej generácie slovenských prisťahovalcov vyštudovali americké vysoké školy a dosiahli mimoriadne výkony aj v tamojšej kultúre a vede. Stačí spomenúť popredného predstaviteľa pop-artu Andyho Warhola. Aj keď sa nehlásil k Slovensku a k rusínskemu etniku, nepopieral vplyv matkiných výšiviek a rozprávok na svoju tvorbu.
Bol Jánošík Poliak?
Foto: Garfield Film - Foto: Marcin Makowski
Poliaci si už dávnejšie chcú privlastniť slovenskú bryndzu a – Jánošíka. Toho druhého však nie ako národného hrdinu, ale šikovného zbojníka. Svedčí o tom aj televízny seriál, ktorý o ňom nakrútili. Ako o Poliakovi Janosikovi. Režisérka koprodukčného veľkofilmu o Jánošíkovi Agnieszka Hollandová odpovedala na otázku, komu patrí Jánošík, dosť vyhýbavo: „Keby sa jeho opýtali, kto je, povedal by, že je horal alebo Terchovčan. Ľudia v tom období mysleli v úplne iných rovinách.“
Warholovi rodičia pochádzali z Mikovej pri Medzilaborciach, do Spojených štátov sa vysťahovali v roku 1913, syn Andy sa im narodil o 15 rokov neskôr v Pittsburghu.
Virológ Daniel Carleton Gajdusek, ktorého otec pochádzal zo Smrdák na Záhorí, sa stal v roku 1976 nositeľom Nobelovej ceny za medicínu. Objavil nové mechanizmy prenosu niektorých infekčných ochorení.
Astronaut Eugen E. Cernan, ktorý sa prechádzal v roku 1969 po Lune, má z otcovej strany predkov Slovákov a z matkinej Čechov. Vedel o svojich historických koreňoch, preto mal so sebou v osobnom balíčku aj československú štátnu vlajku. Položil ju na mesačný povrch a priviezol späť na Zem s úmyslom odovzdať ju československému prezidentovi. Ten ho však v roku 1974 odmietol prijať. Návrat do vlasti predkov so slávobránou sa konal až po roku 1989.
Našinec vynikol aj na Východe
Mnohí Slováci hľadali svoje šťastie a slobodu putovaním za slnkom, čiže smerom na Východ. Známa je história družstevníkov z Interhelpa, ktorí sa ešte v 20. rokoch minulého storočia dali zlákať agitátormi a štyrmi transportmi sa aj s majetkom vypravili do sovietskeho Kirgizska. Sen o raji na zemi sa rýchlo rozplynul, ale v ďalekom Biškeku dodnes považujú Alexandra Dubčeka aj za svojho, veď tam vyrástol a začal dospievať.
Ďalší Slovák, Vladimír Krivoš, urobil kariéru v službách ruského cára. Tamojšia historiografia však dlho tápala, čo sa týka jeho pôvodu. Jedni považovali Krivoša za Srba, iní za Čecha. Podľa niektorých ruských bibliografických slovníkov sa narodil v maďarskom mestečku Stará Mikloša. V skutočnosti išlo o Liptovský Mikuláš. Do Ruska sa dostal Krivoš ako 21-ročný študent Orientálnej akadémie vo Viedni. Na Petrohradskej univerzite začal v roku 1886 študovať východoslovanské jazyky.
Podľa najnovších zistení bol Krivoš nielen zakladateľom ruskej parlamentnej stenografie, ale aj kryptografie, čiže vedy o šifrovaní. Počas rusko-japonskej vojny sa Krivošovi podarilo rozlúštiť tri šifrovacie kľúče Japoncov, s pomocou ktorých potom Rusi prečítali väčšinu zachytených správ protivníka. Po Októbrovej revolúcii Krivoš údajne pracoval aj pre Lenina a Trockého, čo ho však neuchránilo pred obvineniami zo špionáže pre československú rozviedku a skončil vo väzení.
Málokto vie, že s Petrohradskou univerzitou je spojené aj meno jej prvého rektora profesora Michala Baluďanského, pôvodom z Vyšnej Oľšavy pri Stropkove. Rektorom sa stal v októbri 1819, ale do Ruska pricestoval o šestnásť rokov skôr na pozvanie cára Alexandra I., aby prednášal na tamojšom Pedagogickom inštitúte. Zároveň pôsobil ako poradca ministra financií a súkromný učiteľ cárových synov. V roku 1839 sa stal senátorom. Baluďanského dodnes považujú za autora ruskej ekonomickej terminológie.
V zozname hrdinov Ruskej federácie figuruje meno Slováka Jána Nálepku. Pôvodne to bol učiteľ, ktorého v roku 1941 odvelili ako stotníka na východný front. Postupne sa tam stal náčelníkom štábu 101. pluku Zaisťovacej divízie. V máji 1943 prebehol s niekoľkými slovenskými dôstojníkmi k sovietskym partizánom a stal sa veliteľom 1. česko-slovenského partizánskeho oddielu v ZSSR. Zahynul pri oslobodzovaní ukrajinského mestečka Ovruč o päť mesiacov neskôr.
U nás bol Nálepka po vojne najprv oslavovaný a po roku 1989, naopak, dosť zaznávaný. V roku 2004 však prezident republiky vymenoval Jána Nálepku do hodnosti brigádneho generála in memoriam. Pre zaujímavosť, neterou hrdinu je známa česká herečka Světlana Nálepková, ktorá sa k tomuto príbuzenstvu oddávna hlási.