Devín a Dunaj objavilo dievča z mesta

Vynikajúce hrozno a víno je nadčasové. Ľudstvo sa s ním zoznamuje, vychutnáva ho, trápi sa s ním a miluje ho nepretržite šesťtisíc rokov. Šľachtiteľka Dorota Pospíšilová posunula slovenský vinársky obzor ako málokto pred ňou. Vyšľachtila odrody, ktoré robia Slovensko krajinou vína a hrozna neopakovateľných vôní a chutí. V jej v živote sa križujú rozporuplné dejiny tak, ako sa v semienkach viniča vrství bohatá minulosť a skúsenosť predkov.

Dorota Pospíšilová
Dorota Pospíšilová
Autor:

Ako sa dievča z mesta dostane k šľachteniu hrozna?
Vaši rodičia predsa neboli vinohradníci ani vinári. Nikdy v mladosti som netušila, že sa raz budem venovať viniču, ktorý sa stane mojou celoživotnou láskou. Vyrastala som v predvojnovej Bratislave, ktorá bola plná veselých viech a obklopovali ju zelené vinohrady. Žiaľ, na nádherných vinohradníckych vŕškoch rastú dnes ako huby po daždi betónové kocky. Keby vily, ale škaredé škatule.

Čas sa nedá zastaviť, je ako mlynské koleso, v ktorom sa láme pôvodný ráz mesta i ľudské osudy. Cítite sa zasiahnutá obrovskými neviditeľnými lopatkami tohto osudového kolesa?
Veď práve. Neuvedomujeme si, o čo v Bratislave prichádzame. V európskych vinohradníckych mestách si vážia neopakovateľný kolorit, ktorý utvárajú vinohrady. U nás akoby ľudia nemali vôbec vzťah k viniču. Možno aj preto, že v Bratislave sa výrazne vymenilo obyvateľstvo. Pôvodní Prešporáci boli veľmi liberálni ľudia. V zhode vedľa seba žilo niekoľko etník. Nechcem, aby sa to vnímalo ako nostalgia za starými časmi, ale, žiaľ, noví obyvatelia Bratislavy navždy zmenili charakter mesta. Taká je realita.

Lenže svojho času ste aj vy patrili k novým Bratislavčanom.
Tomu sa vraví paradox života, človek je vždy do istej miery plodom svojej doby. Otec bol Moravan, mama Viedenčanka. Do mnohonárodnostnej Bratislavy sme však zapadli celkom prirodzene. Po vzniku vojnového slovenského štátu sme sa museli vysťahovať do protektorátu. Neďaleko Bratislavy na Žitnom ostrove sme zanechali malé hospodárstvo. Keď Američania pred koncom vojny zbombardovali Kralupy nad Vltavou, rodičia prišli o všetko a rozhodli sa vrátiť na Slovensko. Malé žitnoostrovské gazdovstvo brali ako záchytný bod nového povojnového života.

Vojna a pomery po nej všetkým ľuďom zmenili život. Prečo ste sa ako čerstvá gymnazistka v roku 1948 rozhodli študovať na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach?
Nebola to voľba z vlastnej vôle. Bola som najmladšie dieťa, poškrabok, ktorý sa otcovi narodil, keď mal päťdesiat rokov. Neužila som si ho, zomrel krátko po vojne. O mojej budúcnosti rozhodla mama so starším bratom. Po februárovom komunistickom prevrate sa obávali o majetok. Keď sa rozchýrilo, že komunisti ponechajú hospodárstva rodinám, ktoré dajú deti študovať poľnohospodárstvo, o mojej budúcnosti bolo rozhodnuté.

Bavila vás poľnohospodárska škola?
Mala som rada fyziku, chémiu a vôbec prírodne vedy, napokon som neľutovala. S diplomom inžinierky som v roku 1952 dostala umiestenku na Výskumný ústav rastlinnej výroby do Boroviec pri Piešťanoch. Ubytovali ma v studenej komôrke, do ktorej presakoval moč z vedľajšej maštale. Pri prvej príležitosti som odtiaľ zdupkala. Našla som si miesto v Bratislave v pobočke pôdoznaleckého ústavu. Ale robiť stereotypné rozbory pôdy ma nebavilo. A vtedy mi kamarátka vraví: Dorka, odchádzam z vinohradníckeho a vinárskeho ústavu, nechceš robiť šľachtiteľku? Neváhala som ani minútu.

Neoľutovali ste neskôr toto rozhodnutie?
O šľachtení a viniči som nemala najmenší šajn a prvé čo mi povedali, bolo: no šľachtiť budeš! Vedela som, že čosi treba opeliť a čosi skrížiť! Bože môj, svätá prostota!

V tom čase bol v móde ruský praktik Mičurin a „teoretik“ Lysenko, ktorý vyhlasoval genetiku za buržoáznu pavedu…
Našťastie vo vinohradníckom a vinárskom ústave pracovali múdri ľudia. Ale jedno hneď podotknem: Nestačí, že natrafíte na kohosi múdreho. Sami musíte vyhľadávať ľudí, ktorí vás obohatia. V tom vlastne spočíva jeden z princípov šľachtenia.

Ako ste si teda pomohli?
Vybrala som sa na ústave za jedným starším skúseným vinohradníkom a poprosila ho, aby ma naučil rozoznávať odrody viniča a rezať kry. Rez viniča vyžaduje nielen ruky, ale aj hlavu. Šéf ústavu Ladislav Laho, môj bezprostredný vedúci Anton Kišon, profesori Frimmel a Hrubý, autor fantastickej knihy o genetike, boli moji skvelí učitelia. Vedeli oceniť úprimný záujem o prácu.

Musela to byť zvláštna doba. Ideológia režimu popierala skutočnú vedu a napriek tomu sa rodila. Ako to bolo možné?
Myslím, že dopredu nás hnala neuveriteľná túžba objaviť niečo veľké. S Lojzom Antalíkom z Radošiny povestnej vínom Klevner a s priateľmi z Moravy sme založili šľachtiteľský krúžok. Bola som nepísaným vodcom tejto skupinky nadšencov. Rozdelili sme si odrody na genetické štúdium a začali šľachtiť. Z celej vtedajšej partie som napokon pri hľadaní genetických závislostí vytrvala jediná.

Zrejme sa čoskoro ukázalo, že skutočné šľachtenie je priveľmi sýty chlieb…
…alebo že genetická podstata viniča je zložitejšia ako ľudské želania. Skôr inštinktívne ako vedome som predpokladala, že aj pri viniči by mohla fungovať heteróza. Je to jav, keď potomok skrížených jedincov sa vyznačuje neobyčajnou životaschopnosťou, vyššou úrodnosťou alebo pri ovocí lepšou chuťou či vôňou. Lenže po prvom samoopelení viničov výsledky vypálili inak.

Prečo?
Kým opelíte vinič, vysejete semienka a nové potomstvo začne rodiť, prejde sedem rokov. Keď sa po toľkom čakaní objavia viniče s úbohými strapčekmi, pripadáte si, ako keď sa rodičom z modrej krvi narodia zdegenerované deti. Bol to šok.

Čo ste urobili so samoopeleným potomstvom vašich urodzených rodičov Tramínu červeného a Veltlínskeho červenobieleho?
Zobrala som moje „cácorky“ – zakrslé viniče prvej, tzv. inzuchtnej generácie a skrížila ešte raz. A z tohoto kríženia vznikol základ dnešného Devína, Hetery, Inzuchty, odrôd, ktoré boli schopné vytvoriť viac cukru ako ktorékoľvek iné dovtedy pestované na Slovensku.

Boli ste ako levica, ktorá bojuje o svoje mláďatá do poslednej chvíľky.
(Úprimný smiech) No hej… čerstvo nabitá poznatkami z rodiacej sa genetiky aplikovala som v praxi teóriu tzv. heterózneho kríženia viniča. Nedočkajúc sa výsledkov, poslali ma ako experta na vinič do Alžírska, ktoré získalo nezávislosť od Francúzska.

Vrátili ste sa domov s vyvetranou hlavou a zistili…
…že heteróza zafungovala. A ešte ako! Moja prvá cesta viedla do vinohradu a žasla som. Kry boli doslova obsypané hroznom. Každé semienko viniča, ktoré sme vysadili, bolo začiatkom novej odrody. Všetky viniče sa vyznačovali neuveriteľnou plodnosťou, veľkosťou strapcov a najmä zvýšenou cukornatosťou hrozna.

Pre Slovensko, ktoré leží na severnom okraji ekonomického pestovania viniča, to musela byť vynikajúca správa.
Podarila sa skutočne veľká vec. Tým, že som vybrala do šľachtenia Tramín červený, nepochybne zázračný druh viniča na kríženie, získali sme ohromne aromatické a cukornaté biele muštové odrody. Predstavte si, že Hetera, ktorá bude onedlho uznaná, nahromadí v bobuliach aj v nepriaznivom roku, akým bol rok 2010, až 23 stupňov cukru. V horúcich rokoch dosahuje cukornatosť, ktorá sa takmer nedá odmerať.

Cukor však nie je jediným meradlom kvality hrozna. Samozrejme, ale komu chutí kyslé hrozno?
My teraz máme odrody, ktoré aj v zlých ročníkoch poskytnú 22 až 23 stupňov cukru, a to už býva vrchol cukornatosti Veltlínskeho zeleného. Ich potenciál je 26–30 stupňov cukru. Vtedy nevyniká iba alkohol, ale kompletnosť arómy, celý extraktívny potenciál.

Do Devína, prvej slovenskej bielej odrody, sa zamilovali všetci slovenskí vinohradníci. Čím sa odlíšil od tramínu?
Predovšetkým tramín zostáva vysoko cenenou odrodou aj naďalej. Devín je oproti nemu úrodnejší a odlišuje sa arómou. Ide o nádhernú zmes vôní tramínu a muškátu. Devín obľubujem len vtedy, keď ide o víno z hrozienkového výberu so značným zvyškovým cukrom. Nemilujem ho kvôli sladkosti, ale preto, že v ňom cítiť cibéby, hrozienka napadnuté ušľachtilou plesňou Botrytis cinerea. Je to ohnivý koncentrát slnka, vôní a chutí slovenskej prírody. V tejto podobe Devín nemá u nás medzi bielymi vínami konkurenta.

Odrodu Devín, ktorú vyšľachtila Dorota Pospíšilová, je
u slovenských vinárov mimoriadne obľúbená.
Odrodu Devín, ktorú vyšľachtila Dorota Pospíšilová, je u slovenských vinárov mimoriadne obľúbená.
Autor: Archív Doroty Pospíšilovej

A inak?
Nie som nekritický obdivovateľ vlastných odrôd. Ako každý odborník mám rada suché víno, pretože sladké vína vždy niečo zakrývajú. Cukor pridáva moku plnosť, čo vínu pomáha, ale nie vždy. Víno, ktoré pijem rada, musí byť odrodovo charakteristické. V mojom prípade je to Sauvignon, vinárska klasika.

Na budúci rok sa očakáva uznanie celej skupiny vašich modrých odrôd. Odkedy vinári ochutnali váš Dunaj, nevedia sa dočkať jeho prítokov – Hronu, Váhu a ďalších. Viete prečo?
Odpoveď je jednoduchá, ide o odrody tzv. kabernetového typu. Cabernet Sauvignon má občas problém dozrieť aj vo svojej francúzskej domovine. Nieto ešte na Slovensku, kde si počasie robí s viničom, čo chce. Hron, Váh, Nitra, Torysa, Rimava, Rudava však nazbierajú dosť cukru aj pri slabšom slnečnom svite. V každom roku obšťastnia vinohradníka sladkým hroznom.

Keď sú odrody hotové, zdá sa, že ich vyšľachtenie nebolo až také zložité.
Naozaj sa to môže iba zdať. Keď poznáte slovenské ekologické podmienky, viete, aké vlastnosti by mala mať nová odroda. Mne sa to podarilo, ale vždy mi istým spôsobom pomohla náhoda.

Je šľachtiteľ odkázaný na náhodu?
Náhoda hrá v šľachtení obrovskú rolu, ale aj šľachtiteľský inštinkt a cieľavedomosť. Dnes by som povedala, že absolútna cieľavedomosť založená na bohatých vedomostiach. Do plodiny treba vniknúť, a to už nie je samozrejmosť ani náhoda. Vinič musíte výskumne spracovať tak, aby ste o ňom vedeli oveľa viac ako všetci ostatní. Mne pri šľachtení veľmi pomohlo aj budovanie zbierky odrôd viniča a ich štúdium.

Ampelografia, ktorú ste napísali spolu s Danielom Sekerom a Tiborom Rumanom, sa považuje za bibliu slovenského vinohradníctva.
Ďakujem za poklonu, ja by som ju adresovala najmä Danielovi Sekerovi, ktorý dokázal nájsť mecenášov pre vydanie tejto knihy.

Určite by však kniha nevznikla bez dlhoročného zhromažďovania stoviek druhov viniča.
Všetko sa to začalo v päťdesiatych rokoch, keď z moravských Mutěníc presunuli do Bratislavy 300 odrôd viniča. Zbierka postupne rástla. Dnes má okolo 1 800 druhov viniča. Obohacovala som ju o cenné materiály z Gruzínska, Azerbajdžanu, ktoré sú rodiskom viniča, ako aj o odrody z Uzbekistanu, Kazachstanu, Moldavska, Ukrajiny. Francúzi, ktorí majú obrovský sortiment, mi poslali celý regiment odrôd. Väčšina mojich modrých odrôd vznikla z francúzskych zdrojov.

Prečo ste pomenovali odrody podľa riek či hradu Devín?
Chcela som, aby odrody niesli punc pôvodnosti. No a čo je pôvodnejšie na Slovensku ako Devín vypínajúci sa nad Dunajom, ktorého prítokom je Váh. Je v tom kus symboliky a môjho úprimného vzťahu ku krajine, kde som žila a pracovala celý život. Stolové odrody som pomenovala podľa kameňov napríklad Opál, Topás, Diamant.

Pani Dorotka, ste šťastný človek?
Myslím si, že by som ním mohla byť, ale nemôžem povedať, že som bezvýhradne šťastná, pretože uvažujem, o veciach, ktoré ma aj veľmi trápia. Našťastie mám veľkého pomocníka, a tým je viera v Boha, ktorá ma vždy povzbudzovala žiť. Keď som bola na dne, vždy ma postavila na nohy.

  • Je najúspešnejšia šľachtiteľka viniča na Slovensku. Na konte má 10 registrovaných odrôd, z toho 1 bielu a 1 modrú muštovú a 8 stolových odrôd. V roku 2011 bude zaregistrovaných ďalších 14 odrôd, z toho 2 biele a 7 modrých muštových a 5 stolových odrôd.
    • S inštinktom skvelého stopára vypátrala v genetickej výbave viniča nositeľov najvzácnejších chuťových a aromatických vlastností a vytvorila odrody poskytujúce neopakovateľné spektrum nových zážitkov.
    • Veľká dáma slovenského vinárstva skromne podotýka, že jej životné dielo bolo spleťou náhod.
    • Dorozumie sa šiestimi jazykmi, čo jej pomohlo vytvoriť na Slovensku unikátnu zbierku viniča počítajúcu 1 800 odrôd.
    • Ako osemdesiatročná úspešne pracovala s kolegami na projekte, ktorý financoval Brusel. V povodí slovenských riek objavila cenné náleziská viniča lesného, ktorý je zapísaný v Červenej knihe ohrozených druhov rastlín.
    • V roku 1998 jej prezident republiky udelil Rad Ľudovíta Štúra za celoživotné vedecké dielo.
Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

30.03.2017 22:55

Evanjelická diakonia sa v rámci svojej činnosti a pôsobnosti zaoberá sociálno-diakonickou prácou, ktorú poskytuje pre rôzne sociálne skupiny.

Bašár Asad

Pre Trumpovu administratívu nie je prioritou Asadov odchod

30.03.2017 22:55

Spojené štáty už nebudú v rámci snáh o urovnanie konfliktu v Sýrii prioritne trvať na odchode sýrskeho prezidenta Bašára Asada.

Južná Kórea, Pak Kun-hje

Južná Kórea vydala zatykač na zosadenú prezidentku

30.03.2017 21:37

Juhokórejský súd vydal zatykač na zosadenú prezidentku Pak Kun-hje, ktorá čelí obvineniam z úplatkárstva, zneužitia právomocí a vyzradenia štátneho tajomstva.

dolára, peniaze, bankovky

CBO: Verejný dlh USA vzrastie za 30 rokov na dvojnásobok

30.03.2017 20:50

Americký verejný dlh vzrastie pri platnosti súčasných zákonov o daniach a výdavkoch po 30 rokoch na 150 percent ročného výkonu ekonomiky.