Triedny nepriateľ prenikol, ako sa ukázalo, priamo do komunistickej strany, ba dokonca do jej vedúcich zložiek. Dostal dosť nejasnú nálepku buržoázneho nacionalizmu, a tak ho bolo treba zhmotniť, priblížiť a zlomiť. V niektorých prípadoch to išlo veľmi ťažko. Málo platné boli dokonca osvedčené metódy gestapa.
V nedeľu 25. februára 1951 sa verejnosť z rozhlasu prvýkrát dozvedela – po troch týždňoch! – že Gustáv Husák a Laco Novomeský sú za mrežami. Dôvody ich uväznenia najvyššie vedenie KSČ oznámilo o štyri dni skôr najprv ústrednému výboru.
„Pre úzke spojenie so záškodníkom, nepriateľom a špiónom Clementisom a pre svoju rozvratnú činnosť, ale aj vzhľadom na možnosť úteku do zahraničia museli byť vzatí do väzby,“ uvádzalo sa v správe politbyra.
Exministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa zatkli ešte 21. januára v Prahe na prechádzke. Zamaskovaní chlapi ho násilím vtlačili do auta, ktoré potom prešlo falošné hranice. Za nimi Clementisa „vítali“ eštebáci prezlečení do amerických a nemeckých uniforiem. „Prebehlík“ však na túto hru nepristúpil a žiadal návrat do Prahy. Aj ho tam zaviezli, ale do suterénnych miestností na zámku v Kolodějoch, kde sa začali tvrdé výsluchy.
Husáka zaistili 6. februára v ústredí strany v Bratislave. Narafičili to tak, že si ho po dohode s funkcionármi ŠtB pozval do kancelárie Štefan Bašťovanský, generálny tajomník ÚV KSS. Z tejto kancelárie už bývalého predsedu Zboru povereníkov (takpovediac expremiéra slovenskej vlády) odvádzali príslušníci tajnej polície v putách.
„Traja muži s namierenými revolvermi mi oznámili, že na rozkaz ministra bezpečnosti ma zatýkajú,“ spomínal. „Oči mi zaviazali a odvliekli nevedno kam.“
Podľa zistení Jana Peška z Historického ústavu SAV zatknutiu Husáka predchádzali značné obavy v straníckych špičkách, hoci v tom čase už nezastával významnejšiu funkciu. „Napríklad Bašťovanský mal priam panický strach z toho, že môže vzniknúť konflikt medzi českými a slovenskými eštebákmi, Husák tu mal totiž svojich ľudí aj medzi náčelníkmi,“ vysvetľuje Pešek.
Preto Husáka zatýkalo špeciálne komando vyslané z Prahy a aj vypočúvali ho v Prahe – najprv na zámku v Kolodějoch, potom v Ruzyni.
Najviac práce však mali eštebáci napokon s Danielom Okálim, ktorý bol krátko predtým povereníkom, a teda takpovediac ministrom vnútra. Z tejto funkcie ho odvolali len koncom januára 1951 a ešte 2. februára mu predseda Zboru povereníkov Karol Bacílek (budúci minister bezpečnosti) poďakoval za spoluprácu.
Ale už o dva dni nato sa dvaja príslušníci ŠtB pokúsili Okáliho na ulici násilím vtiahnuť do auta. Tam sa ešte ubránil, ale doma ho čakali ďalší dvaja eštebáci, ktorí ho už premohli a zatkli.
Takmer všetci zatknutí boli poslancami parlamentu, chránili ich teda mandáty, ale nikomu vtedy ani nenapadlo lámať si s tým hlavu. Pred pol rokom takto pozatýkali slovenských biskupov a tiež sa nikoho nepýtali na súhlas. Ba medzitým ich už aj odsúdili na dlhoročný žalár!
Prebehol už aj proces so skupinou bývalej poslankyne Milady Horákovej a korunovali ho štyri hrdelné rozsudky. Ale to boli „bývalí“. A teraz išli súdiť „svojich“, pričom zaslúžilých súdruhov, hrdinov „februárového víťazstva pracujúceho ľudu“.
Odteraz si už nikto v Československu nemohol byť sebou istý. Nová moc preukázala, že je schopná všetkého. V spoločnosti zavládla atmosféra existenčného strachu.
Široký mal Husáka v žalúdku
Pozatváranie „buržoáznych nacionalistov“ bolo pre širokú verejnosť bleskom z jasného neba, v skutočnosti však išlo o dlhodobo pripravovanú akciu.
Pohon proti národne zmýšľajúcim politikom vo vtedajšom slovenskom vedení sa začal po známej roztržke medzi Moskvou a Belehradom v roku 1948. Vtedy však v istých straníckych a bezpečnostných kruhoch dostali nálepku „titovcov“, prívržencov politiky „krvavého psa“ Josipa Broza Tita (tak mu zrazu začala nadávať stranícka propaganda).
V útrobách ŠtB vznikla podľa zistení Peška dokonca konštrukcia skupiny „Šmidke a spol.“, združujúcej najmä bývalých partizánskych veliteľov a ďalších povstalcov. Pokyn postupovať v tomto smere dostali niektorí vedúci eštebáci od Viliama Širokého, vtedajšieho predsedu KSS.
Neskôr však začali pracovať na scenári buržoáznonacionalistickej frakcie, do ktorej sa už Karol Šmidke, predseda SNR a Zväzu partizánov, veľmi nehodil. „Keďže mal robotnícky pôvod, nebolo ho možné obviniť ani z intelektuálskeho salónneho komunizmu ako Clementisa, Husáka, Novomeského a ďalších,“ myslí si Pešek.
Keď sa začali výsluchy Husáka, vyšetrovateľ Vladimír Kohoutek mu vmietol do tváre, že ako prvá ho odhalila čoby buržoázneho nacionalistu Viera Hložková, a to už v roku 1948.
Česká novinárka Hložková pracovala vtedy v pražskej filiálke Pravdy a dôverne sa poznala s viacerými slovenskými politikmi, s niektorými až intímne. ŠtB z nej postupne urobila univerzálnu svedkyňu v politických procesoch. Svedčila napríklad proti Horákovej, proti Clementisovi aj proti Husákovi.
Vo vynútenej a naučenej výpovedi Hložková tvrdila, že do Pravdy ju prijal vtedajší šéfredaktor Friš na odporúčanie Husáka. Zaujímavé súvislosti po novom prečítaní protokolov z výsluchov Hložkovej nachádza a zverejňuje na svojom blogu amatérsky historik Artúr Soldán.
Samozrejme, obžalobu nebolo možné postaviť na tvrdeniach jednej novinárky, z ktorej eštebáci urobili handru. Našli sa však „úctyhodnejší“ svedkovia. Napríklad nový povereník vnútra Jozef Lietavec, ktorý tvrdil, že Husák dal zastreliť partizánov v Hájnikoch. Nebola to, samozrejme, pravda.
Pred šiestimi rokmi ešte žil Anton Rašla, člen povstaleckej SNR a štátny žalobca v procese s Jozefom Tisom. V roku 1951 tiež skončil v chládku medzi „buržoáznymi nacionalistami“. V našom rozhovore opakoval, že za celou kampaňou proti buržoáznemu nacionalizmu treba vidieť predovšetkým mocenský boj v domácich straníckych špičkách – medzi skupinou Širokého a skupinou Husáka.
Široký vraj Husákovi nevedel zabudnúť, že zatiaľ čo on sedel koncom leta 1944 v nitrianskom väzení, Husák si budoval autoritu a slávu na povstaleckom území. „Kampaň poslúžila moci na likvidáciu domnelých konkurentov,“ prízvukoval Rašla.
Pešek však nepochybuje o tom, že Husák by v roku 1951 likvidoval Širokého, keby mal vtedy vrch. Jednoducho, taký to bol systém.
Chceli otráviť vzťahy s Čechmi
Kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu mala niekoľko stupňov. Už v máji 1950 na 9. zjazde KSS podrobili Husáka, Novomeského a ďalších zdrvujúcej kritike z buržoázneho nacionalizmu. Čiže zo snahy „izolovať a separovať Slovensko od pokrokových síl českého národa“, a „otráviť Slovensko jedom nedôvery k českému ľudu“.
V skutočnosti si dovolili poukazovať na slovenské špecifiká a na potrebu rovných vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte, s čím počítal aj Košický vládny program z roku 1945.
Kritizovaní museli podať sebakritiku, ktorá sa však ukázala ako nedostatočná. Preto ich už nezvolili do vedúcich straníckych orgánov. A postupne zbavovali funkcií v štátnej správe. Potom prišiel február 1951 a zatýkanie. A za kým „spadla závora“, ten už nemohol von. Podrývalo by to autoritu bezpečnostných orgánov. Museli ho teda súdiť a odsúdiť.
Pôvodne mal byť vedúcou postavou procesov s buržoáznymi nacionalistami Clementis. Toho sa však neskôr rozhodli preradiť do „protištátneho centra“ , ktoré malo chcieť odstrániť prezidenta Klementa Gottwalda.
V priebehu niekoľkých mesiacoch pod vplyvom sovietskych poradcov dostal pripravený proces s touto skupinou antisemitské zameranie. Doplnili ju obžalovanými židovského pôvodu a na jej čelo postavili Rudolfa Slánskeho, donedávna druhého muža v celej KSČ, hneď po Gottwaldovi.
Podľa českého historika Karla Kaplana to súviselo so zmenou sovietskej veľmocenskej politiky a snahou Moskvy uchytiť sa v niektorých arabských krajinách. „Preto sa bolo treba vyrovnať s predchádzajúcou podporou Izraela – veď vtedajšie Československo patrilo k najväčším dodávateľom zbraní pre židovský štát – a proces so Slánskym a spol. znamenal odsúdenie tejto minulosti,“ predpokladá Kaplan.
Dosť na tom, že vyfabrikovaný monsterproces s „protištátnym centrom“ dostal prioritu pred procesom s buržoáznymi nacionalistami. Ten mohol počkať a postupne sa stal viac-menej slovenskou záležitosťou.
Husák videl liezť červené myšky
Ale proces s nacionalistami aj musel počkať, a to vzhľadom na Husákovu odbojnosť. Kým básnik Novomeský pomerne skoro podpísal vynútené priznanie („Neznášam facky,“ vysvetľoval neskôr), tvrdý a zanietený komunista Husák síce aj podpísal, aby prerušil mučenie, ale potom, po prečítaní protokolu, svoju výpoveď hneď odvolal ako vynútenú lož.
Celé hodiny musel stáť v mraze, nesmel si sadnúť. V noci každých desať minút budíček a hlásenie bachárovi, že všetko je v poriadku. Trvalo to tri týždne, až do tretieho výročia Víťazného februára.
„Nohy som mal opuchnuté, pomrznuté, srdce mi vynechávalo, aj zmysly mi vynechávali, zrak i sluch, a mal som záchvaty mdloby,“ opisoval neskôr svoj stav Husák. „Po prvýkrát v živote som videl, ako vzorce na koberci ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stenách.“
Začiatkom marca 1951 vyšetrovateľ do hlásenia napísal: „Je rafinovaný a neurvaný. Ide o buržoázneho nacionalistu, ktorý nenávidí český národ.“ A všetko sa začalo odznova vrátane bitia a máčania hlavy do vedra s ľudskými výkalmi. „Dáme tě k ledu!“ kričal zúrivý vyšetrovateľ „Budeš trčet na cele, dokud nezhniješ, my máme čas!“
Tak to pokračovalo 11 mesiacov. Potom ho „dali k ledu“ na jeden a pol roka, do leta 1953. Za 500 dní väzby bol iba raz na vychádzke a čerstvom vzduchu – na 10 minút. Schudol na 55 kilogramov.
Tento súboj však nevydržal vyšetrovateľ Bohumil Doubek. Zmenil taktiku, chcel si Husákovo priznanie vynútiť konfrontáciami s deviatimi zlomenými spoluväzňami. Nepochodil ani tak.
Proces musel byť neverejný. „Ale vtedajšie slovenské politické špičky mali aj tak veľké obavy a všetko sledovali za plentou z balkóna,“ pripomína Pešek.
„Drž nakrátko tú sviňu!“ Lístok s takouto inštrukciou poslal predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj predsedovi senátu Najvyššieho súdu ČSR Jurajovi Uhrínovi.
Budúci československý prezident dostal doživotie. Keby sa proces konal o dva roky skôr, trest smrti ho neminie. Ale už nežil Stalin ani Gottwald.