Vec bola predmetom diplomatickej nóty, ktorú veľvyslanec ZSSR Valerian Zorin odovzdal najvyšším československým predstaviteľom. Hovorilo sa v nej o odstúpení časti pohraničného územia v obvode obce Lekart, dnešných Lekároviec, na východe Slovenska v prospech ČSR. Sovietsky zväz sa ich jednoducho zriekol.
Zpravodajská agentúra Slovenska (ZAS) priniesla podrobnosti. Vyplývalo z nich, že Moskva prikázala svojej delimitačnej komisii, aby pri vytýčení hraničnej čiary medzi ZSSR a ČSR ju viedla „vo vzdialenosti nie viac ako 1 kilometer od obvodu obce Lekart, pričom obec a územie k nej priliehajúce zostanú na československej strane“.
Niektoré noviny sa ešte v ten istý deň poponáhľali s komentármi. „Táto správa vzbudí iste radostný ohlas najmä na Slovensku,“ napísal denník Demokratickej strany Čas, „kde ju prijmú s pocitom najúprimnejšej vďaky nášmu veľkému slovanskému spojencovi, veď rozhodnutie prišlo už po stanovení hraníc medzi oboma štátmi.“
Nikde ani slovo o tom, že Lekart – Lekárovce sa nachádzali pred vojnou v administratívnych hraniciach Slovenska. A už vôbec nič o tom, že v júni 1945 prišlo Slovensko (a celá ČSR) o dôležité mestečko Čop a tucet okolitých dedín. „Pribalili“ ich k dohode, ktorou sa Podkarpatská Rus stávala súčasťou sovietskej Ukrajiny, a teda ZSSR. Pritom Stalin koncom vojny verejne vyhlasoval, že Československo sa musí obnoviť vo svojich predmníchovských hraniciach…
Denník Čas sa aspoň zmienil o žiadosti československej vlády, ktorá predchádzala rozhodnutiu Moskvy ohľadne obce Lekart. Moskva uznala dôvody za oprávnené. V správe komunistickej Pravdy bolo treba túto okolnosť hľadať medzi riadkami. Zato riadky redakčného komentára nešetrili zbytočnými slovami: „Azda krajší dar sme si ani nevedeli predstaviť, akým nás obdaroval Sovietsky zväz pri príležitosti 1. výročia oslobodenia Bratislavy… Týmto činom dokázal úprimný bratský pomer nám!“
Lekárovčania sa žiadali späť
V Lekárovciach možno ešte nájsť pamätníkov týchto udalostí. František Polák má už na chrbte takmer osem krížikov. O svojej rodnej obci hovorí ako o „špici Slovenska“. Hoci sa z nej v detstve nepohol, v priebehu šiestich rokov žil v troch rozdielnych štátoch.
„Narodil som sa v Československu, ale v tridsiatom deviatom sa Lekart stal súčasťou Maďarska a v štyridsiatom piatom sme pripadli Sovietskemu zväzu,“ rozpráva. „Vznikla tu sovietska samospráva a v škole sa začalo vyučovať po ukrajinsky. A tak by to zrejme aj zostalo, keby sa naši otcovia neprestali domáhať, a to čoraz nástojčivejšie, opätovného pripojenia obce k Slovensku.“
Podľa Poláka vykonal v tomto smere najviac vtedajší starosta Ján Hrebeniar. Z rozprávania rodičov vie, že posielal žiadosti do Bratislavy a s petíciami občanov cestoval až do Kyjeva. „Ľudia sa mu z poskladali na cestovné, ináč by to neuťahal.“ Sťažoval sa na úradoch na pretrvávajúce problémy so spojením a zásobovaním. „Obec potom navštívilo niekoľko komisií, v mnohom dali Hrebeniarovi za pravdu, ale rozhodnutie ponechávali na vyššie miesta – Moskvu a Prahu.“
Starosta sa však nevzdával a využil aj možnosti, ktoré poskytovala československo-sovietska dohoda o návrate optantov. Týkala sa občanov slovenskej a českej národnosti, ktorí ostali po pripojení Podkarpatskej Rusi k ZSSR na druhej strane.
„Všetci Lekárovčania si vtedy podali žiadosť o návrat na Slovensko a Hrebeniar znovu cestoval s vyplnenými opčnými lístkami až do Kyjeva,“ spomína Polák.
Do celej záležitosti sa však už vtedy vložilo aj Ministerstvo zahraničných vecí ČSR. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana štátny tajomník Vladimír Clementis v tomto období niekoľkokrát intervenoval osobne u Zorina vo veci optantov a osôb odvlečených do ZSSR. Nasledovali diplomatické nóty. Až na ich základe prišlo k výmene Lekartu – Lekároviec za územie, ktoré pripadlo sovietskej strane rok predtým spolu s Čopom.
„To je ešte otázka, kto komu čo daroval,“ uzatvára Polák. „Samozrejme, vtedy sme mali veľkú radosť, ale mohla byť ešte väčšia, keby nám vrátili celý chotár obce vrátane našich polí, tie však zostali na sovietskej, dnes už ukrajinskej strane. Novú hraničnú čiaru vytýčili tak, že vedie iba tristo metrov od kraja dediny.“
Podľa terajšieho starostu Lekároviec Milana Ormezeyho sú s tým problémy dodnes. Archivácia pozemkov sa naďalej nachádza v Užhorode. Najbližšia obec na ukrajinskej strane sa volá Storožnica, kedysi ju volali Jovro, a leží len dva kilometre od Lekároviec. Tunajší tam majú ešte nejakých príbuzných, ak ich však idú navštíviť, musia cez priechod vo Vyšnom Nemeckom. Tam a naspäť je to okolo 20 kilometrov.
Foto: VLADO MACIK
Beneš daroval Stalinovi viac
Lekárovčania dopadli ešte dobre, boli totiž aj horšie prípady. Jedného júlového rána roku 1945 sa časť obyvateľov dediny Slemence zobudila na sovietskej strane hranice, kým druhá na slovenskej. Pritom cez noc sa nepohli z miesta. Nová hraničná čiara prechádzala naprieč obcou a rozdelila aj blízkych príbuzných.
„Sedem mojich bratrancov a sesterníc, niekoľko ujcov a tiet sa ocitlo zrazu v zahraničí,“ spomína Peter Lizák z Veľkých Slemeniec. Druhú časť obce Sovieti premenovali na Malé Solomence. Postupne ich oddelili od zvyšku Slemeniec 200 metrov širokým pásom oráčiny, ostnatým drôtom a tri metre vysokým plotom.
Aj v tomto prípade išlo o dôsledok zmluvy, ktorú koncom júna 1945 podpísali v Moskve predseda československej vlády Zdeněk Fierlinger a sovietsky minister zahraničia Viačeslav Molotov.
Na jej základe prezident Edvard Beneš fakticky daroval túto časť československého územia Stalinovi. V Užhorode dodnes nazývajú moskovskú dohodu „čiernym dňom v dejinách Rusínov“. A vyčítajú Prahe, že nikdy nenašla dosť síl ani odvahy tento akt anulovať ako protiprávny.
Stalin zdôvodňoval Benešovi záujem o „Zakarpatsko“ najmä stupňujúcim sa tlakom Ukrajiny, ktorá vraj chce zjednotiť svoje odveké územia. Pritom v prípade Podkarpatskej Rusi išlo o územie, ktoré po stáročia patrilo do Rakúsko-Uhorska a po jeho rozpade v septembri 1919 sa na základe Saintgermainskej zmluvy stalo autonómnou súčasťou Československa.
Českí aj slovenskí historici sa už dnes zhodujú v názore, že Praha chcela odstúpením Podkarpatskej Rusi získať priazeň Moskvy a výhodnú pozíciu na rokovaniach s poľskou vládou, kde sa rozhodovalo o území okolo Tešína. Kým Podkarpatsko patrilo medzi ekonomicky nerozvinuté oblasti republiky, tešínsky kraj bol bohatý na uhlie i huty.
Dohoda však mala aj jedno špeciálne ustanovenie o úprave slovenskej administratívnej hranice pri Čope. Sovietskemu zväzu bolo odstúpené toto pohraničné mesto a dvanásť dedín, ležiacich severným smerom pozdĺž železnice a hradskej do Užhorodu.
„Pre Kremeľ bol Čop strategickým železničným uzlom na západnej hranici ZSSR, chcel ho mať pod svojou kontrolou,“ vysvetľuje slovenský historik Michal Danilák. Z toho istého dôvodu mali Sovieti záujem o ďalšie obce v okolí, najmä tie, cez ktorých chotáre viedla dôležitá železničná trať.
Podľa svedectiev očitých svedkov už niekoľko mesiacov pred podpisom moskovskej zmluvy vyhnali vojská NKVD z Čopu československých úradníkov a finančnú stráž. Nikomu ani nenapadlo vzdorovať osloboditeľom. Prečo však nová hranica musela takpovediac spretrhať živé tkanivo Slemeniec? Český znalec dejín Zakarpatska Jaromír Hořec to pripisuje mimoriadnej delikátnosti celej operácie. Možno aj preto ju miestni vykonávatelia uskutočnili nielen v zhone, ale aj dosť nešikovne.
Východná hranica ČSR sa potom pre bežných ľudí až hermeticky uzavrela. Z Veľkých Slemeniec do Malých Solomeniec sa bolo ťažšie dostať ako z Prahy do Moskvy. Zo sovietskeho vnútrozemia až do Čopu už čoskoro viedla širokorozchodná trať. V Čiernej nad Tisou sa preto v roku 1946 muselo začať s výstavbou prekládkovej stanice. Československo sa politicky i hospodársky preorientovávalo na ZSSR.
Návratom Lekároviec sa úbytok územia nevyrovnal, to sa stalo až po parížskych rokovaniach o dva roky neskôr. Na základe mierovej zmluvy boli vtedy k ČSR pripojené obce bratislavského predmostia na pravej strane Dunaja – Jarovce, Rusovce a Čunovo. Predtým patrili vo vojne porazenému Maďarsku.
Všetko sa mohlo skončiť horšie
Milovníkov paralelných dejín bude azda zaujímať, že všetko sa mohlo skončiť aj väčším územným úbytkom. Nikita Chruščov vo svojich posmrtne vydaných pamätiach uvádza, že niekedy zjari 1945 ho v Kyjeve navštívila delegácia „komunistov Rusínov“ zo severovýchodu Slovenska.
„Žiadali ma, aby ich územie bolo pripojené k ZSSR,“ spomínal. Povedal im, že to sotva bude možné. Ako by reagovali Česi a najmä Slováci? „Odišli nespokojní,“ dodal Chruščov.
Po odchode delegácie sa dal telefonicky spojiť so Stalinom. Ten vraj okamžite vytušil, že ide o ďalší „kúsok“ Ivana Turianica, vtedy najsilnejšieho muža na Podkarpatsku. Robotník rodom z Mukačeva viedol pred vojnou krajskú organizáciu KSČ, cez vojnu bol komisárom v 1. československom armádnom zbore a na jej sklonku začal s urýchlenou sovietizáciou oblasti.
Vzápätí sa vyznamenal aj niekoľkými nájazdmi na pohraničné oblasti Rumunska, ktoré chcel pripojiť k budúcej Zakarpatskej Ukrajine. Vraj tam žijú prevažne Ukrajinci, podobne ako na severovýchode Slovenska…
„Odkážte Turianicovi, nech s tým prestane a stiahne svoje oddiely,“ požiadal Stalin.„Hneď som to vybavil, Turianica si dal poradiť,“ spomínal Chruščov.
Aj podľa dochovaných archívnych materiálov i korešpondencie medzi Stalinom a Benešom sovietska strana vtedy nejavila vážnejší záujem o územie severoslovenských okresov. Jej tajné služby síce podnecovali aktivity takzvanej Ukrajinskej rady v okolí Prešova, ale pravdepodobne len preto, aby týmto spôsobom donútili Prahu čo najskôr sa vzdať Podkarpatskej Rusi. Čo sa aj stalo.
Zriecť sa Lekároviec, dediny s tisíckou duší kdesi pri Uhu a touto riekou aj často vytápanej, už nebolo potom ťažké. Najmä ak to v Bratislave a Prahe prijali ako veľkorysý dar sovietskej vlády…