"Aj po rokoch si myslím, že to bola hlúposť,“ hovorí inžinier Ján Žirko. "Nemuseli sme až tak bezhlavo zutekať z trhu a prepustiť ho konkurencii. Druhá vec – v našom prípade nešlo predsa o konverziu, ale o čosi iné, veď vojenské výrobné programy nemožno nahradiť produkciou mierového určenia z roka na rok.“
Žirka zastihli zmeny na generálnom riaditeľstve Závodov ťažkého strojárstva v najlepších rokoch. Generálne riaditeľstvo v Martine však zrušili ako prvé – jednotlivé závody niekdajšej oceľovej pýchy Slovenska sa mali zachraňovať samostatne.
Šikovný inžinier z rozpusteného "strešného“ manažmentu sa však neocitol na dlažbe. Hneď si našiel novú parketu na obecnom úrade (vtedy ešte národnom výbore) v neďalekých Mošovciach. Vzápätí si ho tamojší ľudia zvolili za svojho starostu a bol ním celé dve desaťročia, až do konca minulého roku!
Prízrak nezamestnanosti vtedy ohrozoval priamo 80-tisíc zamestnancov slovenských zbrojoviek a nepriamo okolo 200-tisíc pracovníkov v kooperujúcich podnikoch, ktoré existenčne záviseli od dodávok pre zbrojný priemysel.
Technika Tomáša Friedmana konverzia nepostihla hneď na začiatku, hoci pracoval ako majster pri výrobe tankov v martinských strojárňach. Zachytila ho až tretia vlna prepúšťania o šesť rokov neskôr.
"Pracoval som v prevádzke, ktorá sa venovala plechárine a bez nás sa nemohla zaobísť ani zredukovaná výroba,“ vysvetľuje.
Nemyslí si však, že prepustení v prvej vlne to mali ťažšie ako tí, čo prišli u nich o prácu neskôr. "Na začiatku sa ešte našli voľné miesta na pracovnom trhu pre fachmanov z našej branže, potom už to bolo čoraz zložitejšie a za prácou bolo treba cestovať čoraz ďalej.“
Žirko to pozoroval na klesajúcom počte zamestnaných ľudí v Mošovciach. "Na začiatku chodili každé ráno od nás do Martina dva plné robotnícke autobusy, potom už len jeden a po niekoľkých rokoch – ani jeden.“ Podľa toho sa vraj dalo spoľahlivo zmerať aj "napredovanie“ konverzie.
Ale ani v roku 1991 to nebolo celkom jednoduché, najmä ak porovnáme situáciu v oboch republikách vtedajšej československej federácie.
Štatistiky uvádzajú, že koncom mája 1991 pripadali na jedno hlásené pracovné miesto v Českej republike traja uchádzači o zamestnanie, zatiaľ čo v Slovenskej republike ich bolo až 22.
Ale už o sedem mesiacov neskôr, koncom roku 1991, bol tento pomer 5:37 v neprospech SR! Proces napredoval neuveriteľne rýchlo.
Uvedené rozdiely sa rovnako rýchlo premietli do politickej demagógie tých revolučných čias. A zrejme sa svojím dielom podpísali aj pod zánik federácie, ktorý prišiel už o rok na to.
Prečo to Čechov postihlo menej
Samozrejme, prudký rast nezamestnanosti na Slovensku v porovnaní s Českom nespôsobila len likvidácia zbrojnej výroby. Zavážila tiež rozdielna štruktúra priemyslu a väčšia orientácia slovenskej produkcie na trhy východného bloku, ktorý sa rozpadol.
Určitú úlohu zohrala aj odlišná skladba obyvateľstva. Zoberme si len troj- až štvornásobne vyššie zastúpenie Rómov na Slovensku. Tí prichádzali o zamestnanie (aj pre nízku kvalifikáciu) spravidla ako prví. Napokon, Slovensko malo aj vyšší podiel poľnohospodárskej výroby než Čechy a Morava. Rozpadávajúce sa štátne majetky a JRD tu pripravili o prácu viac ľudí.
Hlavnou príčinou však vtedy, začiatkom 90. rokov, bola predsa len nezvládnutá konverzia. Mimochodom, na tom sa už dnes zhodujú aj viacerí českí ekonómovia.
Profesor Ladislav Ivánek z Masarykovej univerzity v Brne upozorňuje v tejto súvislosti na rozdielny podiel zbrojnej výroby v štruktúre strojárstva ČR a SR. Kým tam predstavovala koncom 80. rokov iba 6 percent, u nás až 24. Až 65 percent výrobných kapacít československého zbrojného priemyslu sa nachádzalo na území Slovenska.
Ďalej: iba 30 percent tejto produkcie ostávalo doma, pre potreby tunajších ozbrojených síl, zvyšok sa vyvážal. Československo bolo v rokoch 1984 až 1988 siedmym najväčším exportérom zbraní vo svete!
Nie sú však zbrane ako zbrane. Ivánek upozorňuje na rozdielne zameranie zbrojného priemyslu v republikách bývalej federácie. Tieto rozdiely vznikali už pred 60 rokmi a neskôr sa len prehlbovali:
"Kým v Českej republike sa rozvinula predovšetkým výroba ručných zbraní, munície, automobilovej a leteckej techniky, vojenskej elektrotechniky a elektroniky, tak na Slovensku sa sústredila najmä výroba ťažkej vojenskej techniky – tankov, bojových vozidiel pechoty a delostreleckých systémov.“
Samozrejme, že produkcia českých podnikov sa aj na začiatku 90. rokov predávala lepšie a aj ľahšie sa prispôsobovala zmenenej situácii vo svete.
Nie je však pravda, že drastická konverzia nepostihla aj český zbrojný priemysel. Postihla a dodnes je predmetom ostrej kritiky niektorých tamojších vojenských expertov.
Ladislav Klíma a Karel Eminger píšu vo svojej štúdii o "neprezieravej politike vládnych štruktúr, podceňujúcich utváranie branného systému štátu“. Domáci zbrojný sektor sa podľa nich aj po vzniku samostatnej Českej republiky nachádzal aspoň päť rokov "mimo oblasti štátneho záujmu“.
V rokoch 1989 až 1991 však museli česko-moravské zbrojovky znížiť svoju ročnú produkciu z 12,8 miliardy korún (vo vtedajšej mene) ,iba“ na 4,6 miliardy, teda takmer na tretinu. Zatiaľ čo výroba v slovenských zbrojovkách poklesla za to isté obdobie z 19,3 na 4,5 miliardy korún. Čiže na menej ako štvrtinu!
Za čo mohol Václav Havel
Stále prežíva mýtus, že pre Slovákov nevýhodnú konverziu spustil vtedajší prezident spoločného štátu Václav Havel.
Friedman si to nemyslí. "Je smiešne, ak niekto hovorí, že likvidáciu zbrojnej výroby zariadil Havel. Vynútili si to najmä prudké zmeny vo svete. Skončila sa predsa studená vojna a aj my, čo sme tie tanky robili, sme nemohli nevidieť, že sa už minuli časy, keď sme mesačne vyrobili 52 alebo 55 kusov. Jednoducho, nemali by už odbyt v takomto množstve. Nebolo by toho, kto by ich zaplatil.“
Podľa Friedmana sa však s konverziou malo začať skôr a najmä – mala sa uskutočňovať premyslenejšie: "Dodnes nechápem, prečo ju vládne orgány pripravili tak zle. Prečo ju rozbehli v takom obrovskom tempe a rozsahu. A kde hľadel náš výskum? Prečo v predstihu neprišiel s náhradnými výrobnými programami?“
Sám Havel už niekoľkokrát verejne pripomenul, že reči o ňom ako likvidátorovi slovenského zbrojného priemyslu šíril zámerne Vladimír Mečiar. Exprezident to zopakoval aj predvlani v jednom televíznom rozhovore:
"Vraj som zakázal vyrábať tanky v Martine. To je vtákovina, samozrejme. Prezident nemá čo zakazovať nejakej fabrike, aby vyrábala, čo ona chce. Ja som len robotníkom na mítingu v Martine povedal, že vypukol mier a že nebude možné, aby sa tie zastarané tanky vyvážali do podozrivých krajín.“
Prezident o výrobnom programe fabriky naozaj nerozhoduje, Havel však "zabúda“ pripomínať svoje pacifistické vyhlásenia a postoje zo začiatku 90. rokov, ktoré vzhľadom na jeho vtedajšiu autoritu výrazne ovplyvnili rozhodovanie ďalších štátnych ustanovizní.
Friedman sa na míting s Havlom pamätá a iba sa zasmeje pri spomienke. Tanky, ktoré pomáhal kedysi vyrobiť, dodnes vídava v televíznych šotoch z rôznych exotických krajín, kde sa bojuje. "Zastaraná“ technika z Martina, známe "téčka“, tam napodiv stále zohrávajú významnú úlohu. "Poznávam tie naše tanky a dokonca viem povedať číslo ich výrobnej skupiny.“
V horúcom lete 1991 blysla pre slovenské zbrojovky nádej na záchranu v podobe možných dodávok špeciálnej techniky do Sýrie a Iránu. V prípade Iránu išlo napríklad o 1 500 starších typov tanku – T 54 a T 55. Len čo však príslušný podnik zahraničného obchodu podpísal s druhou stranou kontrakt, nasledoval ostrý demarš z USA. A podnik nedostal licenciu na vývoz.
Problémy s "nevhodnými teritóriami“ pre vývoz zbraní prišiel z Prahy do Dubnice nad Váhom osobne vysvetliť vtedajší minister zahraničia Jiří Dienstbier. Zároveň im prisľúbil, že "o niekoľko dní “ sa od vlády dozvedia, do ktorých oblastí vyvážať možno.
O dva mesiace sa odborový predák a hovorca slovenských zbrojoviek Jozef Tinka verejne pýtal, prečo si federálna vláda neplní tento sľub. A zároveň vyslovil vlastný názor: "Podľa mňa treba vojenskú techniku predávať a súčasne aj vyrábať ešte najmenej dva-tri roky. My si predsa musíme sami zarobiť na konverziu.“
Nestalo sa. Vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský síce verejne požiadal Prahu, aby pribrzdila a pomohla s investíciami, na čo ho niektoré české médiá obvinili z populizmu. Vlak už bol rozbehnutý…
S konverziou prišli už komunisti
Raz diplomatické archívy azda vydajú podrobné svedectvo o čulej korešpondencii medzi predsedom vlády ČSSR Ladislavom Adamcom a predsedom Rady ministrov ZSSR Nikolajom Ryžkovom v roku 1988.
Adamec neustále naliehal, aby mu partner potvrdil pôvodne dohodnutý objem dodávok "špeciálu“ pre najväčšieho odberateľa produkcie československých zbrojoviek – Sovietsku armádu . A to na najbližší rok i strednodobú perspektívu
Ryžkov najprv zahmlieval, neskôr sa vyjadril jasnejšie: potrebujeme od vás minimálne množstvá, lebo, pochopte, nové odzbrojovacie dohody predpokladajú rozsiahlu likvidáciu tankov, a nie ich nákup. Navyše na rozsiahlejšiu modernizáciu armády dnes jednoducho nemáme…
Preto o útlme zbrojárskej výroby rozhodlo predsedníctvo vlády ČSSR už koncom júla 1988. A v septembri 1989, dva mesiace pred pádom režimu, nariadila tá istá komunistická vláda v tajnom uznesení utlmiť tankovú výrobu v ZŤS Martin už do roku 1990.
Výroba obrnených transportérov mala pokračovať aj v ďalších rokoch, pravda, v čoraz menšej miere. Po rozpade východných trhov však veci nabrali ešte rýchlejší spád. A skomplikovali sa tým, že konverzia sa uskutočňovala v podmienkach recesie hospodárstva a platobnej neschopnosti podnikov.
Ba čo viac, to všetko sa dialo počas prechodu z centrálne riadenej ekonomiky na trhovú, upozorňuje profesor Ivánek. Za iných okolnosti by mali zbrojovky vytvorené osobitné fondy pre prípad konverzie výrobných programov, teraz však natŕčali holé ruky štátu.
Ten síce poskytol vybraným podnikom nejaké dotácie na uvedený účel, ale zďaleka nie toľko, ako požadovali. V roku 1991 pýtali 4 miliardy starých korún, dostali však ledva miliardu.
Namiesto tankov montujú automobily
Nakoniec sa to skončilo tak, ako sa to skončilo. Zo zbrojného priemyslu na Slovensku zostalo iba torzo. Friedman i Žirko najviac ľutujú, že sa rozpadli zohraté výrobné a konštrukčné tímy, ktoré sa už nikdy nedajú dovedna.
"Keby niekto aj chcel obnoviť zbrojárinu na Slovensku vo väčšom rozsahu, nepodarí sa mu to, lebo výrobná kontinuita bola nadlho prerušená, nehovoriac už o tradičných odbytiskách – tie sú beznádejne stratené,“ myslí si Žirko.
Veľký alternatívny projekt sa časom našiel v podobe automobilového priemyslu. Je zaujímavé, že s ním prišiel bývalý generálny riaditeľ ZŤS Martin (v rokoch 1986 až 1989) Jozef Uhrík. Mnohí z prepustených robotníkov a technikov považských zbrojoviek našli neskôr primeranú prácu práve v bratislavskom Volkswagene.
Koncom roku 1991 však miera nezamestnanosti na Slovensku dosiahla 11,6 percenta. A o dva roky neskôr, keď konverzia vrcholila, sa priblížila k hranici 15 percent. Vtedy sa to zdalo byť priveľa, medzitým si však ľudia na podobné čísla už zvykli…