O cirkev sa nebojím. Mladí hľadajú Boha aj na webe

Podobne ako ostatní profesori, ktorí sa práve zbiehajú na obed, aj on má na sebe biely dominikánsky habit. Že práve michalovský rodák stojí na čele tejto viac ako štyristo rokov starej univerzity, teda podľa oblečenia nespoznáte. Nevšimnete si to ani podľa správania. Profesori sú k rektorovi žoviálni, nebadať žiadnu hierarchiu. Všetci sa družne bavia. Po taliansky, anglicky, poľsky… A keď novozvolený rektor jednej z najvýznamnejších pápežských univerzít zaželá po slovensky dobrú chuť, rozosmeje dvoch poľských kolegov. „Chuť je po poľsky libido,“ vysvetľujú.

Z Poľska zhodou okolnosti pochádza aj jeden z najznámejších absolventov univerzity. V roku 1947 dosiahol na Angeliku (ako sa škole hovorí) doktorát Karol Wojtyla. Na univerzite sa po Jánovi Pavlovi II. volá aj veľká aula. Keďže je to jedna z najväčších sál v Ríme, často slúži na medzinárodné kongresy. Vďaka filmárom však svet môže poznať aj iné zákutia starej dominikánskej kláštornej budovy s krásnou rajskou záhradou uprostred. „Filmári si našu školu obľúbili, často sa tu nakrúca,“ dodáva páter Adam, ktorého za rektora vymenovali iba po šiestich rokoch pôsobenia v škole.

Filmárov by mohol niekedy zaujať aj váš príbeh. Rektor pápežskej univerzity, ktorý začínal ako veterinár…
Naozaj som vyštudoval za zverolekára. Tak trochu aj proti vôli rodičov, ktorí ma od toho odhovárali. O veterinárstve sa hovorí, že je to druhý najťažší vedný odbor. Ale ja som vždy obľuboval výzvy. Okrem toho ma k štúdiu dostal aj kladný vzťah ku zvieratám a páčil sa mi i titul – medicinae veterinariae doctor. Veterina totiž po latinsky znamená dobytok. (smiech)

Tri roky ste ako zverolekár pôsobili v Štátnom veterinárnom ústave v Michalovciach. Nebavilo vás toto zamestnanie, keď ste sa zrazu vybrali inou cestou?
Práve naopak. Práca v ústave ma napĺňala. Dokonca som sa snažil nahliadnuť do viacerých oblastí – bol som na parazitológii aj na patológii… Tá túžba po zmene sa však vyvíjala už od štúdií. Na vysokej škole sme sa vo voľnom čase okrem zábav venovali aj diskusiám s košickými kňazmi. Musíte si uvedomiť, že vtedy, za socializmu, boli niektoré informácie nedostupné, iné zakázané, ešte sme nemali internet a zároveň sme boli vo veku, keď sme hľadali odpovede na mnohé otázky. Najmä počas rozhovorov s charizmatickým dominikánskym pátrom Hyacintom Jozefom Tandarom, som si čoraz viac uvedomoval, že mám radosť z viery.

Do rehole k dominikánom ste sa však pridali až neskôr.
Robil som prácu, ktorá ma bavila, túžil som po manželke, deťoch, rodine. Pociťoval som však, že moje miesto je niekde inde. Napriek tomu ma Pán Boh veľmi zaskočil, keď mi všetko toto chcel vziať a dať mi iné miesto. Po čase som však zistil, že šťastie nájdem, keď tomu nebudem odporovať. Do tajného noviciátu rehole dominikánov som vstúpil už počas posledného roku môjho pôsobenia ako zverolekár, ešte pred Novembrom 1989.

Pri novom poslaní ste to dotiahli až na miesto rektora pápežskej univerzity. Mnohým ľuďom na Slovensku však tento typ školy nič nehovorí.
Pôvodne boli všetky univerzity v Ríme pápežské. Po zjednotení Talianska však boli postupne poštátnené a pápeži museli nanovo budovať centrá svojich štúdií. Dnešné pápežské univerzity spadajú priamo pod právomoc Svätej stolice, čo znamená, že tituly sa udeľujú v mene pápeža. My patríme medzi štyri najväčšie pápežské univerzity, máme 1 076 študentov z vyše sto krajín a aj zloženie pedagogického zboru je medzinárodné.

Na obede som si všimol, že profesori medzi sebou komunikovali, ako im to prišlo najpohodlnejšie. Platí na univerzite pri takej rozmanitosti študentov i pedagógov nejaký oficiálny jazyk?
Najčastejšie sa hovorí po taliansky alebo po anglicky. Pre študentov je však výhoda v tom, že majú dovolené študovať aj v latinčine, francúzštine, španielčine a portugalčine. V týchto šiestich jazykoch môžu písať aj doktoráty. Okrem toho na skúškach môžu hovoriť akýmkoľvek jazykom, ktorý ovláda aj profesor. Ja napríklad skúšam v desiatich jazykoch.

Kto sú vlastne vaši študenti? Len katolícki kňazi?
Do veľkej miery sú to rehoľníci, rehoľné sestry, kňazi. Ale napríklad na fakulte kánonického práva, kde som pôsobil ako dekan, sme mali aj veľa laikov – talianskych advokátov civilného práva. Hlásia sa k nám, lebo ich láka prax na cirkevných súdoch. V Taliansku je totiž veľmi bohatý systém cirkevných súdov a každú stránku vždy musí zastupovať advokát. Len na prvej inštancii pritom advokát dostane okolo troch až štyroch tisíc eur v čistom, takže je to lukratívna záležitosť. Nie sú to pritom taxy, ktoré by určovala cirkev. Toľko sú ľudia ochotní zaplatiť za súkromného advokáta. Z finančných dôvodov sa k nám často hlásia aj Američania. U nás sa platí ročné školné vo výške 1 780 eur, čo je neporovnateľné s poplatkami amerických univerzít.

A čo študenti iného vierovyznania?
Občas sa objavia aj takí. Pred časom sme mali napríklad študentku z Turecka, študovali u nás aj protestanti, anglikáni, pravoslávni… Máme však jednu podmienku. Takíto študenti musia mať odporúčajúci list od ich cirkevného predstaveného, ktorý je v hierarchii na úrovni katolíckeho biskupa. Nemôžeme si dovoliť prijať niekoho bez toho, aby o tom vedela ich cirkevná autorita. Nechceme, aby sa vytvorili zlé vzťahy medzi katolíckou cirkvou a inými cirkvami.

Ide teda o pestrú zmes študentov. Akademická pôda je zároveň platformou pre otvorené diskusie. Sú polemiky na pápežskej univerzite o záležitostiach cirkvi otvorenejšie?
Akademické slobody sú garantované od stredoveku, keď vznikali prvé univerzity. Cirkev nikdy nevstupovala do formy, ako sa prednáša. Ak sa, samozrejme, prednáša vedecky a pravdivo. Keďže patrónom našej školy je svätý Tomáš Akvinský, využíva sa pri výučbe takzvaný tomistický systém. Profesor najskôr argumentmi podporí nejaké protikresťanské tvrdenie, následne však nájde dôvody, ktoré vyvrátia zjavne nespochybniteľné predchádzajúce argumenty. Toto je však spôsob, ktorý môžem uplatniť ako profesor za katedrou, no v žiadnom prípade ako kňaz v kostole. Veriacich by som tým len zmiatol. Keď kážem, nemám pred sebou akademickú obec, ale veriacich, ktorým prezentujem doktrínu cirkvi. Tú, samozrejme, učím aj v škole, ale tam prebieha aj vedecká diskusia.

Diskutuje sa aj o tom, prečo ženy nemôžu byť vysvätené za kňazov, o zákazoch interrupcie či napríklad o zrušení celibátu?
Áno, dokonca je to aj témou záverečných prác. Poďme hovoriť napríklad o uplatnení sa žien v cirkvi. Študenti pri bádaní hľadajú pramene, zdroje z minulosti. Aké uplatnenie mali ženy v cirkvi v staroveku? V stredoveku? V nedávnych dejinách? Dnes napríklad nik nepopiera, že ženy boli v niektorých obdobiach a na niektorých miestach vysvätené za diakonky. Otázkou skúmania je aj to, že boli možno v ojedinelých prípadoch dokonca vysvätené za kňazov. Stalo sa tak s najväčšou pravdepodobnosťou neznalosťou a zneužitím cirkevných predpisov, bez požehnania cirkevnej autority. Práve dejiny však preverili, že sa to neujalo, že to neprinieslo dobré plody. Keby cirkev dostala právomoc od Ježiša Krista, aby mohli byť vysvätené aj ženy, za dvetisíc rokov jestvovania cirkvi by to bolo zrejmé.

Nemajú mladí študenti tendenciu s takýmito konzervatívnymi názormi profesorov polemizovať? Nevidia veci liberálnejšie?
V teoretickej báze tradicionálne zameranie akceptujú a nežiadajú zmenu – napríklad zrušenie zákazu antikoncepcie. Problémom je však to, že nie vždy podľa toho žijú.

Naozaj je mladá generácia vašich študentov zástancom tradičnej línie?
Momentálne je situácia taká, ako vám hovorím. Pohľady študentov sa začali meniť niekedy v priebehu osemdesiatych rokov. Kolegovia profesori, ktorí na Angeliku prednášali v 60. a 70. rokoch, spomínajú, že vtedajší študenti boli veľmi radikálni a liberálni. Druhý vatikánsky koncil priniesol mnohé nové nečakané pohľady a študenti, ale aj niektorí teológovia, sa toho chytili. Zdalo sa im, že tradícia ich obmedzuje, preto sa snažili vniesť do života cirkvi netradičné formy pôsobenia kňazov. Toto dodnes pretrváva vo Švajčiarsku, v Holandsku, Rakúsku a sčasti aj v Nemecku.

A čo vyvolalo návrat k tradicionalizmu?
V šesťdesiatych rokoch sa po 1 500 rokoch zmenil model rodiny, štýl jej života. V Taliansku ľudí, ktorí zažili sexuálnu revolúciu, študentské nepokoje, éru hippies, nazývajú generáciou '68. Táto generácia vyzdvihovala osobné slobody a odkláňala sa od konvencií. Ich deťom, prípadne vnukom však začalo chýbať zázemie. Hľadali istoty – v partnerskom živote, ale aj v pracovnom. A tak sa čoraz viac mladých ľudí začalo vracať k tradičným hodnotám.

V generačnom spore so študentmi ste teda vy pedagógovia v úlohe tých liberálnejších?
Odpoviem na príklade výučby evolučnej teórie. Pre mňa, ktorý som bol žiakom socialistického školstva v Československu, bolo normálne prijímať evolučnú teóriu. Nemal som s tým problém, lebo som zistil, že Boh môže použiť evolúciu na stvorenie sveta. Že použije takzvaný múdry plán. Aj poslední pápeži hovoria o kresťanskej riadenej evolúcii. Máme však každý rok niekoľkých študentov, predovšetkým zo Spojených štátov, ktorí berú každé písmeno v Starom zákone doslova. Naši profesori biblickej teológie majú s tým veľké problémy. Ak teda v súčasnosti na pápežských univerzitách v Ríme prebiehajú polemiky medzi študentmi a profesormi, tak nie sú o tom, či povoliť, alebo nepovoliť antikoncepciu. Sú o tom, či Boh stvoril človeka doslova z blata a hliny, ženu z Adamovho boku a či to celé naozaj stihol za sedem 24-hodinových dní.

Rozumie katolícka cirkev mladým v ére internetu?
Ja som klasik a zostanem klasikom. Študoval som klasickú veterinárnu medicínu a nedal by som sa nahovoriť na homeopatiu, lebo mám klasické medicínske vzdelanie. Nezatracujem to, ale preferujem iné spôsoby. Aj keď som pôsobil medzi mladými z bratislavskej Ekonomickej univerzity pri internátoch v Horskom parku, pred technickými komunikačnými prostriedkami som dával prednosť individuálnemu osobnému prístupu.

Pre mladých je však internet čoraz prirodzenejším spôsobom komunikácie…
Viem o tom. Študenti občas za mnou prídu napríklad s tým, že strávili hodiny sledovaním diskusie v angličtine na internete, kde spolu polemizovali rabín s katolíckym kňazom. Pýtajú sa ma na môj názor a ja len žasnem, že ich to zaujíma, že tomu venujú toľko času. V škole tiež dávame prednosť priamym prednáškam s osobnou účasťou, ale čoraz viac sa snažíme sprístupňovať prednášky aj online. Každá doba prináša svoje problémy aj výhody, iné metódy šírenia informácií. Keď na príklade svojich študentov vidím, ako sa veci majú, nemám obavu o budúcnosť cirkvi. Ľudia sa o Boha stále zaujímajú a hľadajú ho aj na internete.

S mladými ľuďmi máte skúsenosti aj z vašej právnickej praxe. Nie ste len kňazom a pedagógom, ale aj cirkevným právnikom a sudcom. Čím sa vlastne zaoberajú cirkevné súdy?
Až 95 percent prípadov sú manželské sporové procesy. Ostatných päť percent pripadá napríklad na trestné procesy. V poslednom čase ste určite zaregistrovali prípady, ktoré sa zaoberali napríklad pedofíliou kňazov. Riešia sa však aj iné priestupky klerikov proti morálke, majetkovoprávne spory medzi cirkevnými právnickymi osobami či beatifikačné a kanonizačné procesy.

Čo si mám predstaviť pod manželskými sporovými procesmi?
Katolícka cirkev neuznáva civilný rozvod. To znamená, že keď sa dvaja katolíci rozvedú a chcú mať svadbu s iným katolíkom v kostole, tak to nie je možné. Pre katolíka je teda jediným účinným prostriedkom požiadať cirkevný súd, aby preskúmal, či to jeho prvé manželstvo bolo platné, alebo nie. Túto službu ponúkala cirkev vždy, v dnešnej dobe je však veľmi vyhľadávaná. V skutočnosti je totiž dosť veľa manželstiev takých, keď sú obaja manželia a všetci naokolo presvedčení, že zväzok je platný, pritom však v skutočnosti nikdy ani len nevznikol.

Ako mohol zväzok nevzniknúť, keď si dvaja povedali áno?
Najčastejšou príčinou je nezrelosť. Inými slovami, že jednému z manželov alebo obom chýbal dostatočný úsudok o právach a povinnostiach manželského života, čo malo vplyv na manželský súhlas, čo je vlastne podstatou manželského zväzku v zmysle kresťanskej antropológie. Veľmi jednoducho povedané, v praxi to znamená, že dotyčný sa nesobášil preto, aby sa daroval a odovzdal tomu druhému a aby si plnil povinnosti manželského života, ale že napríklad zneužil manželstvo na to, aby si vyriešil osobné problémy. Poviem príklad. Dievča má prísneho otca. Je doma držané nakrátko. Keď už to mladá žena nevie viac vydržať, tak odíde s prvým chlapcom, ktorý bude ochotný si ju vziať. Pre ňu je to cesta, ako získať slobodu, ale to je omyl. Veď kto sa vydáva či žení, nezískava slobodu, ale ju stráca. Manželstvo zaväzuje k vážnym povinnostiam. Taký zväzok nevznikol ani z lásky, možno ani len zo zamilovanosti. Ak – tak len možno z telesnej príťažlivosti, čo je nedostatočné na uzavretie platného manželstva.

A tá dievčina musí potom pred cirkevným súdom dokázať, že bola vlastne nezrelá? Ako to prebieha?
Najskôr musí podať žiadosť na kompetentný cirkevný súd. Na Slovensku vie s touto žiadosťou väčšinou pomôcť farár. Stretne sa s dotyčnou osobou, porozpráva sa s ňou a potom zostaví dvoj- až trojstranovú žiadosť, v ktorej už musí byť uvedený nejaký relevantný podklad, aby sa tým súd vôbec začal zaoberať. Súd následne predvolá obe strany a neskôr aj svedkov. Najmä takých, ktorí dvojicu poznali ešte pred uzavretím manželstva, pretože sudcov vlastne ani tak nezaujíma, ako manželstvo zaniklo, ale či vôbec vzniklo. Až keď vypočuje všetkých svedkov, preskúma iné dôkazy a prípadné posudky znalcov, napríklad od psychiatra, ale aj iných lekárov či odborníkov, až potom rozhodne. Predchádzajúce manželstvo však súd nezruší, ale vyhlási ho za neplatné. Lepšie povedané, vyhlási, že manželstvo nikdy nevzniklo.

Vy ste pôsobili na cirkevných súdoch v Košiciach, niekoľko rokov ste boli obhajcom manželského zväzku v Los Angeles a v súčasnosti pôsobíte ako sudca v Ríme a pre celú oblasť Lazia. Líšia sa od seba neplatné manželstvá v rôznych kútoch sveta?
Áno. V Ríme sa deje to, čo je typické pre celú juhozápadnú Európu a čo sa pomaly dostáva aj k nám, a to je simulácia manželského súhlasu. Inými slovami to znamená, že jeden alebo obaja manželia odpovedajú na otázky, ktoré im dáva kňaz pri oddávaní kladne, aj keď vnútorne s nimi nesúhlasia. Vedia však, že keby povedali nie, obrad sa zastaví a žiadne manželstvo nebude. Veľmi častým dôvodom je v poslednom čase vylúčenie potomstva. Kňaz sa ich pýta – ste ochotní prijať deti ako Boží dar? Oni povedia áno, pritom vedia, že sa nikdy nevzdajú svojich drahých dovoleniek a na čas náročných víkendov kvôli nejakým deťom. Vstupujú do manželstva s tým, že nebudú mať deti. Na Slovensku je zase častým problémom spomínaná psychická a citová nezrelosť.

A čo v Los Angeles?
V Kalifornii je najväčšia katolícka diecéza v Spojených štátoch s päť a pol miliónom veriacich. Špecifikom je, že osemdesiat percent z nich tvoria Hispánci. Keď ide o čerstvých prisťahovalcov, prinášajú si so sebou takzvanú kultúru machizmu. Muž musí byť macho – samec, aby bol v komunite akceptovaný, čo znamená, že pred sobášom aj po ňom musí mať niekoľko žien súčasne. Zvyčajne manželstvo vzniká tak, že si vezme prvú, ktorá otehotnie a jej rodina ho k sobášu prinúti, ale presvedčenia mať viac žien súčasne sa nevzdáva. Takýto sobáš je potom, samozrejme, neplatný. Táto oblasť má však viac špecifík, mnoho sobášov sa uzatvára pod vplyvom drog, bežné sú aj manželstvá medzi americkými občanmi a prisťahovalcami, z ktorých chce mať jedna zo strán, či dokonca obe, len osobný prospech. Americkí muži si berú Hispánky, lebo sú atraktívne a na rozdiel od mnohých rodených Američaniek im budú variť, mnohé prisťahovalkyne idú zase viac po povolení k pobytu a občianste ako po skutočnej manželskej láske.

Nie je potom veľkým problémom skôr to, že takéto sobáše vznikajú? Že sa kňazi dávajú v podstate oklamať?
Ak ten, kto asistuje pri sobáši, vie, že ide asistovať k neplatnému manželstvu, musí to odmietnuť. Lenže ako má kňaz vedieť, že pôjde o neplatné manželstvo, keď snúbenci odpovedajú na všetky otázky naučene a kladne? Druhou vecou je, že každý má právo na manželstvo a založenie si rodiny. Teda každý, komu to právo vyslovene nezakazuje. Napríklad ja mám dve manželské prekážky – doživotné rehoľné sľuby a celibát.

A neľutujete niekedy, že ste neostali veterinárom a nezaložili si rodinu?
Ja hovorím tak – že som zanechal dobrý život, aby som ho vymenil za lepší a krajší.