Každý prisťahovalec podstupuje podnikateľské riziko

Ako ste prišli k takému krásnemu menu – Marica?
V rodine sa tradovalo, že v čase môjho narodenia bola v Bratislave populárna opereta Emmericha Kálmána Grófka Marica.

Ste rodená Bratislavčanka?
Nie, do Bratislavy sa rodičia presťahovali z Ivanky pri Dunaji, keď som mala dva roky.

Boli obaja z Ivanky?
Nie, otec sa narodil v Ludaniciach, matka pochádzala z Čierneho Balogu. Otec jej zomrel, keď bola malá, stará mama potom vychovala štyri dcéry sama a všetkým dala školy. V Balogu viedla „konzum“.

Ako by ste charakterizovali rodinné prostredie, v ktorom ste vyrastali?
Ako učiteľské. Obaja rodičia boli učitelia, otec však učil veľmi krátko, potom pracoval na Povereníctve školstva. Matka učila tridsať rokov, najskôr krátko v Humennom, neskôr v Ivanke pri Dunaji, kde bola riaditeľkou školy, ktorú tam postavili pod jej vedením. Matka bola vynikajúca učiteľka a administrátorka. Dobre si pamätám ako nás – mňa a dvoch bratov – upozorňovala: „Poznám všetky študentské výhovorky a triky, stačí, že sa na vás pozriem.“

Mali ste pekné detstvo?
Ale áno, hoci rodičia boli veľmi prisní: nosiť zo školy najlepšie známky, to považovali u svojich detí za samozrejmosť a uznávali iba jednotky. Dvojka bola „hanba rodiny“. Začiatkom päťdesiatych rokov sa však všetko skomplikovalo.

Prečo?
Otec, riaditeľ odboru, zodpovedného za školy na južnom Slovensku, musel pre zlý „kádrový profil“ opustiť Povereníctvo školstva. Skončil medzi pomocným personálom Pedagogickej knižnice – nosil tam knihy zo skladu do študovní a späť. Matke zistili lekári pokročilé štádium rakoviny a viac ako tri roky bola častejšie v nemocnici ako doma.

To musela byť strašná zmena pre dospievajúce dievča.
Najhoršie bolo, že prišla tak náhle a nečakane. Pamätám sa na jedno ráno: mama v nemocnici, a my s otcom si lámeme hlavu nad rébusom, ako vyčariť niečo na raňajky. Môj bezstarostný život tínedžera s kolobehom škola – klavír – jazykové hodiny – priateľky sa zo dňa na deň skončil. Vracala som sa domov zo školy, a v dome tma a zima. Bolo treba zakúriť a postarať sa o mladšieho brata, ktorý mal vtedy približne sedem rokov.

Ako ste to zvládali?
Učila som sa rozdeliť si deň medzi školu, varenie, žehlenie, čakanie vo „fronte“ na potraviny, medzi návštevu mamy v nemocnici a kontrolu domácich úloh brata i vlastné domáce úlohy. Rodina mala zrazu novú dynamiku, každý sa musel postarať o seba. Rodinné sviatky, Vianoce, narodeniny, spoločné obedy – to všetko bolo v dávnej, priam neskutočnej minulosti.

Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Platí to však aj o tejto vašej skúsenosti?
Nový spôsob života mal azda pozitívny vplyv na moju budúcnosť. Skoro som pochopila, že všetko sa môže v okamihu zmeniť, a jediné, na čo sa môžem v živote spoliehať, je moja „mozgová“ kapacita a dve ruky.

Čo vás priviedlo k výtvarnému umeniu, mali ste v detstve výtvarné sklony?
To teda nie, naopak, kreslenie v škole bol pre mňa problém. Od malička som sa však živo zaujímala o umenie, a nielen výtvarné, ale aj o hudbu a literatúru. Moju profesionálnu orientáciu dosť ovplyvnila najmladšia matkina sestra, ktorá dlho pracovala v jáchymovskom mú­zeu.

Čím vás ovplyvnila?
Teta vedela, že zbieram zaujímavé predmety a knihy, občas mi niečo darovala zo svojej zbierky, napríklad antickú šálku, ktorú som potom denne používala, lebo mi spríjemňovala ži­vot.

Tak ste sa postupne dostali až k štúdiu dejín umenia, ktoré ste absolvovali na Univerzite Komenského?
Bolo to trocha zložitejšie. Moje vysokoškolské štúdiá prebiehali striedavo v Bratislave a Prahe, na Karlovej univerzite u nezabudnuteľného pedagóga Jaromíra Neumanna. Tam som absolvovala aj dva roky externej ašpirantúry, Bratislava totiž nemala v tom čase riadneho profesora dejín umenia.

Kunsthistorička Eva Šefčáková označila v jednej Ročenke SNG vašu diplomovú prácu o kremnickom medailérstve 16. a 17. storočia za brilantnú.
S doktorkou Šefčákovou, ktorá vlani bohužiaľ zomrela, sme boli kedysi prvými pracovníčkami v grafickej zbierke Slovenskej národnej galérie. Boli sme iba dve, ale obe absolventky dejín umenia, a tak sa nám už hovorilo ,,oddelenie grafiky“. Tú diplomovku som robila u docentky Alžbety Güntherovej-Mayerovej, ktorá ma dosť ovplyvnila. Práca mala zrejme solídnu úroveň, lebo neskôr vyšla na pokračovanie v dvoch číslach akademického časopisu ARS.

Po skončení školy ste sa však v „oddelení grafiky“ SNG museli preorientovať, zmeniť predmet výskumu. Neľutovali ste?
Nebolo to ľahké, ale celý život som sa musela prispôsobovať zmenám a zrejme som na to už v sebe mala, alebo postupne som získala, potrebné adaptačné mechanizmy.

Ako si spomínate na Slovenskú národnú galériu? Ako sa v nej pracovalo pred polstoročím?
Bola to výnimočná inštitúcia. A stretli sa v nej ľudia, ktorí brali prácu v galérii ako výsadu. Počet pracovníkov bol síce veľmi obmedzený, všetci sme však považovali za samozrejmé, že si musíme navzájom pomáhať, a to nielen vo výskume. Spomínam si, že pri inštalácii výstav sme všetci bez ohľadu na pracovné zaradenie pomáhali vešať obrazy, oprašovať rámy, umývať sklá vitrín, často až do hlbokej noci.

Na akej úrovni bola vtedy slovenská grafická tvorba?
V tom čase sa nachádzala na vysokej úrovni a bola azda populárnejšia ako iné výtvarné odbory. V roku 1962 nám interiérové úpravy v budove SNG umožnili uskutočniť nový projekt: v arkádovej chodbe sme začali prinášať pravidelné komorné výstavy grafiky a kresieb. Pre tieto priestory som sama pripravila výstavu kresieb a akvarelov Jozefa Kostku a rok neskôr výstavu kresieb Petra Matejku.

Opýtam sa ináč: „prerazil“ by povedzme taký Albín Brunovský so svojimi grafikami aj v Spojených štátoch, keby bol emigroval?
Predpokladám, že Brunovský by sa v Amerike bol uplatnil, ak by bol mal odvahu presunúť ťažisko tvorivej energie, svojho "univerza” do tejto krajiny. Musel by absorbovať jej kultúru a psychológiu. Táto krajina má svoju estetickú tradíciu a každý prisťahovalec musí vynaložiť určité – a nemalé – úsilie, aby ju pochopil. Nemožno totiž očakávať, že Amerika sa prispôsobí domácim tradíciám emigrantov.

V SNG ste pracovali takmer päť rokov. Čo vám to dalo do ďalšieho života, do akej miery ste mohli túto skúsenosť neskôr využiť v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku?
Slovenska národná galéria fungovala už začiatkom 60. rokov minulého storočia na vysokej odbornej i administratívnej úrovni, a to aj napriek ťažkostiam, ktoré som spomenula. A čo mi dala? Osvojila som si základné princípy muzeálnej práce, od katalogizácie predmetov po inštaláciu výstav a prípravu katalógov. Môžem povedať, že odborná prax v SNG mi veľmi pomohla v mojej práci v Metropolitnom mú­zeu.

Kedy a za akých okolností ste spoznali svojho budúceho manžela?
Na samom začiatku bolo náhodné stretnutie v dome mojej bývalej spolužiačky z gymnázia a jej manžela, ktorý bol pre zmenu bývalým konškolákom môjho budúceho manžela.

A čo vás na Jánovi Vilčekovi vtedy najviac zaujalo?
Spočiatku najmä záujem o umenie a jeho čistý charakter, sformovaný neľahkým detstvom, ktoré naplnili obavy pred odvlečením do koncentráku. Získal si ma však aj veľkým zmyslom pre humor a všestrannosťou: popri ňom som sa naučila dobre lyžovať a bezpečne riadiť auto.

Čo najviac zavážilo, keď ste sa dva roky po svadbe rozhodli emigrovať?
Emigrácia v mojom prípade bola kombinácia osobných a do istej miery politických dôvodov. Osobné dôvody boli najdôležitejšie, na politické a ekonomické človek rýchlo zabudne, alebo prestanú existovať. V Bratislave som mala pocit, že za hranicami je život plný intelektuálnych podnetov, mne vtedy nedostupných.

Nebol to len sen?
Samozrejme, že neviem presne vyjadriť, čo bola moja fantázia a čo skutočnosť. Nikto si nevie vopred celkom predstaviť emigráciu a všetky problémy, ktoré prináša: neznámy jazyk, novú spoločnosť, inú kultúru, vkus, obyčaje, stravovanie… Navyše moja prvá cesta na „západ“, bola zároveň posledná.

Oľutovali ste niekedy tento krok?
Nie, nikdy. Bolo to osudové rozhodnutie. Veľmi nám pomohlo, že od prvého dňa sme pochopili, že sme v novej krajine a musíme sa jej prispôsobiť, integrovať sa do nového prostredia, lebo americká spoločnosť sa nebude prispôsobovať nám.

Odišli ste do emigrácie uprostred 60. rokov minulého storočia, na ktoré mnohí vaši vrstovníci Bratislavčania spomínajú ako na „zlaté“ či dokonca „sladké“ šesťdesiate…
Odišli sme koncom roku 1964. Možno ďalšie tri-štyri roky boli také, ako hovoríte, nemám však pocit, že som pred odchodom zažila v Bratislave „zlaté“ časy. Aspoň nie v našej rodine. Boli síce menej deprimujúce ako päťdesiate roky, tým viac sme však pociťovali izoláciu.

Pán Vilček v našom rozhovore spomínal, že v ten deň vo februári 1965, keď ste cez Viedeň pricestovali do USA „bol Manhattan ako sen“. Ako pripadal vám?
Niektoré časti našej planéty vítajú nových návštevníkov lepšie ako iné. New York v deň nášho príchodu bol až neskutočný, záhadný a intenzita „vyžarovania“ tohto mesta zostala od prvého momentu v centre mojej pamäti. Pri každom návrate na letisko v New Yorku sa vracajú pocity môjho prvého stretnutia s týmto mestom. Bol nádherný slnečný deň, modré nebo nad hlavou. Predstavu mesta som mala iba z fotografií, a zrazu bol New York predo mnou.

A Manhattan, ako sa vám javil?
Obrysy Manhattanu sa trblietali v slnku neskorého februárového odpoludnia, magicky plávajúci ostrov plný možností, neskutočný architektonický prales mrakodrapov – fatamorgána, delírium, alebo skutočnosť? Dodnes som nezabudla na prvé okamihy a na otázku, ktorú som kládla sama sebe: budem vôbec schopná sa začleniť do tejto agresívnej metropoly?

Ako sa vám znovu začínalo v ďalekej cudzine? Mali ste to ako historička umenia asi ťažšie než manžel, ktorý si hneď našiel miesto na lekárskej fakulte Newyorskej univerzity.
Moja profesia rozhodne nebola najvhodnejšia na emigráciu. Hľadala som prácu šesť mesiacov.

Kto vám vtedy najviac pomohol?
V podstate mi nikto nepomáhal. Nemala som žiadne styky s kolegami z branže v Spojených štátoch. Mala som však šťastie a dostala som miesto v knižnici prestížneho Metropolitného múzea, ako „úradníčka pisárka“.

Vedeli ste dobre písať na stroji?
Priznávam, že som nebola dobrá pisárka. Mojou úlohou bolo však písať objednávky na knihy, pričom sa mali využiť moje znalosti nielen slovanských jazykov, ale aj nemčiny, francúzštiny, maďarčiny a taliančiny.

To ste vedeli toľko cudzích jazykov?
Nuž, mala som talent na jazyky.

Napriek tomu ste v Metropolitnom múzeu museli začínať, ako sa vraví, od piky…
Áno, ale dúfala som, že ak budem svoju prácu robiť dobre, tak sa mi časom podarí zlepšiť pracovnú pozíciu. Málo emigrantov príde na zaistenú pozíciu, väčšina musí súhlasiť s tým, že niekde sa začať musí. Je dôležité prijať na začiatku akékoľvek miesto a postupne sa usilovať dostať niečo lepšie.

Tak to tam stále chodí?
V Spojených štátoch je bežná prax, že aj ľudia, ktorí sa tu narodili, začínajú od piky a dokonca sú potom vyššie cenení, ako tí, ktorí nemuseli prekonávať počiatočné ťažkosti. Napokon keď sme s manželom zakladali pred dvanástimi rokmi našu nadáciu, znovu sme sa púšťali do čohosi pre nás absolútne neznámeho a budovali sme ju od základov.

Skúsme ešte spolu sledovať váš ďalší postup v Metropolitnom múzeu, kde ste napokon odpracovali takmer 32 rokov, však?
Už po roku práce v knižnici som dostala miesto v oddelení katalogizácie, kde som pracovala na európskych kresbách v zbierkach múzea. Po niekoľkých rokoch som sa stala vedúcou oddelenia prírastkov, katalógu a študovní. Teraz má oddelenie nový názov – Manažment zbierok múzea.

To je čo, prosím?
Muzeálny manažment je v Amerike nový študijný odbor už na mnohých univerzitách, spája v sebe dejiny umenia s administratívnou a legislatívnou stránkou muzeálnej práce.

Stali ste sa vedúcou takéhoto oddelenia, čiže kurátorkou?
Môj oficiálny titul by sa dal preložiť ako zastupujúca kurátorka (Associate Curator in Charge), oddelenie totiž nemalo riadneho kurátora, bolo však veľmi aktívne. Pre lepšiu predstavu – Metropolitné múzeum získavalo štyri- až šesťtisíc prírastkov ročne, ktoré bolo treba spracovať.

Foto: THE VILCEK FOUNDATION

Marica a Ján Vilčekovci Marica a Ján Vilčekovci

Počas Pražskej jari v lete 1968 vás navštívil v New Yorku bývalý kolega a dlhoročný riaditeľ SNG Karol Vaculík. V knihe o ňom to spomína Ľudmila Peterajová. Nezvažovali ste s ním vtedy možnosť návratu do Bratislavy?
Doktor Vaculík bol u nás doma na večeri práve v osudný večer 21. augusta. Počas večere mi telefonoval brat, že počúval správy o obsadení Československa. Najskôr sme si mysleli, že si vymýšľa, bola to však trpká pravda. Na druhý deň sa doktor Vaculík stretol s riaditeľom Metropolitného múzea Thomasom Hovingom. Mali dlhú debatu o oddelení stredovekého umenia, Hovinga nadchli Vaculíkove vedomosti a okamžite mu ponúkol miesto v tomto oddelení. Vaculík však nezaváhal ani minútu, poďakoval sa a ponuku zdvorilo odmietol.

Prečo sa rozhodol vrátiť?
Doktor Vaculík bol veľmi spätý s galériou, ktorú vybudoval. Aj v tie tragické dní myslel iba na ňu a chcel sa okamžite vrátiť. Mal obavy, či sú dostatočne zabezpečené zbierky a či invázne vojská nepoškodili galériu.

V roku 1998 získal profesor Vilček patent na liek prevratného významu Remicade a stal sa vlastne multimilionárom. Ako to zmenilo váš život?
V podstate sa nič až tak veľmi nezmenilo. Naše záujmy zostali rovnaké, lebo vždy sme sa snažili niekomu pomôcť, či už dobrou radou, alebo materiálne. Takmer od začiatku sme finančne podporovali niektoré inštitúcie, rozdiel je len v tom, že v posledných rokoch už na inej úrovni. Ak sa náš život v niečom zmenil, tak jedine v tom, že máme oveľa viac zodpovednosti, dlhý pracovný deň a minimum voľného času.

Veľa z týchto miliónov išlo a naďalej ide na podporu vedy i umenia. Môžete uviesť komu konkrétne?
Podstatnú časť našich príjmov sme venovali Lekárskej fakulte Newyorskej univerzity. Tento dar z licenčných poplatkov prevyšoval 100 miliónov amerických dolárov. Vznikol osobitný fond a prostriedky z neho využíva fakulta na základný vedecký výskum.

Tým sa však filantropická činnosť Vilčekovcov neskončila…
Skôr sa tým iba začala. Pravidelne podporujeme Metropolitné múzeum a ďalšie kultúrne inštitúcie, napríklad hudobný festival Santa Fe Opera v štáte Nové Mexiko, Metropolitnú operu v New Yorku, New York Youth Symphony (symfonicky orchester stredoškolákov od 12 do 20 rokov), Medzinárodný filmový festival v Honolulu na Havaji – a tak by som mohla pokračovať. Dosť veľká časť našich príjmov išla na založenie a činnosť nadácie, ktorá dáva zamestnanie deviatim pracovníkom.

Ste spoluzakladateľkou a viceprezidentkou The Vilcek Foundation. A máte aj menej viditeľnú funkciu, ste totiž jej tajomníčkou a podľa toho, čo napísala doktorka Šefčáková, ste vlastne dušou nadácie. Postarali ste sa napríklad o rekonštrukciu budovy, v ktorej dnes nadácia sídli…
Nuž áno, s tým ranosecesným domom z roku 1902 bolo dosť starostí, lebo je pod ochranou pamiatkarov a stretávali sa tam niekedy až protichodné záujmy viacerých mestských inštitúcií New Yorku. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Dnes sa tam sústreďuje dokumentačná databáza nadácie, zbierky výtvarného umenia, konajú sa tam výstavy, koncerty a ďalšie kultúrne aktivity. Nikdy som si však nepomyslela, že budem raz kontrolovať financie nadácie.

Vaša nadácia začala udeľovať ceny americkým vedcom a umelcom, ktorí sa narodili v zahraničí, pričom každá je dotovaná sumou 50-tisíc amerických dolárov. Je to tak?
Od roku 2011 sme zvýšili sumu na 100-tisíc amerických dolárov. Jednu takúto cenu udeľujeme za výnimočné výsledky v biomedicínskom výskume, druhú – za mimoriadne výkony vo výtvarnom umení, architektúre, hudbe, literatúre či inom odvetví umenia. Napríklad v roku 2006 túto cenu získali výtvarníci Christo a jeho manželka Jeanne – Claude (on rodák z Bulharska, ona pôvodom marocká Francúzka), preslávení svojimi priestorovými inštaláciami. Tohto roku získali hlavné ceny legendárny baletný a tanečný umelec Michail Baryšnikov, pôvodom Rus, narodený v Lotyšsku, a profesor Carlos Bustamante, známy molekulárny biológ, ktorý pochádza z Peru.

Čiže okrem hlavných cien sa udeľujú aj ďalšie?
Od roku 2008 naša nadácia udeľuje aj osobitné ceny pre nádejných talentovaných imigrantov do 38 rokov, a to za výsledky v biomedicínskom výskume a v rôznych umeleckých odboroch. Najnovšie každú dotujeme sumou 35-tisíc dolárov.

Kto navrhuje vhodných kandidátov a kto z nich vyberá laureátov výročných cien? Kandidátov na dve hlavné ceny navrhujú odborní poradcovia. Nezávislá porota expertov potom hlasovaním rozhoduje, kto z nich dostane cenu. Nadácia zodpovedá za výber členov a organizáciu porôt. V skupine mladších ako 38 rokov podávajú žiadosti samotní uchádzači. Porota expertov posudzuje tieto žiadosti a cenu dostáva kandidát s najvyšším počtom hlasov.

Denník The Wall Stret Journal o vás nedávno napísal, že ste si predsavzali oslavovať úspechy prisťahovalcov. Súhlasíte?
Ale áno, je to celkom výstižné. Novinári z tohto denníka sa so mnou zhovárali pri príležitosti udelenia cien pred dvoma mesiacmi. Moja poznámka, že všetci emigranti majú podnikateľského ducha, ich zaujala.

Ale naozaj všetci?
Pozrite, každý, kto sa rozhodne odísť z vlasti do inej, často úplne neznámej, krajiny sa podujíma na svojho druhu riskantný „podnikateľský“ krok. Napokon odvaha, s akou sme si trúfli založiť našu nadáciu, bez akýchkoľvek skúseností v tejto oblasti, viedla – dovolím si tvrdiť – takisto k "podnikateľskému experimentu”.

Už sa objavilo medzi kandidátmi alebo nominovanými aj meno slovenského prisťahovalca?
Žiaľ, doteraz ani v jednej kategórii sme nemali kandidáta pôvodom zo Slovenska alebo z Česka.

Taká hypotetická otázka: Keby Koloman Sokol nezomrel v roku 2003 a naďalej žil, bol by vhodným kandidátom na hlavnú cenu?
Ťažko posúdiť, ale nemyslím si, že by bol dostal cenu. Musia to byť kandidáti, ktorí sú lídrami vo svojom odbore a výsledkami tvorby otvorili nové perspektívy pre súčasnú a budúce generácie. Musia to byť ďalej prisťahovalci schopní vidieť veci z perspektívy emigranta a zároveň z pohľadu novej vlasti. Pri udeľovaní našich cien berieme zreteľ na túto zvýšenú vnímavosť, ktorá je darom imigrantov tejto krajine. Sokol aj počas života v zahraničí zostal dôležitým predstaviteľom slovenského umenia. Ale, dodávam, je to iba môj osobný názor.

Váš najsilnejší zážitok z doterajšieho udeľovania cien?
Je spojený s neopísateľnou atmosférou, ktorú spoluvytvárajú tri stovky pozvaných hostí a tiež sprievodný umelecký program, pripravený organizačným tímom našej nadácie.

Spolupracujete naďalej s Metropolitným múzeom?
Som v piatich poradných komisiách, ktoré sa stretajú niekoľkokrát do roka.

Máte svoj obľúbený obraz, na ktorý sa rada pozeráte?
V Metropolitnom múzeu mám niekoľko obľúbených obrazov: Madonu a dieťa od Duccio dá Buonisegna, Madonu a dieťa od Velázqueza a Bielu zástavu od Jaspera Johnsa. Ale poznamenávam, že moje obľúbené diela sa však občas menia.

Ste aj zberateľkou výtvarného umenia?
S manželom sme obaja zberatelia.

A na čo sa špecializujete v súčasnosti?
V posledných rokoch na americké umenie prvej polovice dvadsiateho storočia. Charakterizovala by som to ako záverečnú fázu mojej imigrácie.

To znamená, že až na jej konci sa budete cítiť stopercentná Američanka?
No, to sa ešte ukáže.

Zrejme ste prichádzali a prichádzate do styku s najväčšími zberateľmi umenia – ako by ste ich charakterizovali, čo majú spoločné?
Väčšina serióznych zberateľov umenia má vyvinutý estetický cit a záujem o určitý druh umenia, ktoré zbierajú. Získavanie nových artefaktov je ich vášeň a majú pôžitok, ak ich obklopujú predmety, ktoré vyjadrujú ich umeleckú filozofiu.

Bez ohľadu na cenu tých predmetov?
Samozrejme, pre niektorých zberateľov je „finančná“ hodnota dôležitá, ale pre väčšinu nie. Je to istý druh náruživosti, niekto zbiera autá alebo domy a niekto umelecké predmety.

Munchov Výkrik vydražili nedávno za takmer 120 miliónov dolárov. Bežný smrteľník nevie, čo si o tom má myslieť. Kam smeruje dnes obchod s umením? Napriek tomu, že absurdne vysoká cena Munchovho Výkriku sa očakávala, bolo to prekvapenie aj v umeleckých kruhoch. Samozrejme, ani najbohatšie múzeá na svete sa nemohli tejto dražby zúčastniť. Jednoducho, súkromná osoba s neobmedzenými financiami, ktorá chce žiť s niečím, čo bolo roky nedostupné a nedosiahnuteľné sa rozhodla, že to je jedinečná príležitosť získať jeden z najznámejších obrazov dvadsiateho storočia – za akúkoľvek cenu. A stalo sa…

Nezohrala tu úlohu aj súčasná globálna finančná kríza?
Ale áno, neistá ekonomická situácia vo svete býva častým motívom takýchto obchodov. Kvalitné” umenie bolo, a asi vždy aj bude, dobrá investícia a zachová si svoju hodnotu. V každej spoločnosti boli a budú ľudia ochotní získať jedinečné a nereprodukovateľné dielo za ľubovoľnú cenu.

Ako často navštevujete Slovensko a s akými dojmami odtiaľ odchádzate?
Na Slovensku navštevujem iba Bratislavu a najbližšie okolie. To ešte nie je celé Slovensko.

Tak dobre, čo teda ešte chýba Bratislave, aby sa v nej krajan z Ameriky mohol cítiť dobre?
Mesto sa veľmi zmenilo, jeho vzhľad zlepšil, mnohé domy sú pekne opravené. Ulice sú živšie a ľudia sa viac usmievajú. Moje návštevy sú však veľmi krátke a ťažko mi posúdiť, ako by sa Bratislava mohla ďalej meniť k lepšiemu. Myslím si však, že najmä v centre Starého Mesta, kde sa pohybujú turisti, chýbajú zaujímavejšie obchody otvorené dlhšie večer – a to aj cez víkend – galérie a reštaurácie s moderným jedálnym lístkom.

A je niečo také, čo vám naďalej chýba z Bratislavy (a Slovenska) v New Yorku? Pravidelné diskusie s mojimi priateľmi zo študentských čias.