Na laviciach obžalovaných evanjelickí kňazi

Nakoniec prišlo aj na luteránov! Pred 50 rokmi prebehla na Slovensku celá séria zinscenovaných súdnych procesov proti duchovným Evanjelickej cirkvi a.v. Štrnásti kňazi išli za mreže s nálepkou "agenti imperializmu" a "rozvracači republiky". Nezriedka sa ocitli v susedstve už väznených katolíckych farárov.

Jozef Juráš sa stal hlavným vinníkom v procesoch s
evanjelickými duchovnými.
Jozef Juráš sa stal hlavným vinníkom v procesoch s evanjelickými duchovnými.
Autor: archív Jána Juráša

Môže sa zdať, že to nemalo logiku, lebo v roku 1962 sa už predsa ani v bývalom Československu nemohli diať nezákonnosti na spôsob politických monsterprocesov z prvej polovice päťdesiatych rokov. Alebo áno?

Nikita Chruščov medzitým odsúdil „kult osobnosti“, dal otvoriť brány gulagov a Antonín Novotný, pravda, s určitým oneskorením, vyhlásil v roku 1960 amnestiu pre mnohých nespravodlivo odsúdených u nás.

Po tomto politickom odmäku však znovu na istý čas prituhlo. Možno za to mohlo vystupňovanie studenej vojny (berlínsku krízu striedala karibská) a možno aj zhoršená vnútropolitická situácia (rozpad tretej päťročnice).

Dosť na tom, že opäť prituhlo a režim potreboval dať na známosť, že so svojimi odporcami dokáže veľmi rázne zatočiť. Nepriateľov „ľudu a socializmu“ už vtedajšie súdy síce neposielali rovno na šibenicu, ale urobiť im zo života peklo ešte vedeli.

Jeden sa vzoprel a nepochodil

A tak 16.mája 1962 sa na Krajskom súde v Košiciach konal proces proti evanjelickým duchovným Bedrichovi Kasanickému, Samuelovi Velebnému, Jánovi Antálovi a Jánovi Paulovovi (podľa iniciálok ich priezvisk vošiel do análov pod skratkou KVAP).

Pred tým istým súdom prebiehalo potom od 9.júla 1962 hlavné pojednávanie s ich obžalovanými kolegami – Jozefom Jurášom, Jánom Agnetom, Ladislavom Jurkovičom a Júliusom Madrászom.

Napokon o týždeň nato predstúpili pred Krajský súd v Banskej Bystrici bývalí biskupi Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku Vladimír Čobrda a Fedor Ruppeldt. Spolu s nim súdili duchovných Juraja Struhárika, Ľudevíta Vajdičku, Otta Víznera a Darinu Bancíkovú.

Každý z týchto procesov trval iba tri dni a obžalovaní v nich spravidla priznávali vinu. Viacerí totiž mali skúseností z predchádzajúcich perzekúcií a vedeli, že popierať sa nevypláca, človek si tým len pohoršil a ublížil ďalším nevinným.

Jedinou výnimkou bol J.Paulov, zborový farár v Gemerskej Polome. Odmietol manipulácie vyšetrovateľov s protokolmi a na súde protestoval, že mu do nich vsunuli vykonštruované tvrdenia. Paulova si teda podali osobitne, jeho prípad odročili na samostatný proces, tentoraz už neverejný, ktorý sa konal 13.júna 1962. A odsúdili ho tak či tak. A Najvyšší súd v Prahe dva mesiace nato rozsudok košického súdu potvrdil…

Tresty neboli veľmi vysoké, obyčajne išlo o dva až tri roky straty slobody, na rozdiel od katolíckych farárov mali však evanjelickí duchovní manželky a deti, trpeli teda aj ony. Už v prípravnom konaní vyšetrovatelia prízvukovali obvineným: „Znásobte si to tromi alebo piatimi (podľa členov rodiny), až potom si urobíte správnu predstavu o skutočnej výške uloženého trestu.“

Aj tu sa však našli výnimky. Bývalého generálneho biskupa cirkvi V.Čobrdu uväznili „iba“ na 15 mesiacov. V tom čase to však bol už 82-ročný starec.

A Jurášovi naparili 13rokov, hoci mal doma ženu a dve deti. Dostal najvyšší trest spomedzi všetkých obžalovaných a navyše si ho musel odpykať v najprísnejšom, valdickom žalári.

Prečo si organizátori procesov zvolili práve Juráša za hlavného vinníka, zostáva podľa Norberta Kmeťa z Ústavu politických vied SAV, ktorý sa podrobne venoval jeho osudom, naďalej nie celkom osvetlenou záhadou. Azda nie preto, že Juráš v roku 1947 navštívil USA?

Ako však vyplýva zo zdôvodnenia rozsudku, tento obžalovaný nebol hocikto, ale školený americký špión s tajnou vysielačkou „pre prípad vojnového konfliktu“. Keby len to, ale „na jeho popud boli zakladané skupiny na prevádzanie (tak sa uvádza v rozsudku – pozn. red.) podvratnej činnosti“!

Čo na tom, že nič z toho nezodpovedalo skutočnosti?

Zatvárali ich ľudáci i komunisti

Čím to teda bolo, že mocenské orgány vtedajšieho štátu sa rozhodli – ešte aj v roku 1962 – porátať s nepohodlnými protestantmi takým brutálnym spôsobom?

„Jednoducho, evanjelická cirkev prišla na rad až v roku 1962, predtým sa jej nemohli sústredene venovať, lebo mali plné ruky práce s katolíckou cirkvou,“ myslí si dodnes Ján Juráš, syn prenasledované­ho kňaza.

Posledný väčší proces s katolíkmi sa uskutočnil v máji 1960, keď súdili za vlastizradu biskupa Jána Korca a ďalších kňazov z tzv. tajnej cirkvi. Mimochodom, Korca poslali na 12 rokov takisto do Valdíc pri Jíčine, kde sa neskôr spoznal a spriatelil s Jurášom.

Niektoré momenty z vyšetrovania a z priebehu súdnych procesov v rokoch 1960 a 1962 dokonca zvádzajú k domnienke, že sa postupovalo podľa rovnakého scenára. A že obžalovaných evanjelických kňazov chceli – podobne ako pred dvoma rokmi katolíckych – usvedčiť z organizovania podzemnej cirkvi.

„Bol poverený predsedom Svetového luteránskeho zväzu tajným vedením ev.cirkvi na Slovensku,“ čítame v Jurášovom rozsudku, „do ktorej zapojil najmenej dvesto ev.kňazov s úmyslom privodiť zvrat socialistického štátneho zriadenia.“

Všetky tri procesy súviseli nielen preto, že na lavici obžalovaných sedeli luteránski kňazi. Oni sa mali navzájom akoby dopĺňať. Napríklad Juráš bol prívržencom bývalého biskupa Čobrdu a po vojne šesť rokov pôsobil pri ňom ako dištriktuálny farár v Liptovskom Mikuláši. To Čobrda vyslal Juráša do USA!

Kasanický a spol. sa zase podľa obžaloby začali aktivizovať proti režimu až po tom, čo prišiel Juráš v roku 1954 slúžiť na faru do Čiernej Lehoty v okrese Rožňava.

To treba azda zdôrazniť, že všetkým obžalovaným spočítavali aj staré hriechy, niektorým dokonca celoživotné. Napríklad súdny spis obviňuje bývalého biskupa F.Ruppeldta, že od roku 1919 patril medzi horlivých exponentov Agrárnej (čiže „buržoáznej a reakčnej“) strany, za ktorú ho neskôr zvolili aj za poslanca parlamentu. Obchádza však mlčaním, že bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30.októbra 1918, ktorou sa Slovensko vymedzilo voči Maďarsku a prihlásilo do nového štátneho zväzku s Čechmi.

Do vykonštruovaného obvinenia nezapadala ani antifašistická činnosť Ruppeldta (spolupracoval so Šrobárovou skupinou) počas slovenského štátu či jeho väznenie najprv v Ilave a potom aj v seredskom koncentráku.

Stoji aspoň za zmienku, že väčšina obžalovaných sa v rokoch druhej svetovej vojny zapojila do odboja a viacerí boli priami účastníci Povstania (Čobrda, Juráš, Kasanický ai.) Oneskorené procesy s evanjelikmi boli akoby zavŕšením zúčtovania vtedajšej komunistickej moci na Slovensku s povstaleckou generáciou.

Napokon niet sa čomu čudovať. V roku 1962 tu bol ešte prvým mužom Karol Bacílek, riadený z Prahy Viliamom Širokým, ktorý vtedy stále ešte zastával post československého premiéra. Široký vraj nemohol odpustiť povstalcom, že zobrali všetku slávu (zatiaľ čo on v tom čase bol za mrežami nitrianskej väznice).

Keby sa s týmito procesmi počkalo aspoň rok, veci by sa možno vyvíjali trocha ináč. Bacílka vo funkcii prvého tajomníka ÚVKSS vymenil v roku 1963 Alexander Dubček, Širokého – Lenárt, začali sa rehalibitácie nespravodlivo odsúdených.
Rok znamená niekedy veľmi veľa…

Luteránsky zväz – predlžená ruka CIA?

Podľa historika Róberta Letza z Univerzity Komenského režim vo vzťahu k evanjelickej cirkvi dokončil v roku 1962 to, čo pripravoval o desať rokov skôr. A zároveň akoby chcel tým dokázať svoju „spravodlivosť“ v rozdávaní úderov proti cirkvám.
Napríklad Juráša mali vyšetrovatelia ŠtB na výsluchoch už vo februári 1953. Kruto ho vypočúvali, aby získali od neho priznanie o špionážnom spojení s USA. Ešte v roku 1947 bol totiž Juráš na pozvanie Národnej luteránskej rady na šesťmesačnom študijnom pobyte v Spojených štátoch. A eštebáci mali zrejme fixnú ideu, že luteránsky zväz je predĺženou rukou CIA…

„Keď som znovu odmietol podpísať pripravený protokol, dostal som päsťou do tváre, od steny som, pravda, utŕžil druhý úder,“ spomínal po rokoch. „Pokračovali, kým som nepadol na dlážku v bezvedomí po údere pažbou pištole. Prebral som sa, keď som pocítil bolesti v nohách a na hlave.“

Juráša prepustili po sedemmesačnej väzbe vychudnutého na kosť a s ťažkými následkami mučenia na nohách. Lekári ho potom dávali dohromady deväť mesiacov…

Podľa zistení N.Kmeťa v pozadí tohto vyšetrovania boli aj napäté vzťahy medzi starým a novým, režimom dosadeným, vedením evanjelickej cirkvi.

„Predstavitelia režimu sa domnievali, že cez J.Juráša oslabia vplyv biskupa Čobrdu,“ upozorňuje Kmeť. "Cieľom vyšetrovania bolo získať jeho svedectvá proti starému vedeniu cirkvi.

V správe vedenia ÚVKSS o evanjelickej cirkvi sa totiž už v októbri 1952 uvádzalo: „Provokácie Čobrdové organizuje a zabezpečuje farár Juráš, ktorého treba pre výstrahu na základe materiálu, ktorý má ŠtB, izolovať. Okrem Juráša treba zakročiť proti ďalším kňazom, najmä tým, ktorí zneužívajú svoje postavenie na štvavé a ohováračské reči proti opatreniam štátu.“

Juráš potom zostal v Liptovskom Mikuláši bez práce, musel sa sťahovať do Čiernej Lehoty, kde bol však pod bedlivým dohľadom tajnej polície. V jednom jej hlásení sa uvádzalo, že svojím vplyvom na ľudí „brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež u samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol“.

Štátna bezpečnosť na pokyn miestnych straníckych orgánov sledovala vtedy aj ďalších odbojných evanjelických farárov v Gemeri – Kasanického v Dobšinej, Antala v Betliari, Velebného vo Vlachove, Paulova v Gemerskej Polome.
Vrchnosť znepokojovali najmä ich kázne o neslobode cirkvi a vysoká návštevnosť tamojších kostolov mladými ľuďmi.

Nasledovali domové prehliadky, vypočúvania, premiestňovanie nepohodlných kňazov alebo odobratie štátneho súhlasu. Prípadne – úplná izolácia…

Z odstupu času je však evidentné, že na perzekúciách týchto farárov mali svoj podiel aj ich kolegovia z cirkvi, duchovní, ochotní sa vo všetkom podrobiť svetskej moci.

Prečo odišiel Juráš do dôchodku

Keby s Pražskou jarou neprišlo politické oteplenie, musel by si Juráš asi odpykať celý 13-ročný trest. Tak mohol opustiť väzenie začiatkom mája 1968 ako jeden z troch posledných náboženských väzňov vo vtedajšom Československu.

Viacerí režimom prenasledovaní evanjelickí kňazi medzitým pomreli (napríklad Čobrda), niektorí zmenili povolanie (trebárs Kasanický), ďalší v ňom však pokračovali, keď sa dočkali čiastočnej rehabilitácie a opäť získali štátny súhlas.

To bol aj Jurášov prípad. Tri mesiace po prepustení z väzenia nastúpil ako námestný farár v Bratislave-Petržalke. Neuplynuli však ani tri roky – to už frčala normalizácia – a opäť mu hrozilo odňatie štátneho súhlasu.

Napokon z toho zišlo, ale za akú cenu! Štátna i cirkevná vrchnosť (až v dojemnej zhode) ho požiadali, aby odišiel do dôchodku. Povedali mu na rovinu, že ak mu budú musieť odobrať súhlas, tak zlikvidujú aj zbor v Petržalke, ktorý za tie necelé tri roky obnovil (po jeho prvom zlikvidovaní v rokoch 1956 až 1959). Zvolil teda prvú možnosť.

Vraj prečo taký krutý trest? Vyšlo najavo, že v lete 1968 patril Juráš do tzv. čertovickej skupiny (jej členovia sa schádzali na Čertovici), ktorá požadovala obrodu v cirkvi a odstúpenie všetkých troch skompromitovaných biskupov, ktorí prišli k svojím postom s podporou režimu.

O ďalšie tri roky nato Juráš zomrel. Jeho syn je presvedčený, že na následky spôsobené väzením a týraním, ktoré mu podlomili zdravie.

Ďalšie články
potravinová pomoc eu, múka, cestoviny, pridelovanie potravín,

Chudobným znovu pomôže únia. Vyhne sa Slovensko škandálu?

23.04.2014 12:00

Takmer 50 miliónov eur z fondov Európskej únie by mohlo v najbližších siedmich rokoch pritiecť na Slovensko v rámci pomoci pre chudobných.

Hedviga Malinová-Žáková

Na podporu Malinovej Žákovej zorganizujú demonštráciu

22.04.2014 17:57

Organizácia Okrúhly stôl Maďarov na Slovensku zorganizuje demonštráciu na podporu Hedvigy Malinovej Žákovej.

Partizánske, Tomáš Baťa

Skončí sa boj o Baťovu miliardu na Najvyššom súde?

22.04.2014 17:23

V bitke o miliardu eur, ktorú od Slovenska žiadajú dediči po obuvníckom magnátovi, sa nechcú vzdať ani Baťovci, ani štát.

Glváč

Nové stíhačky si armáda prenajme

22.04.2014 16:45, aktualizované: 19:20

Moderné nadzvukové stíhačky by mali o dva roky posilniť naše bojové letectvo. Budú to buď švédske Gripeny, alebo americké stíhačky F16.

Ľudia odporúčajú